Všetci si pamätajú, čo sa stalo v Gruzínsku, keď chceli prijať zákon o zahraničných agentoch. Napriek ubezpečeniam autorov návrhu zákona, že vychádza z podobného amerického zákona, ktorý platí už vyše 80 rokov, odporcovia zákona vyhlásili, že gruzínski poslanci sa inšpirovali ruskou legislatívou a chystajú sa obmedziť slobodu slova a celkovo potlačiť demokraciu.

Západní politici celkom jednoznačne pohrozili, že s takýmto zákonom sa Gruzínsko nestane kandidátom na členstvo v Európskej únii. Akoby mávnutím čarovného prútika sa okamžite začali masové pouličné nepokoje a prezidentka štátu Salome Zurabišviliová nakoniec vetovala dokument, ktorý už parlament prijal. Okrem toho. Zo strany predstaviteľov EÚ sa dokonca objavili náznaky fyzického násilia voči gruzínskym orgánom.

Medzitým práve teraz vo Francúzsku senát schválil ďalší zákon o boji proti zahraničnému vplyvu. Tento dokument nielenže nevyvolal ani náznak pouličných nepokojov, ale provládne médiá ho prezentujú ako nevyhnutný, užitočný a všeobecne potrebný nástroj demokracie.

Kolektívny Západ má totiž na ospravedlnenie všetkých svojich činov vlastný naratív: nemieša sa do cudzích záležitostí, len propaguje demokraciu; nezvrháva vlády v zahraničí len podporuje demokraciu a  nenapáda cudzie krajiny len realizuje humanitárne intervencie alebo bombardovania. Pokus o zvrhnutie neokoloniálnej moci Francúzi zasa nazývajú hybridnou vojnou.

Je samozrejmé, že v procese prechádzania jednotlivými inštanciami návrh zákona aktívne podporovali rôzni predstavitelia moci. Napríklad Nicolas Lerner, šéf Generálneho riaditeľstva pre vonkajšiu bezpečnosť, ešte predtým, ako Národné zhromaždenie začalo zákon posudzovať, uviedol, že „v súčasnom svetovom kontexte“ je Francúzsko „obzvlášť zraniteľné voči pokusom o špionáž a ovplyvňovanie“, ktorým treba účinne čeliť.

Marc-Antoine Briand, šéf štátnej organizácie Viginum, ktorej úlohou je monitorovať negatívne prúdy na internete, bol ešte ostrejší. Na rovinu povedal, kto presne je v prvom rade podozrivý a proti komu vlastne bude zákon primárne namierený.

„Rozpory medzi národmi sa stupňujú a Rusko sa etabluje ako čoraz agresívnejšia strana v informačnej oblasti …

Akúkoľvek udalosť, doslova všetko, čo sa vo Francúzsku deje, teraz využívajú zahraniční agenti a vytvárajú informačné hrozby na svoje vlastné ciele, na vystupňovanie napätia v spoločnosti a vyvolávanie jej polarizácie,“ povedal. Minister vnútra Gérald Darmanin bol rovnako otvorený: „Rusko je teraz hlavným protivníkom Francúzska v informačnej vojne.“

A predsa, keď sa o zákone v marci rokovalo v Národnom zhromaždení, ani na pozadí napätých vzťahov s Ruskom a prebiehajúceho konfliktu na Ukrajine nevzbudil všeobecné nadšenie. O to viac, že jeho autori stanovili veľmi široký rámec, ktorý by mohol ovplyvniť „základné slobody“ občanov.

Text zákona predpokladá vytvorenie národného registra osôb, ktoré konajú v záujme iných krajín, možnosť zmrazenia finančných aktív a de facto oprávnenie vykonávať kybernetickú špionáž zahraničných agentov – aj keď sa o tom v texte zákona hovorí viac ako zjednodušene. Táto forma boja proti zahraničnému vplyvu umožní štátnym orgánom získať metadáta o hovoroch (kto volá, kedy, odkiaľ atď.), ako aj o aktivitách podozrivého na internete.

Predtým mali takéto právomoci k dispozícii len spravodajské služby, ktoré ich mohli využívať v boji proti terorizmu, a už len to svedčí o dôležitosti, ktorá sa prikladá boju proti zahraničnému (rozumej ruskému) vplyvu.

Ľavica (Mélenchonova strana Nepodrobené Francúzsko) hlasovala proti zákonu, komunisti sa zdržali hlasovania, ale napriek tomu bol zákon prijatý a musel prejsť Senátom. A potom došlo k nepokojom v Novej Kaledónii a miera násilia (šesť zabitých) prekročila všetky medze. Na súostroví bol vyhlásený výnimočný stav. Ale keďže v predvečer volieb do Európskeho parlamentu predstavitelia vládnucej strany nechceli priznať svoje chyby, ktoré viedli k takému výbuchu násilia, začali zintenzívňovať tému zahraničnej intervencie.

Ten istý minister vnútra Gerald Darmanen obvinil z toho, čo sa deje, Azerbajdžan a politológ Max-Hervan Gastineau napísal stĺpček pre Le Figaro, v ktorom okrem iného informoval čitateľov, že proti ich krajine sa vedie „hybridná vojna“.

„Tento výraz najlepšie zodpovedá tomu, čo sa deje. Znamená pokus o politickú, informačnú alebo ekonomickú destabilizáciu, ktorej súčasťou sú dezinformačné kampane na sociálnych sieťach, vytváranie údajne mimovládnych organizácií… financovanie a sprevádzanie sociálnych hnutí, ako to dokazuje napríklad prítomnosť azerbajdžanskej vlajky na vystúpeniach Kanákov.“ Cieľom Azerbajdžanu, píše Gastineau, je „prinútiť Francúzsko zaplatiť za podporu svojho arménskeho suseda“.

Prečítajte si tiež:

• Vietnam stavil na víťaza. Japonsko žiarli
• Západ už nevsádza na porážku, ale na rozdelenie Ruska. Alebo to bude naopak?