Pamätáte sa ešte na „Je suis Charlie“? Začína prichádzať čas, keď by sme my všetci mali byť „Je suis France“. Francúzsky národ je už niekoľko mesiacov vo vojne proti plutokratickej chobotnici, ktorá ničí samotné starobylé kultúrne základy tejto krajiny. Režim neustúpi, ale občania tiež nemajú kam… Schyľuje sa po 230 rokoch k ďalšej veľkolepej francúzskej revolúcii?

Poviete si, veď to azda nie je také zlé – potom, ako človek vidí občasné, relatívne sterilné zábery z ulíc a počuje suché konštatovanie televíznej hlásateľky, že demonštrácie pokračujú, môže si pomyslieť, veď nič nové pod slnkom, demonštrácie boli a budú. Ibaže toto je iné.

Systém očakával, že hnutie oslabne a protesty sa rozplynú, ako vždy. Ale tentoraz sa to nestalo. A už aj ľudia vnímajú, že situácia je iná. Macronov režim je definitívne odpísaný, môže sa udržať už iba násilím. Macron ako zástupca „nadnárodnej Ríše“ veľmi dobre vie, že v predčasných voľbách by utrpel katastrofálnu porážku, a s ním aj celá americká neokoloniálna architektúra Európy. Preto neustúpi, radšej bude prelievať francúzsku krv. Aby to pochopili aj občania, napísal každému Francúzovi osobný list, kde arogantne zdôraznil, že ostane verný programu, s ktorým bol zvolený a nebude sa vracať k už prijatým opatreniam. Vyzval ľudí k debate, ale zdôraznil, že tá debata na veciach nič nezmení.

Macron teda začal debatovať s verejnosťou, ibaže bez verejnosti – tej sa totiž obáva, pred Francúzmi sa už ukázať jednoducho nemôže. Debatuje teda so starostami malých mestečiek v úzkom kruhu, pričom tí mu môžu dávať iba vopred pripravené otázky. Televízie boli údajne požiadané, aby vysielali celé stretnutia v dĺžke až 6 – 7 hodín. Mestečká, kde sa stretnutia konajú, sú v čase debát obsadené obrovskou armádou policajtov, pričom nosenie žltých viest je pod hrozbou pokuty zakázané. Príjazdové cesty musia byť niekoľko hodín pred príchodom Macrona úplne prázdne – skrátka, demokratické pomery, ktoré môže Macronovi závidieť aj Porošenko.

Zdá sa však, že mnohé veci, ktoré sa doteraz vždy osvedčili, už prestávajú fungovať. Režim skúsil urážky, ohováranie, dokonca využil účasť niekoľkých antisemitov (väčšinou islamských) v dave na to, aby hnutie nazval protižidovským, ale nič z toho už nezaberá. Podpora verejnosti po dlhých mesiacoch protestov mierne poklesla, ale stále je obrovská, na úrovni 60 – 70 percent. Možno je to tými žltými vestami, ktoré protestujúcim dodávajú legitimitu niekoho, kto reprezentuje civilizáciu a poriadok, ale prestáva platiť už aj doposiaľ fungujúci trik označovať demonštrantov za teroristov a chuligánov.

Známy francúzsky komentátor Guy Millière píše, že minister vnútra Christophe Castaner mal nariadiť polícii, aby použila takú mieru násilia, aká nebola použitá od Alžírskej vojny (1954-62). Policajti používajú gumové projektily a v rozpore s predpismi často strieľajú demonštrantom do tváre. Francúzska polícia tiež ako jediná v Európe doposiaľ používa guľôčkové granáty, ktoré obsahujú 25 gramov TNT a gumové guľôčky. V dôsledku týchto pokrokových demokratizačných metód prišli už desiatky ľudí o oko a viacerí dokonca o ruku (zdroj napríklad TU). Zranených nikto presne nezráta, ale je ich prinajmenšom niekoľko tisíc. Keby sa toto dialo v Moskve, Pekingu, Caracase či Havane, tak by už krvavé obrázky zlého diktátora viseli po celom svete už aj v školských triedach namiesto Kisku.

Ekonómovia konštatujú, že francúzske hospodárstvo smeruje k vážnym problémom a revolúcia žltých viest mu rozhodne nepomáha. Spomínajú príliš veľké štátne výdavky, chronický rozpočtový deficit, korupciu, byrokraciu, nezamestnanosť… väčšina francúzskych fabrík sa už presťahovala do iných krajín, poľnohospodárstvo má problémy, keď napriek obrovským dotáciám drobní poľnohospodári krachujú, high-tech priemysel mizne. A do toho imigrantská „zombie apokalypsa“ – každoročne do krajiny pribudne dvestotisíc Afričanov, väčšinou moslimov, ktorí nemajú žiadnu kvalifikáciu.

Aká je francúzska spoločnosť? Je vlastne podobná ako tá slovenská: delí sa na bohatú nadnárodnú elitu, vrátane slniečkarskej kaviarne, žijúcu v najväčších mestách, a potom čoraz chudobnejšiu a deprimovanejšiu masu obyčajných Francúzov, ktorá kedysi bývala strednou triedou. A ešte je tu tretia skupina: obyvatelia no-go zón. Tá sa zväčšuje raketovým tempom a vytláča pôvodné obyvateľstvo z predmestí.

Viacerí autori vnímajú súčasnú revolúciu ako principiálny boj elity s podporou imigrantov proti pôvodným Francúzom. V porovnaní s periférnymi krajinami ako sú napríklad tie naše východoeurópske, je tu však principiálny rozdiel: Francúzsko tvorí jeden zo základných pilierov Ríše, ešte stále je jednou z kľúčových súčastí usporiadania svetového poriadku. V tomto prípade vládnuca nadnárodná elita už nemá kam ustupovať, prehra vo Francúzsku by bola začiatkom jej konca v celej Európe, a teda definitívnym koncom jej globálnej dominancie. Ustúpia teda Francúzi? Ich prehra by bola aj našou prehrou. Postoj „čo nás po nich, za všetko si môžu sami“ nie je správny, pretože to nie obyčajní Francúzi sú na vine, že sa Európa opäť raz ocitla na križovatke dejín. Ako Európania odhodlaní zachrániť svoj kontinent pred katastrofou by sme im dnes mali radšej odkázať: „Je suis France“.

Novarepublika.cz/Ivan Lehotský