Pred 22 rokmi ste mali telefonovať s drogovým dílerom Bakim Sadikim. Prepis telefonátu mal naznačovať, že s ním máte priateľské vzťahy. V televízii telefonát prerozprávali páni Grendel s Rudolfom. Nakoniec sa vám Generálna prokuratúra, ktorú ste zažalovali, musela ospravedlniť a zaplatiť odškodné 150 tisíc eur. Výsledok práce médií je však taký, že väčšina verejnosti si dodnes myslí, že Sadiki je váš priateľ. Ako to teda bolo?

So Sadikim sa nepoznám. V roku 1994 som bol členom senátu Najvyššieho súdu, ktorý mal rozhodnúť o odvolaní prokurátora v kauze oslobodeného Sadikiho Krajským súdom Košice. V tejto súvislosti mi do kancelárie na Najvyššom súde zavolala Sadikiho manželka. Predstavila sa manželovým priezviskom. Moja reakcia nebola priateľská, tak mi pripomenula, že je Gabika s uvedením rodného priezviska. Poznali sme sa v mladosti z diskoték v Tatrách. Chcela sa stretnúť a vravela, že jej manžel je vo väzbe a prípad rieši Najvyšší súd. Povedal som jej, že to nie je možné a ani vhodné. Následne chcela aspoň odporučiť dobrého advokáta. Odpovedal som, že potrebuje advokáta z Popradu, aby nemala vysoké náklady a že ja ich neviem posúdiť, lebo už tam dlhší čas nepôsobím. Obsah telefonátu som oznámil predsedovi senátu Dr. Sklárovi, s tým, že sa vo veci Sadiki cítim zaujatý pre priateľský vzťah k manželke obžalovaného, čo bola moja základná sudcovská povinnosť, aby sa nespochybnila objektivita a nezávislosť senátu. V zmysle vtedy platného Trestného poriadku rozhodol Dr. Sklár, že som zaujatý a na moje miesto nastúpil Dr. Vranka.

Čo sa dialo potom?

Môj materský senát zrušil oslobodenie Sadikiho, vec vrátil Krajskému súdu v Košiciach a nariadil vypočuť ešte dvoch svedkov a rozhodnúť opätovne. Kauza sa ďalej ťahala na krajskom súde asi 7 rokov, svedkov nevypočuli a keď zomreli, potom ju zastavili. Za druhej vlády Dzurindu (2002-2006) požiadalo Švajčiarsko o vydanie Sadikiho na trestné stíhanie za drogovú trestnú činnosť. Miesto toho, aby ho minister spravodlivosti Lipšic vydal do Švajčiarska na stíhanie, Ministerstvo vnútra pod vedením Šimka mu expresne udelilo slovenské štátne občianstvo, aby znemožnili jeho vydanie. Asi v rokoch 2010-11 bol Sadiki obvinený v ďalšej kauze pašovania drog z Turecka. V tom čase som bol druhýkrát predsedom Najvyššieho súdu. Krajský súd v Prešove odsúdil Sadikiho v neprítomnosti na 22 rokov a Najvyšší súd to potvrdil. Neskôr bol eskortovaný z Kosova na Slovensko a po opätovnom odsúdení cez obnovu konania už v jeho prítomnosti, si odpykáva trest. Pokiaľ by si Lipšic plnil ako minister základné povinnosti spravodlivo a nie politicky, by Sadiki už v rokoch 2002-2006 bol s vysokou pravdepodobnosťou odsúdený vo Švajčiarsku a sedel by tam vo väzení a nemuselo by Slovensko mať náklady s výkonom jeho momentálneho 22 ročného trestu. Mediálnym „priateľom“ Sadikiho na podklade Lipšicovej korupčnej kampane sa síce na chvíľu stal Harabin, ale jeho reálnymi priateľmi sú nesporne Lipšic, Šimko, resp. Dzurinda. Tí, čo ho ochránili pred vydaním do Švajčiarska, sú skorumpovanými médiami označovaní ako bojovníci proti mafii. Týchto ľudí sa treba aj po rokoch pýtať, prečo to urobili, prípadne na čí pokyn a či a aký mali profit z pašovaných drog. Nejaký motív predsa u nich musel byť. Peniaze z pašovaných drog išli na financovanie UCK do Kosova? Odpovede zatiaľ nie sú prítomné.

Čo bolo potom dôvodom na vyfabrikovanie prepisu rozhovoru?

Kauza Sadiki je bez najmenších pochybnosti spoločná spravodajská hra Lipšica a Kaliňáka. Keď som prišiel na ministerstvo spravodlivosti, tak kontrolné orgány odhalili veľké až hanebné šafárenie s finančnými prostriedkami. Vedúci úradu podal trestné oznámenie za nadhodnotené zákazky za stovky miliónov korún. Lipšic si zo štátnych peňazí dal urobiť prieskum za 2,4 milióna korún na svoju osobu. Týkal sa toho, že čo má Lipšic robiť, aby ho volili staré babky, čo má robiť, aby ho volili mladí ľudia, športovci, atď., ale nie toho, čo má Lipšic robiť, aby sa napr. zrýchlilo súdne konanie, zvýšila práca väzňov. Za výslovne súkromný prieskum v tom čase prokurátor Krajskej prokuratúry Bratislava Peter Šamko dozoroval a pripravil návrh obžaloby za spreneveru. Páni Trnka a Kováčik to zahrali do autu, že nič sa nestalo. Práve v dôsledku toho na protest prokurátor Šamko zložil funkciu prokurátora. Ďalšia vec, pripravil som legislatívny projekt na zrušenie štátneho korupčného Špeciálneho súdu. To vyvolalo v Smere nevôľu, hoci pred vznikom vlády sa koaliční partneri dohodli na jeho zrušení. Tento návrh vo vláde z pohľadu Smeru mediálne a politicky nemohol prejsť. Nakoniec Ústavný súd na podklade návrhu skupiny poslancov vydal nález, že Špeciálny súd je neústavný práve v tých bodoch, ktoré som v legislatívnom návrhu ja označil za neústavne. Konkrétne išlo o platovú diskrimináciu pre 6 násobne platy oproti ostatným sudcom a pre policajné previerky, lebo nemôže byť policajt nad sudcom. To by znamenalo, že sme policajný štát. Ale Smer vo vláde následne presadil Špecializovaný súd, kde už ostali len dvojnásobné platy a odpadla bezpečnostná previerka, ale štátna korupcia tam ostala, každý má auto so šoférom. Keďže som s tým nesúhlasil, nepredložil som takýto návrh do vlády. Preto ho pod kuratelou Smeru predkladal „Úrad vlády“. Vo vláde som hlasoval proti. Dnes už vieme, že pôsobnosť Špecializovaného súdu sa vďaka pani Žitňanskej a Smeru rozšírila aj na postihovanie myšlienok, slobody prejavu a náboženského presvedčenia. Ešte v roku 2004 sa Lipšic a Kaliňák politicky zhodli na kreácii Špeciálneho súdu v parlamente. Obaja mali preto silný motív na zdiskreditovaní mojej osoby cez vymyslenú kauzu Sadiki. Lipšic doobeda toho dňa, keď predložil falošný prepis rozhovoru do parlamentu, sa stretol v budove najvyššieho súdu s Karabínom, ktorý z archívu nechal vybrať spis Sadiki, z ktorého zistili, že som bol ako sudca vylúčený pre zaujatosť. Sú na to relevantné a nespochybniteľné dôkazy. Z tejto informácie o mojom vylúčení usúdili, že to muselo byť pre môj vzťah k Sadikimu. No jednoducho to prekombinovali. Ani vo sne im zrejme nenapadlo, že som mohol poznať Sadikiho ženu za slobodna. Ak by taký rozhovor existoval, tak by musel byť k nemu aj zo zákona zvukový záznam, ako to bolo v iných prípadoch zverejnených telefonátov Dzurindu, Miškovského, Kresáneka, Lexu, Hudeka. Iba na margo, Lipšic bol šesť rokov ministrom vnútra (2002-2006 a 2010-2012). Keď zneužíval funkciu na neoprávnené zverejňovanie iných vecí (čo sa napokon aj v posledných dňoch preukázalo v médiách), s radosťou by zverejnil aj telefonát proti Harabinovi, keby existoval. Na Harabina žiadny telefonát nemal, lebo sa jednoducho neuskutočnil. Dohoda Lipšica a Kaliňáka sa v plnej nahote preukázala, keď som dokázal v parlamente, že prepis je podvrh a nebol som preto napokon ani v parlamente odvolaný z postu ministra spravodlivosti. Požadoval som od parlamentu vydanie uznesenia o podaní trestného oznámenia na Lipšica, že vyrobil, resp. si dal vyrobiť falošný prepis. Kaliňák cez poslancov Smeru zabránil prijatiu takéhoto uznesenia. V televízii Markíza potom vymyslený rozhovor prerozprávali Grendel s Rudolfom. A ľudia si mysleli a mnohí si i dodnes myslia, že naozaj ja osobne sa rozprávam so Sadikim. Veď na začiatku sa ma aj prezident Gašparovič pýtal, že čo má znamenať ten rozhovor, že dostal informáciu z tlačového odboru. Keď som mu vysvetlil o čo ide, tak mi povedal: “Štefan to je svinstvo“. „A čo sa divíš pán prezident, veď aj voči tebe to robia“.

Treťosektoroví agitátori Kaščák (Pohoda) a Kušnierik (Pod Lampou) čítajú-simulujú pred obecenstvom obsah telefonátu Harabin-Sadiki.

Boli ste vo vláde ministrom spravodlivosti. Čo ste Vy urobili v tejto funkcii na zlepšenie stavu súdnictva?

Po nástupe na ministerstvo civilné súdne konanie trvalo v priemere 28 mesiacov. Urobil som rad opatrení. Navýšil sa počet sudcov o 150. Posilnilo sa postavenie predsedov súdov, museli sa robiť výkazy, mali sme osobitné porady o počte a príčinách neskončených vecí, chodil som osobne na kontroly náhodne vybratých pojednávaní. Žiadny sudca na Slovensku nevedel, kedy a na akom pojednávaní sa objavím. Museli byť permanentne pripravení. Skrátili sme súdne konanie z 28 na 11 mesiacov, čo výhradne k ministrovaniu Harabina skonštatovala aj Rada ministrov spravodlivosti Rady Európy vo februári 2011. Napokon osobitne video o tom natočil v roku 2011 Fico, že Žitňanská nesiaha Harabinovi ani po päty. Nástupom Žitňanskej v roku 2010 a Boreca 2012 až doteraz sa civilné konanie natiahlo už na viac ako 30 mesiacov. Keď som končil ako predseda Najvyššieho súdu v 2003, sme nemali jedinú vec staršiu ako rok. Po návrate v roku 2009 sme už registrovali 3-4 ročné spisy bežne. Pri odchode z postu predsedu v roku 2014 sme neevidovali ani jednu vec staršiu ako jeden rok. Za dva roky prispením nekompetentnosti a politickej servility Švecovej už máme stovky spisov starších ako rok a desiatky starších ako tri a viac rokov. Tu vidíte v praxi a v reálnych číslach realizáciu práva na prístup k súdu v primeranej lehote. Za týmito číslami sú tisíce poškodených občanov.

Čo ste ešte dosiahol okrem skrátenia súdneho konania?

Pokiaľ ide o ministerstvo, zaviedla sa skutočná práca väzňov. Počas mojej prvej návštevy Leopoldova väznicu upratovali súkromné firmy a väzni sa spoza mreží okien pozerali a pokrikovali. Okamžite som vymenil generálneho riaditeľa väzníc. Zvýšili sme zamestnanosť väzňov z 18% na takmer 80%. Ministri spravodlivosti EÚ na Slovensko v tomto smere chodili preberať skúsenosti. Všetky súdy upratovali väzni, nábytok pre súdy vyrábali väzni. Len upratovaním budovy Najvyššieho súdu, sme ročne ušetrili 3 milióny korún. Zvolal som predsedov súdov a upozornil ich, že pokiaľ predseda súdu kúpi nábytok, resp. akýkoľvek tovar od súkromných firiem a nebude mať potvrdenie od riaditeľa väzníc, že to nevedia vyrobiť väzni, nech sám odstúpi pre neschopnosť. Ušetrili sme toľko peňazí, že takmer pravidelne sme administratíve na súdoch vyplácali nepísané trináste platy. Za mojej éry ministrovania admistratíva na rozdiel od doby Žitňanskej a Boreca neštrajkovala. Keď nastúpila po mne Žitňanská v roku 2010, tak ma ako predsedu Najvyššieho súd pozvali na poradu sudcov bratislavského kraja, kde hovorila o znižovaní platov sudcov, lebo nie sú peniaze. Moja oponentúra spočívala v tom, „že peňazí je dosť, len sa nesmie kradnúť. Len na upratovaní budovy Najvyššieho súdu sme ušetrili 3 milióny korún ročne a Vy ste prácu väzňov zrušili a opätovne zaviedli súkromné firmy.“ Otázka pred auditóriom sudcom znela „prečo ste to urobili?“ Keď som po dlhšom čase nedostal odpoveď, opýtal som sa, či to je preto, lebo väzni nedávajú províziu. Odišla roztrasená z porady a dokončil som ju ja, hoci som ju nezvolával.

Prišli ste aj na iné veci?

Lipšic ako minister uzatvoril havarijné zmluvy s poisťovňou Allianz pre všetky súdy a väznice na budovy a autá, čo nebolo v jeho kompetencii. Je to pôsobnosť vedúceho úradu. Nariadil som vykonať detailnú analýzu, z ktorej vyplynulo, že na poistnom sme zaplatili desiatky miliónov korún a z poistných udalostí sme dostali ani nie desiatky tisíc korún. Dal som pokyn na ich okamžite zrušenie. Kontrola väznice v Nitre ma tiež prekvapila. Existovala informácia, že tam urobili predražený tender na striešku-markízu nad dverami. Pýtam sa riaditeľa, koľko to stálo? Tvrdil, že vybrali najlacnejšiu ponuku 1,2 milióna korún. Išla tam ekonomická kontrola, ešte ľudia od Lipšica a Žitňanskej a vrátili sa s tým, že všetko je v poriadku, lebo v tendri a z troch ponúk vybrali najlacnejšiu. Týmto ľuďom som prezentoval budúce vízie a že neznášam zlodejov a tých, ktorí ich kryjú, sami z ministerstva odišli. Noví štátni zamestnanci boli upozornení dopredu, čo sa bude s nimi diať, ak čo i len koruna zmizne. Do Nitry išla nová kontrolu s tým, že ma nezaujíma tender, ale nech dajú urobiť znalecky posudok, koľko stál materiál a koľko práca a na základe toho nech ustália cenu markízy. Zistili že to stálo 60 tisíc korún. Vedúci úradu podal trestne oznámenie, ale Trnka s Kaliňákom opäť nič nevyšetrili. „Lipšic, Kaliňák a Trnka, bratia v triku“.

Čo konkrétne ste urobili pre zlepšenie situácie občanov napríklad postihnutých exekúciami?

Začal sa boj proti úžerníckym úrokom, no ako prvý sa postavil proti na moje  prekvapenie Smer! V tom čase Počiatek minister financií a Kažimír, jeho štátny tajomník. Mali sme pripomienkové konanie a oni torpédovali znižovanie úžerníckych úrokov, lebo by sa automaticky znížili aj úroky bánk. Potom sa podarilo presadiť v porovnaní s mojím prvotným predsavzatím iba slabý kompromis, asi 10% pôvodných zámerov. Pritom maďarský predseda Najvyššieho súdu sa zaujímal o náš originálny projekt a Orbán v mnohých smeroch pri akceptácii maďarských špecifík konal analogicky. Veď maďarská národná banka vracala úroky, lebo Orbán povedal, že štát úžernícke úroky zapríčinil nedostatočnou kontrolou, tak to má aj vrátiť. U nás sa nevracalo nič. Najvyšší súd vydal 5 právoplatných rozsudkov o úžerníckych úrokoch len na bývalé firmy pána Kisku. Inšpekcia mu ukladala vždy opakovane a zrejme zámerne iba pokuty a podnikali ďalej v úžerníčení. Tým pádom Najvyšší súd za prispenia Smeru nemohol odobrať licencie bývalým firmám pána Kisku. Moje poznanie v roku 2009, že s tým nič neurobím, ma viedlo k odchodu z vlády pána Fica. Niet pochýb o tom, že táto vláda nepomáhala najslabším, ale najbohatším.

Prečo ste o tom nehovorili, keď ste boli vo vláde?

Pred pár týždňami ste mohli vidieť v kauze Grendel a Lipšicove stádo, ako fungujú presstitúti. Po každom zasadnutí vlády som informoval, čo sa na rokovaní dialo, ale médiá nič z toho nedali. Smer cez svojho „Grendela“, Erika Tomáša, cenzuroval a tiež korumpoval novinárov, lebo nemohli predsa mediálne pustiť, že Harabin navrhol niečo prospešné pre ľudí a oni socialisti to zamietli. Vždy som hovoril o konkrétnostiach, veď sú o tom nespochybniteľné záznamy z rokovaní vlády, tam si to treba nájsť.

Vari nerobí Smer sociálnu politiku pre ľudí?

Stačí pripomenúť ako pani Tomanovej na prvýkrát neprešiel návrh na vrátenie invalidných dôchodkov pre 20 tisíc invalidov, ktoré im zrušil Kaník. Už bol nález Ústavného súdu a pani Tomanovej to vláda zamietla. Bol som v tom čase v Luxemburgu. Požiadala ma o pomoc ako predsedu legislatívnej rady vlády. „Pani kolegyňa, veď vy ste Smer-socialistická vláda, tak ako Vám to mohli neschváliť. No viete, to je tam úplne ináč.“ Neváhal som s podporou, lebo išlo o najslabšie vrstvy obyvateľstva. Tak to predložila znova. Začala rozprava a Kaliňák začal na ňu agresívne útočiť, že načo to predkladá, veď už sme to raz zamietli. Pridal sa minister Počiatek aj generálny prokurátor Trnka, že to je nepriama retroaktivita. Už si myslela, že ju v tom nechám. Vystúpil som v rozprave ako posledný. „Vy ste socialistická vláda? Teda Vy to máte v programe, nie ja ako nezávislý minister. Hovoríte, že nález Ústavného súdu platí len dopredu, to je v poriadku, ale to je len účelová teória pána Mazáka. Veď keď je niečo neústavné, tak je neústavne od samého začiatku a dôchodky treba vrátiť okamžite. Ako má ten človek, čo je nevládny, na vozíku alebo má ruku odtrhnutú ešte dávať peniaze na advokáta, lebo na konaní pred Ústavným súdom musí byť zastúpený advokátom, tí ľudia nemajú na lieky a teraz majú ešte platiť advokáta a my zahltíme Ústavný súd 20 tisíc spormi?“ Aj Fico, ktorý predtým hlasoval proti Tomanovej ukončil rozpravu a zdvihol ruku ako prvý a opýtal sa, ‚kto je za?‘.  Následne všetci zdvihli ruku za. Informovali o tom niekedy médiá? Veď by to bol infarktový stav pre SMER- sociálnu demokraciu.

Ktoré nevyšetrené kauzy by ste ešte spomenuli?

Odmeny z fondu národného majetku. Valko zobral odmenu 450 miliónov korún. Vláda prerokúvala správu o fonde. Na tento bod sa na podklade môjho návrhu nechala urobiť analýza, koľko súdnych sporov vyhral pán Valko a koľko peňazí zachránil štátu a koľko dostal od fondu peňazí za zastupovanie. Doplnená správa znela: nevyhral nič a 450 miliónov dostal na odmenách. Ďalej privatizácia SPP. Pán Mikloš si najal poradcu za pol miliardy korún, aby mu poradil vybrať, kto má sprivatizovať SPP. Vyberal z jedného uchádzača. „Tak toto nie je na Leopoldov?“, som sa opýtal vo vláde. A polícia pod Kaliňákom a prokuratúra na čele s Trnkom nikoho nestíhali. Čo som tam mal v tej vláde ďalej robiť? Jednoducho som odtiaľ odišiel. Ľudia si môžu prečítať všetky moje vystúpenia na rokovaní vlády a zistiť moje postoje.

Zvýšili ste trestnú sadzbu za popieranie holokaustu, síce nijak zásadne, ale čitateľov bude zaujímať, čo Vás viedlo k tomu upravovať práve tento zákon?

Podstata a motivácia je úplne inde. Aj ako kresťan som navštívil Arménsko v roku 2007. Pri pamätníku arménskej genocídy sme kládli vence. Hitler ešte v auguste 1939 povedal generálom: „použite všetky brutálne metódy, aby sme vo vojne zvíťazili, nehlaďte na nič, veď kto si dnes už pamätá genocídu Arménov v roku 1915?“ Už Hitler hovoril o genocíde Arménov, samozrejme nie z lásky k Arménom. Slovenský parlament genocídu Arménov uznal prijatím osobitného uznesenia ešte v roku 2004. Vtedy sa o to zaslúžili Mikloško a Čarnogurský, za čo im patrí vďaka. Na základe toho som ako minister spravodlivosti zakomponoval do príslušného paragrafu trestného zákona znenie, že keď má byť niekto stíhaný za popieranie holokaustu, a keď tu predtým nesporne bola aj genocída Arménov a máme na to historické dokumenty, musí byť stíhaný aj za popieranie genocídy Arménov. Zakomponovali sme aj popieranie genocídy Arménov a pritom sa zvýšila nepatrným spôsobom trestná sadzba v prvom odseku, ale nie zásadne. Musel som to nejako zaobaliť, keď to malo prejsť cez hlasovanie v parlamente. Aj USA uznali genocídu Arménov v Kongrese, ale do trestného zákonodarstva ju nedali a nechceli ani, aby to bolo v Európskom zákonodarstve z obavy zhoršenia vzťahov s Tureckom. Slovensko je vďaka tomu prvou krajinou v EÚ ktorá si to dovolila dať do Trestného zákona. Na tento počin som mimoriadne hrdý a teší má, že som dostal najvyššie štátne vyznamenanie od arménskeho prezidenta Sarkisiana, ktoré mi odovzdal patriarcha arménskej apoštolskej cirkvi, sídliaci v Ečmiadzine. Mám mimoriadnu radosť, že to, ale až po nás Slovákoch v parlamentoch, schválili i Francúzi a ešte Cyprus a Grécko.