Japonská publikácia Japan Business Press (JBP) sa rozohnila nad tým, že vietnamské vedenie pozvalo ruského prezidenta Vladimira Putina na štátnu návštevu svojej krajiny. Podľa Japoncov to znamená, že Vietnam si v konflikte „konečne vybral stranu“, pričom na jednej strane stojí Rusko a na druhej Ukrajina a Západ (a aj Japonsko).

Hanoj údajne upustil od neutrality kvôli tomu, že si spočítal výsledok bojov na Ukrajine, keďže má vlastné skúsenosti z konfrontácie s americkou aj Američanmi vycvičenou armádou: o všetkom nakoniec rozhoduje počet živej sily a morálka.

JBP nie je „bulvárna“ publikácia, ale analytická, s dôrazom na odborné hodnotenia. Je však akosi príliš mäkká – až tak, že dôkazová základňa začína vyvolávať pochybnosti. Japonci by chceli, aby sme uverili, že sa dostali do hlavy vietnamského vedenia a vyťažili odtiaľ metódu porovnávania súčasného vojenského konfliktu s tým, ktorý sa skončil pred polstoročím.

Samozrejme, že Rusko konflikt vyhrá, v Rusku sa berie ako úplne jasné, že tento konflikt Rusko vyhrá. Hanoj pravdepodobne tiež predpokladá, že Rusko vyhrá. Zatiaľ čo Ukrajinou si vôbec nie je istý. Záujem Vietnamu na tom, čo sa deje v Rusku, je však iný.

Vietnam možno v súčasnosti označiť za priateľa Ruska, tak ako to bolo pred desiatimi a dvadsiatimi rokmi. Priateľa, ale nie spojenca. Spojenec je status, ktorý predpokladá politicko-vojenské spojenectvo a zodpovedajúce záväzky. Inými slovami, Brazília, India, Čína alebo Srbsko nie sú pre Rusko spojencami, ale priateľmi, čo znamená širokú škálu spolupráce vrátane spolupráce v oblasti obrany.

Za ZSSR bol Vietnam oficiálne ruským spojencom, ale vtedy to bol kufor bez rúčky – pomerne nákladný podnik na oslabenie vplyvu Západu v juhovýchodnej Ázii, ktorý Rusom prinášal najmä morálne uspokojenie. Teraz to tak nie je.

Súčasný Vietnam je dynamicky sa rozvíjajúca 100-miliónová krajina s vynikajúcimi vyhliadkami. Pred piatimi rokmi bol v predstihu zaradený medzi „ázijských tigrov druhej vlny“ („prvou vlnou“ sú vysoko rozvinuté Hongkong, Kórea, Taiwan a Singapur) – ako zaostávajúci za už etablovanou novou „štvorkou“ Indonéziou, Malajziou, Thajskom a Filipínami. Odvtedy Vietnam predbehol Filipíny v životnej úrovni a priblížil sa Indonézii.

Ruské priateľstvo s Vietnamom je sovietske, založené na nostalgii za spoločným bojom proti spoločnému nepriateľovi a vďačnosti za ruský prínos pre Vietnam plus obchod podľa moderných kapitalistických pravidiel. To nie je málo – a Vietnamci to oceňujú -, ale ich politika je definovaná tým, že žijú obklopení dvoma smrteľnými nepriateľmi: Čínou a Kambodžou.

„Smrteľný nepriateľ“ je silná, zaväzujúca definícia, ale v tomto prípade o preháňaní nemôže byť ani reči. Etnoimperiálny nacionalizmus charakteristický pre Kmérov (hlavné obyvateľstvo Kambodže) je namierený najmä proti Vietnamcom. A za vlády Pol Pota, keď sa stali samozrejmosťou tie najmyzantropickejšie projekty, Kambodža-Kampučia nielenže nastolila otázku hitlerovským spôsobom – rozhodli o úplnom vyhladení všetkých Vietnamcov, ale začala svoje „konečné riešenie“ aj nájazdmi na vietnamské dediny a ostrovy v blízkosti hraníc a vyhladzovaním ich obyvateľstva.

Preto Vietnamci zaviedli vojská do Kampučie, obsadili Phnompenh a zvrhli Pol Pota, nie preto, že ich o to požiadal ZSSR alebo že by im bolo ľúto sebazničujúcich sa Kmérov.

Potom zasiahla Čína a bezdôvodne obsadila ďaleký sever Vietnamu. Historici sa dnes zhodujú, že Mao chcel týmto spôsobom oslabiť Vietnam ako nepriateľa svojho spojenca (t. j. Pol Pota) a spojenca svojho nepriateľa (t. j. ZSSR), ale pohotovo zostavená domobrana zastavila ofenzívu, takže vietnamskej armáde sa takmer nič nestalo, a o mesiac neskôr sa Číňania stiahli.

O tom, že by sa takýto bezdôvodný útok mohol v súčasnom Vietname zopakovať, sa veľmi nepochybuje. Okrem minulých krivd a súčasných sporov medzi oboma štátmi existuje územný spor o Paracelské ostrovy a Spratlyho súostrovie. ČĽR vedie nejaký územný spor takmer so všetkými svojimi susedmi v Juhočínskom mori, ale v prípade Vietnamu vášne vrú obzvlášť silno. Eskalácia sporov raz za čas vyúsťuje do skutočných pogromov, pri ktorých to odnáša čínska diaspóra vo Vietname.

Vo všeobecnosti je tam nepriateľstvo veľmi reálne, a nenávistné.

Kambodža je v Hanoji vnímaná ako čínsky zástupca a akýsi anti-Vietnam, t. j. rovnako, ako Rusko vníma Ukrajinu pod vedením „banderovcov“ a poradcov NATO.

A treba si uvedomiť, že Peking skutočne uskutočňuje politickú expanziu v regióne a Kambodža sa stala miestom, kde umiestnil svoju druhú zahraničnú vojenskú základňu (prvá je v Džibutsku).

Vlastne preto je Vietnam priateľom Ruska, nie jeho spojencom – bolo by to spojenectvo proti Číne. Iné štáty nie sú pre Hanoj tak dôležité a Moskva nemá záujem hádať sa s Pekingom o Damanský ostrov, o ktorý prebehla bitva po rozpadne Svietskeho zväzu, a o ďalšie extrémne incidenty.

Túto situáciu aktívne využíva ďalší historický nepriateľ Vietnamcov, ktorý sa za nových historických okolností prezlieka za priateľa – Spojené štáty. Washington už dlho láka Hanoj do svojho protičínskeho spojenectva z Japonskom, Kóreou, Filipínami, Brunejom a niekoľkými ďalšími krajinami. Barack Obama na konci svojho prezidentovania dokonca zrušil niekoľkoročné zbrojné embargo voči Vietnamu, pričom dobre vedel, proti komu budú namierené novo nakúpené zbrane.

Odvtedy sa konfrontácia medzi Washingtonom a Pekingom stala oveľa viacrozmernejšou a agresívnejšou, čo výrazne zvyšuje geopolitický význam Vietnamu v regióne, ale komplikuje jeho postavenie.

Za posledných desať rokov sa Američanom podarilo výrazne rozšíriť svoj vplyv na Vietnam. Nejde o podriadené postavenie ako v prípade Japonska, ale o vytvorenie hospodárskej, výrobnej a obrannej závislosti Vietnamu od Ameriky, ktorej Vietnam nič neodpustil, ale ktorej sa nebojí. V skutočnosti sa však bojí Číny.

Táto spolupráca násilníka a obete proti Pekingu zatiaľ neovplyvnila rusko-vietnamské vzťahy tak, ako by si to USA želali. Navyše, ak sa dá veriť japonským analytikom, Vietnam sa teraz stavia na stranu Ruska, čo by však nemala potvrdiť japonská tlač, ale to, ako bude prebiehať návšteva Vladimíra Putina v Hanoji. Pre ruského lídra to nebude jednoduchá diplomacia, keďže Vietnam sa nachádza medzi ČĽR a USA a pre Rusko je dôležité udržať si oboch partnerov – obrovskú Čínu aj spoľahlivý Vietnam.

Hanoj teraz robí to, čo by malo robiť Japonsko: usiluje sa o prijateľnú rovnováhu síl v regióne, do ktorej je zapojené Rusko ako veľmoc s vplyvom na Čínu. Tokio presadzovalo rovnakú „viacvektorovú“ a diplomaticky komplikovanú politiku za neskôr zavraždeného premiéra Šinzóa Abeho, vo Vietname – odvtedy, ako Čína začala svoju expanziu v Juhočínskom mori.

Japonsko je však nútené hrať za tím Washingtonu a jednoducho si nemôže dovoliť politickú nezávislosť, preto sa zapojilo do zámerne škodlivého projektu „zadržiavania Ruska“, čím sa zbavilo manévrovacej slobody. Vietnam, ktorý si zvykol na existenčný konflikt s Čínou aj Západom, sa rozhodol ešte viac oprieť o Rusko ako starého priateľa, hoci pre Moskvu je netriviálnou úlohou spojiť svoje vlastné a čínske záujmy do jedného zväzku.

Keď teraz Japonci presviedčajú Vietnamcov, aby sa spamätali (ten istý JBP prorokuje „vážne poškodenie záujmov krajiny“ v dôsledku zhoršenia vzťahov s Washingtonom), akoby im vnucovali svoju vlastnú neúspešnú voľbu, aby sa sami necítili tak mizerne. Zabúdajú však na to najdôležitejšie – na čo Vietnamci nikdy nezabudnú.

Oni totiž svoje vojny proti USA aj Číne vyhrali. A Japonci svoje prehrali, a to až tak, že stratili svoju suverenitu. Ich rady v oblasti zahraničnej politiky a vojenských spojenectiev sú radami porazených a neúspešných, usilovať sa o vstup do klubu, ktorý je normou pre Ukrajinu, preto pre Vietnam nemá význam.

Prečítajte si tiež:

• Brazília a Čína vyzývajú na usporiadanie mierovej konferencie za účasti Ruska aj Ukrajiny
• Ak Putin zvíťazí na Ukrajine, britské hospodárstvo sa ocitne na muške