Hystéria okolo potvrdzovania výpovedí kajúcnika podpornými dôkazmi alebo skutočne nie je takéto ustanovenie nikde na svete?

Cieľom toho článku je zapojiť sa do diskusie, ktorá sa vedie vo verejnom priestore a týka sa toho, či navrhované ustanovenie Trestného poriadku o kajúcnikoch, podľa ktorého na usvedčenie obžalovaného nebude stačiť len osamotená výpoveď kajúcnika, či kajúcnikov, ale bude musieť byť podporená aj iným dôkazom, je anomália, ktorá nikde na svete neexistuje (v spojení s tým, že toto ustanovenie zabráni objasňovaniu závažnej trestnej činnosti) alebo či ide o ustanovenie, ktoré sa v praxi iných štátov dlhodobo aplikuje a v zásade bráni len slepej viere vo výpovede kajúcnikov, ktorí si môžu aj vymýšľať.

Túto diskusiu nedávno začali niektorí bývalí prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR a to napríklad JUDr. Daniel Lipšic na webe 360ka, ktorý prišiel s názorom, že novela o kajúcnikoch a nutnosť existencie podporného dôkazu k výpovedi kajúcnika by mala spôsobiť nemožnosť usvedčenia páchateľov závažnej kriminality a že takáto právna úprava neexistuje nikde na svete (dokonca sa táto navrhovaná právna úprava prirovnávala v tomto rozhovore k Mečiarovým amnestiám, čo už skutočne hraničí s absolútnym nepochopením tejto problematiky alebo účelovým zavádzaním verejnosti). Tento rozhovor si možno pozrieť tu: https://360tka.sk/videos/d-lipsic-kvoli-15-kauzam-potopia-stovky-dalsich-meciarove-amnestie-boli-v-tomto-setrnejsie

Na tento rozhovor reagoval pomerne trefne novinár Jozef Onačilla, ktorý správne poukázal nielen na to, že novela o kajúcnikoch nehovorí o nepoužiteľnosti výpovedí kajúcnikov pri usvedčovaní obžalovaného, ale hovorí o tom, že takéto výpovede musia byť overované a podporené iným dôkazom; a navyše, nehovorí nič ani o tom, že tento podporný dôkaz musí samostatne spájať obžalovaného s trestným činom. Rovnako tak správne autor poukázal na právnu úpravu štátu New York, ktorá obsahuje podobné ustanovenie. Tento článok pozri bližšie tu: https://standard.sk/1279929/ako-prokurator-daniel-lipsic-zavadza-o-kajucnikoch

Vzhľadom k tomu, že v mediálnom priestore sa opakovane nepravdivo podsúva, že novela o kajúcnikoch (ktorá je najmä kombináciou talianskeho a českého modelu) a osobitne ustanovenie o tom, že výpoveď kajúcnika musí byť podporená iným dôkazom nie je nikde na svete (okrem New Yorku je obdobné ustanovenie napríklad v Kalifornii a dokonca prísnejšie než navrhované ustanovenie v SR je napríklad v Izraeli) a všade sa bezbreho verí všetkému, čo kajúcnik narozpráva (ak to vyhovuje vytýčenej vyšetrovacej verzii), je nutné venovať podrobnejšiu pozornosť aj napríklad spomínanej právnej úprave štátu New York.

Právna úprava štátu New York (základné východiská):

Ustanovenie § 60.22 Newyorského zákona o trestnom konaní (Criminal Procedure Law – CPL) upravuje pravidlá dokazovania a povinnosť overenia (koroborácie) svedectva spolupáchateľa.

Ustanovenie § 60.22 (Dokazovanie; overenie (koroborácia) výpovede spolupáchateľa) znie nasledovne:

1. 1. Obžalovaný nemôže byť uznaný za vinného zo žiadneho trestného činu iba na základe výpovede spolupáchateľa, ak táto nie je podporená potvrdzujúcimi (overujúcimi) dôkazmi, ktoré smerujú k spojeniu obžalovaného so spáchaním tohto trestného činu.
2. 2. „Spolupáchateľom“ sa rozumie svedok v trestnom konaní, o ktorom sa na základe dôkazov predložených v tomto konaní dá dôvodne predpokladať, že sa zúčastnil na:

a) žalovanom trestnom čine; alebo

b) trestnom čine založenom na rovnakých alebo niektorých rovnakých skutkových okolnostiach alebo konaní, ktoré tvoria žalovaný trestný čin.

1. 3.Svedok, ktorý je spolupáchateľom podľa definície v odseku 2, nestráca tento status ani vtedy, ak by jeho vlastné trestné stíhanie alebo odsúdenie bolo vylúčené alebo znemožnené z dôvodu určitej obhajoby alebo oslobodenia, ako je nízky vek (maloletosť), imunita alebo predchádzajúce stíhanie, čo predstavuje vedľajšiu prekážku takého stíhania alebo odsúdenia, ktorá však nemá vplyv na záver, že sa tento svedok dopustil konania zakladajúceho trestný čin s formou zavinenia (psychickým stavom) vyžadovanou na jeho spáchanie.

Text pozri tu: https://www.nysenate.gov/legislation/laws/CPL/60.22

Keď porovnáme znenie ustanovenia v bode 1/ newyorského zákona o trestnom konaní s navrhovaným znením ustanovenia § 119 ods. 3 slovenského Trestného poriadku, ktoré znie:

Výpoveď osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, sama osebe nemôže byť podkladom pre uznanie viny obžalovaného, ak nie je podporená inými dôkazmi, ktoré podporujú dôveryhodnosť takej osoby a pravdivosť jej výpovede. Za takýto podporný dôkaz nemožno považovať výlučne výpoveď inej osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, ak nie je podporená inými dôkazmi.

tak zistíme, že ide o obsahovo veľmi podobné ustanovenia, ktorých praktické uplatňovanie môže viesť k obdobnému testu dostatočnosti podporného dôkazu. Aplikácia navrhovaného ustanovenia § 119 ods. 3 Tr. por. slovenskými súdmi môže preto pri výklade čerpať aj z judikatúry súdov v New Yorku. Táto judikatúra bude pre slovenské súdy zaujímavá preto, že sa venuje presne tomu interpretačnému problému, ktorý vznikne aj pre slovenské súdy a to otázke, aký vzťah musí mať podporný dôkaz k usvedčujúcej časti výpovedi kajúcnika.

Navrhované ustanovenie § 119 ods. 3 Tr. por. nehovorí, že iné dôkazy majú „preukázať pravdivosť“ výpovede kajúcnika; hovorí to, že výpoveď kajúcnika majú podporovať, čo je nepochybne nižší štandard ako niečo samostatne preukazovať. Na strane druhej, nemôžu „podporné dôkazy“ znamenať ani akúkoľvek zhodu s ľubovoľnou časťou výpovede kajúcnika, pretože potom by toto ochranné ustanovenie stratilo význam. Podporný dôkaz v zmysle § 119 ods. 3 Tr. por. teda nemusí sám dokazovať vinu obžalovaného, ale musí mať racionálnu dôkaznú schopnosť zvýšiť vierohodnosť tej časti výpovede kajúcnika, ktorá je významná pre záver o vine obžalovaného. V zmysle navrhovaného textu zákona sa preto nebude vyžadovať len všeobecná vierohodnosť kajúcnika, ale aj podpora pravdivosti jeho výpovede (a opačne, samotné potvrdenie jedného faktického detailu ešte nemusí podporovať dôveryhodnosť osoby).

Newyorská právna úprava vychádza z toho, že výpoveď osoby, ktorá sa sama podieľala na trestnej činnosti a následne vypovedá proti ďalším osobám, predstavuje osobitný dôkazný problém. Na jednej strane môže ísť o významný zdroj informácií, na strane druhej môže mať takýto svedok (spolupracujúca osoba) silnú osobnú motiváciu preniesť alebo zväčšiť zodpovednosť iných osôb a minimalizovať vlastnú účasť na trestnej činnosti o ktorej vypovedá.

V newyorskej justičnej praxi je CPL § 60.22 jedným z najdôležitejších nástrojov, ktorý bráni prokuratúre odsúdiť človeka len na základe “slova proti slovu” a to slova od niekoho, kto sa sám mal podieľať na spáchaní trestnej činnosti o ktorej vypovedá. Právna úprava štátu New York teda tento problém nerieši iba všeobecným pravidlom voľného hodnotenia dôkazov, ale stanovuje osobitnú zákonnú podmienku, podľa ktorej nemožno obžalovaného odsúdiť výlučne na základe nepodporenej výpovede spolupáchateľa. Žiadny nezákonný zásah do zásady voľného hodnotenia dôkazov súdom sa v tomto ustanovení nevidí; ide o právnu úpravu zákonodarcu, ktorá stanovuje mantinely pri tak špecifickom dôkaznom prostriedku ako je výpoveď kajúcnika (v našom Trestnom poriadku napríklad zákonodarca vyslovene určuje, že nezákonný dôkaz nemôže byť podkladom pre ustálenie skutkového stavu veci, čo je taktiež určitý zásah do zásady voľného hodnotenia dôkazov súdov, avšak zásah prípustný, nakoľko to, či je niektorý z dôkazov nezákonný, určuje súd; rovnako tak to bude súd, ktorý bude určovať, či niektoré z predložených dôkazov možno označiť za podporné k výpovedi kajúcnika a či ide o dôkazy dostatočné).

Nejde pritom v New Yorku o nové ustanovenie (tak ako má byť v SR), nakoľko v podobe ustanovenia § 60.22 je súčasťou New York Criminal Procedure Law od roku 1971, kedy začal platiť tento nový trestný poriadok. Toto ustanovenie teda platí už viac ako 50 rokov, pričom zásada, že nikoho nemožno odsúdiť iba na nepodporenej výpovedi kajúcnika je oveľa staršia, nakoľko je aplikovaná v právnom poriadku štátu New York už od 19. storočia (siaha až niekde do roku 1881). A zrejme nikto nebude tvrdiť, že by sa štátu New York nepodarilo od 19. storočia rozložiť ani jednu zločineckú skupinu, či objasniť trestnú vec korupcie, teda, že by tomu bránilo práve pravidlo o podporných dôkazoch k výpovedi kajúcnika.

Ako vykladá vyššie uvedené newyorské ustanovenie aplikačná prax, teda najmä ohľadne nutnosti podporenia výpovede kajúcnika iným dôkazom? A aké sú možné paralely s výkladom navrhovaného slovenského ustanovenia

Zmyslom newyorského ustanovenia a ani toho slovenského nie je požadovať, aby prokuratúra trestný čin dokázala dvakrát, najskôr výpoveďou spolupáchateľa (kajúcnika) a následne druhým, úplne samostatným súborom dôkazov. Účelom podporných dôkazov k výpovedi kajúcnika je vytvoriť určitú nezávislú záruku proti riziku nepravdivej alebo účelovej výpovedi osoby, ktorá bola sama zapojená do trestnej činnosti. Opätovne je nutné zdôrazniť, že kajúcnik sa nachádza v špecifickom postavení. Môže mať záujem minimalizovať vlastnú účasť na trestnej činnosti, preniesť svoju zodpovednosť na inú osobu, prípadne aspoň čiastočne alebo získať priaznivejšie zaobchádzanie zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Newyorská právna úprava preto nestanovuje absolútny zákaz používania takýchto výpovedí. Vyžaduje však dodatočnú dôkaznú poistku.

A teraz to najpodstatnejšie. Potvrdzujúci dôkaz nemusí vinu obžalovaného dokazovať samostatne (tak to bude aj na území SR, ak by sa navrhované ustanovenie stalo súčasťou Trestného poriadku). Tento podporný dôkaz teda nemusí mať takú dôkaznú silu, aby to samé osobe postačovalo na odsúdenie obžalovaného. Judikatúra (rozhodnutie People v. Reome, 15 N.Y.3d 188 (2010), Court of Appeals) zdôrazňuje, že potvrdzujúci dôkaz nemusí dokazovať samotné spáchanie trestného činu ani sám preukazovať spojenie obžalovaného s trestným činom. Postačuje, ak smeruje k takémuto spojeniu spôsobom, ktorý môže rozumne presvedčiť porotu, že spolupáchateľ hovorí pravdu. Úloha dodatočného dôkazu teda spočíva v spojení obžalovaného s trestným činom, nie v samostatnom dokázaní jeho viny. Samotnú vinu môže následne dokazovať výpoveď kajúcnika, pokiaľ jej rozhodujúci orgán prizná relevanciu.

Môže preto existovať podporný dôkaz, ktorý samostatne nepôsobí významne, avšak po jeho konfrontácii s výpoveďou kajúcnika robí účasť obžalovaného na trestnom čine pravdepodobnejšou. Judikatúra (People v. Breland, 83 N.Y.2d 286 (1994), uvádza napríklad, že medzi relevantnými okolnosťami (podpornými dôkazmi) sa objavili aj forenzné dôkazy týkajúce sa polohy tela a strelných poranení, ktoré zodpovedali detailom uvádzaným spolupáchateľom. Z uvedeného však nemožno vytvoriť všeobecné pravidlo, podľa ktorého každé potvrdenie detailu výpovede automaticky spĺňa vyššie citované ustanovenie § 60.22. Čím je informácia špecifickejšia, menej všeobecne známa a tesnejšie previazaná s opisovaným skutkom, tým väčšiu môže mať potvrdzujúcu hodnotu.

Judikatúra uvádza aj hypotetický príklad pri ktorom stanovuje hranicu toho, kedy je niečo podporným dôkazom a kedy už nie. Kajúcnik tvrdí, že obžalovaný spáchal trestný čin pri strome v Central Parku, potom prokuratúra nemôže jeho výpoveď relevantne potvrdiť iba tým, že dokáže existenciu daného stromu. Samotná zhoda medzi výpoveďou a objektívnou realitou ešte nemusí mať žiadnu relevantnú potvrdzujúcu hodnotu.

Treba preto podľa judikatúry rozlišovať medzi:

a) dôkazom potvrdzujúcim nepodstatnú alebo samozrejmú okolnosť,

b) dôkazom preukazujúcim, že kajúcnik pozná okolnosti trestného činu,

a

c) dôkazom, ktorý v kontexte celej výpovede smeruje k spojeniu konkrétneho obžalovaného so spáchaním trestného činu.

Judikatúre postačuje naposledy uvedená kvalita podporného dôkazu.

Príklad ako vyhodnocovať podporné dôkazy v zmysle rozhodovacej činnosti:

Kajúcnik uvedie miesto ukrytia tela, počet výstrelov a typ použitej zbrane. Polícia následne telo nájde a pitva i balistika jeho opis potvrdia. Takéto okolnosti môžu teda presvedčivo podporovať záver, že kajúcnik pozná skutočný priebeh vraždy a pravdepodobne sa na nej určitým spôsobom podieľal. Z toho však logicky ešte nemusí vyplývať, že pravdivé je aj jeho tvrdenie, že strelcom je iná osoba a to osoba X.

Podľa judikatúry podporný dôkaz v zmysle pravidla uvedeného v § 60.22 je dôkaz smerujúci k spojeniu obžalovaného s trestným činom spôsobom, ktorý môže rozumne presvedčiť rozhodujúci orgán, že kajúcnik hovorí pravdu o účasti obžalovaného (osoby X) na danom trestnom čine. Nie je potrebný nezávislý dôkaz identity páchateľa. Nie je preto nevyhnutné disponovať napríklad odtlačkami prstov, kamerovým záznamom zachytávajúcim samotný skutok alebo výpoveďou nezávislého očitého svedka.

Podporným dôkazom môže byť prakticky akýkoľvek prípustný dôkaz a to fyzický, forenzný, svedecký, digitálny, telekomunikačný. Nemusí sám identifikovať páchateľa ani dokazovať vinu, ale v celkovom kontexte musí mať reálnu tendenciu vytvoriť požadované spojenie medzi obžalovaným a trestným činom.

Konkrétne z judikatúry možno vyvodiť, že takýmto podporným dôkazom môže byť:

– výpoveď nezaujatého svedka – ten nemusí povedať, že videl obžalovaného, ale môže potvrdiť okolnosti, ktoré v spojení s výpoveďou kajúcnika podporujú jej pravdivosť a vytvárajú požadované spojenie,

– mozaika nepriamych dôkazov – napríklad opis páchateľa, auto obžalovaného v blízkosti trestného činu, časť ukradnutých vecí nájdených v byte obžalovaného, lokalizované telefóny…

– listinné dôkazy

– pagerová a telekomunikačná komunikácia, prípadne odpočutá telefonická komunikácia.

Za silné podporné dôkazy sa vo všeobecnosti považujú napríklad DNA, odtlačky, vlastníctvo zbrane, lokalizácia, držba koristi alebo nezávislý svedok spájajúci obžalovaného so skutkom. Za postačujúce podporné dôkazy sa považujú možná prítomnosť obžalovaného na mieste činu, vzťah k vozidlu použitému pri trestnom čine, motív, správanie sa obžalovaného po spáchaní trestného činu. Za slabé alebo problematické podporné dôkazy sa považuje len známosť obžalovaného s kajúcnikom, nervozita pri kontakte s políciou, potvrdenie úplne nepodstatných detailov…

K uvedenému pozri aj výňatok z oficiálnej príručky k dokazovaniu (Guide to New York evidence) https://www.nycourts.gov/JUDGES/evidence/6-WITNESSES/6.09_Corroboration_of_Accomplice_Testimony.pdf

Ako to v praxi vyzerá možno zistiť z rozhodnutia odvolacieho (najvyššieho) súdu v New Yorku, ktorý je uvedený na konci tohto článku aj s pripojeným disentom sudcu.

Zaujímavý je aj pohľad na situácie, ktoré má taktiež ambíciu riešiť navrhované znenie ustanovenia slovenského Trestného poriadku a to, keď obžalovaného usvedčujú dvaja alebo viacerí kajúcnici. V zmysle newyorskej judikatúry, samotné zvýšenie počtu zainteresovaných kajúcnikov nenahrádza automaticky požiadavku podporného dôkazu. Musí tu byť podporný dôkaz aj k výpovediam viacerých kajúcnikov.

Ustanovenie § 60.22 stanovuje osobitnú minimálnu podmienku použitia výpovede kajúcnika ako základ odsúdenia. Splnenie tejto podmienky ešte samo osebe neznamená, že vina bola dokázaná nad rozumnú pochybnosť. Ak však existujú dostatočné podporné dôkazy, rozhodujúci orgán môže následne hodnotiť výpoveď kajúcnika spolu s ostatnými dôkazmi a rozhodnúť, či celý súbor dôkazov spĺňa všeobecný štandard dokazovania viny.

Záver

Právna úprava štátu New York predstavuje príklad systému, ktorý výpoveď spolupáchateľa nevylučuje ani nevyžaduje jej úplné nezávislé preukázanie inými dôkazmi. Zároveň však odmieta možnosť založiť odsúdenie výlučne na nepodporenej výpovedi trestne zainteresovanej osoby. Newyorský model sa preto nachádza medzi dvoma extrémami. Na jednej strane nevyžaduje, aby bola výpoveď spolupáchateľa vo všetkých podstatných bodoch nezávisle dokázaná. Na druhej strane nepripúšťa, aby bola samotná výpoveď zainteresovaného spolupáchateľa (kajúcnika) jediným dôkazným základom odsudzujúceho rozsudku.

V štáte New York ide o viac ako sto rokov platné pravidlo, ktoré precizuje judikatúra a aplikačná prax súdov by mala hrať kľúčovú úlohu aj pri výklade navrhovaného ustanovenia § 119 ods. 3 Tr. por. Toto navrhované ustanovenie by preto malo byť považované za určitú formu rovnováhy medzi praktickou využiteľnosťou výpovedí kajúcnikov a ochranou obžalovaného pred neopravdivo motivovanou výpoveďou kajúcnika.

O možnej motivácii kajúcnika klamať, či zmenšovať svoj podiel zodpovednosti na spáchanej trestnej činnosti výmenou za benefity som už na tomto webe napísal pomerne veľké množstvo článkov. Zdá sa, že mimo hranice SR je bežné pracovať s tézou, že trestné právo nemá náboženský rozmer, nie je založené na viere a preto sa ani nemá pristupovať ku kajúcnikom tak, že sa len verí ich výpovediam a že výpoveďou kajúcnika sa končí dokazovanie. A práve preto nie je dôvod mať obavy z toho, že by výpovede kajúcnika mali byť podporované aj iným dôkazom.

Ako je možné, že v štáte New York, kde je neporovnateľne vyššia kriminalita a to aj tá organizovaná, než na území SR, dokážu objasňovať trestnú činnosť za pomoci kajúcnikov a to aj pri takomto ustanovení? Načo je dobrá tá kampaň vo verejnom priestore na území SR proti tomu, že musí byť výpoveď kajúcnika podporená aj iným dôkazom? Nemá to byť samozrejmosť? Prečo sa toho bojíme? (zrejme preto, že sme často žiadne podporné dôkazy k výpovedi kajúcnika nehľadali).

Na úplný záver len pripomínam, že zákonodarca sa v minulosti veľmi rád inšpiroval americkou právnou úpravou (napríklad prebratie inštitútu dohody o vine a treste), tak prečo by sme teraz mali odmietať navrhovanú právnu úpravu, ktorá je osvedčená a je podobná tej newyorskej?

Nasleduje precedentné rozhodnutie odvolacieho (najvyššieho) súdu v New Yorku k podporným dôkazom ako aj disent nesúhlasiaceho sudcu (tento prípad taktiež vhodne ilustruje, že aj pre slovenského sudcu pri výklade nového ustanovenia § 119 ods. 3 Tr. por. bude široký priestor na uváženie)

ODVOLACÍ (Najvyšší) SÚD V NEW YORKU

2010 NY Int. 118

Toto rozhodnutie nie je korigované a môže podliehať revízii pred uverejnením v Oficiálnych správach.

2010 NY Slip Op 05283

Rozhodnuté 17. júna 2010

Č. 112

Prokuratúra a ďalší, žalovaná strana,

proti

Nathan J. Reome, odvolateľ.

Philip Rothschild, v mene odvolateľa.

James P. Maxwell, v mene žalovaného.

SMITH, J.

Obžalovaný bol uznaný vinným z účasti na znásilnení spolu s tromi ďalšími mužmi. Jeden z jeho údajných spolupáchateľov, Andrew Hilborn, bol jediným svedkom, ktorý ho identifikoval. Otázkou je, či bola Hilbornova výpoveď podložená dôkazmi, ako to vyžaduje CPL 60.22 (1). Konštatujeme, že áno.

I

Hlavnými svedkami na súde boli Hilborn a obeť. Obaja opísali znásilnenie spáchané štyrmi mužmi. Obeť neidentifikovala žiadneho zo štyroch, ale Hilborn uviedol, že sa na trestnom čine podieľal spolu so Scottom MacDonaldom, Santinom Buccinom a obžalovaným. MacDonald, Buccina a Hilborn boli s týmto znásilnením prepojení na základe dôkazov DNA, obžalovaný však nie.

Hilborn a obeť poskytli podrobné a veľmi podobné výpovede. Podľa oboch bola obeť pod vplyvom alkoholu a uprostred noci sa stratila v uliciach Syracuse, keď nastúpila do auta so štyrmi mužmi, ktorí súhlasili, že jej pomôžu. Hilborn vypovedal, že MacDonald šoféroval, Buccina sedel na prednom sedadle spolujazdca a obeť sedela vzadu, pričom Hilborn sedel po jej ľavici a obžalovaný po jej pravici; obeť, bez toho, aby identifikovala týchto mužov, opísala rovnaké usporiadanie sedadiel.

Podľa Hilborna aj obete sa potom odohrali nasledujúce udalosti: Obeť si od jedného z mužov požičala mobilný telefón a neúspešne sa pokúsila zavolať niekomu, kto by jej mohol pomôcť nájsť cestu. Neskôr zaspala. Kým spala, auto odišlo z mesta a zastavilo na odľahlom mieste. Muži vytiahli obeť z auta, vyzliekli jej nohavice a zviazali ju lepiacou páskou. Keď sa prebudila, odstránili lepiacu pásku a vodič auta (podľa Hilbornovej výpovede MacDonald) jej pohrozil ublížením, ak sa nepodvolí sexu.

Obaja svedkovia vo svojich výpovediach pokračovali: Obeť sa vrátila do auta a bola znásilnená postupne vodičom, mužom, ktorý sedel po jej pravici, mužom na prednom sedadle spolujazdca a mužom sediacim po jej ľavici (MacDonald, obžalovaný, Buccina a Hilborn podľa Hilbornovej výpovede). Jeden z mužov potom vrátil obeti oblečenie a prstene a auto sa vrátilo do Syracuse, pričom všetci sedeli na rovnakých miestach ako predtým. Počas cesty späť sused obete po jej pravici (obžalovaný podľa Hilborna) vzal jej vodičský preukaz a zdalo sa, že zadáva identifikačné údaje do svojho mobilného telefónu. Takisto počas cesty späť sa cestujúci v aute rozprávali o tom, či už prešli odpočívadlom Central Square. Nakoniec násilníci vysadili obeť v Syracuse, v blízkosti hotela. Okrem výpovedí Hilborna a obete prokuratúra predložila aj ďalšie svedecké výpovede a listinné dôkazy. Časti z nich, ktoré považujeme za najrelevantnejšie, opíšeme neskôr v tomto stanovisku.

Porota oslobodila obžalovaného z osobného znásilnenia obete, ale uznala ho vinným v troch bodoch obžaloby zo znásilnenia ako spolupáchateľa a v jednom bode obžaloby zo sprisahania. Odvolací senát rozsudok potvrdil, pričom dvaja sudcovia vyjadrili nesúhlas. Sudca odvolacieho senátu udelil povolenie na podanie odvolania k tomuto súdu a my teraz toto rozhodnutie potvrdzujeme.

II

CPL 60.22 (1) stanovuje: „Obžalovaný nesmie byť uznaný vinným z akéhokoľvek trestného činu na základe výpovede spolupáchateľa, ktorá nie je podložená podpornými dôkazmi smerujúcimi k prepojeniu obžalovaného so spáchaním takéhoto trestného činu.“

„Podporné dôkazy“ vyžadované týmto ustanovením nemusia byť samy osebe presvedčivé. „ Podporné dôkazy nemusia preukazovať spáchanie trestného činu; nemusia preukazovať, že obžalovaný mal súvis s páchaním trestného činu. Stačí, ak smerujú k prepojeniu obžalovaného so spáchaním trestného činu takým spôsobom, ktorý môže porotu primerane presvedčiť, že spolupáchateľ hovorí pravdu“ (People v Dixon, 231 NY 111, 116 [1921] [citácie vynechané]). „Úlohou doplňujúcich dôkazov je iba prepojiť obžalovaného so spáchaním trestného činu, nie dokázať, že ho spáchal. Svedectvo spolupáchateľa, ak mu porota uverí, môže slúžiť na tento druhý účel“ (People v Hudson, 51 NY2d 233, 238 [1980]). Skutočne sme uviedli, že „na splnenie minimálnej požiadavky na potvrdzujúce prepojenie s inak nezávisle dôkaznými výpoveďami spolupáchateľov postačujú oveľa menšie množstvo dôkazov a dôkazy zreteľne nižšej kvality“ (People v Breland, 83 NY2d 286, 294 [1994]). Ak však nie je splnená požiadavka na potvrdenie, odsudzujúci rozsudok nemôže obstáť.

Ako jasne vyplýva z nášho vyššie uvedeného zhrnutia, veľká časť Hilbornovej výpovede bola potvrdená obeťou. Obeť však, ako zdôrazňuje obžalovaný, nepotvrdila jeden kľúčový detail, a to totožnosť obžalovaného – a preto, ako tvrdí obžalovaný, jej výpoveď nebola dôkazom „smerujúcim k prepojeniu obžalovaného so spáchaním [tohto] trestného činu“. Dôkazy preukazujúce, že spolupáchateľka vo všeobecnosti hovorila pravdu, podľa názoru obžalovaného nestačia; tvrdí, že musia existovať dôkazy, ktoré nezávisle poukazujú na neho ako na páchateľa.

Argument obžalovaného nachádza oporu v rozsudku People v Hudson, kde sme uviedli:

„Na splnenie zákonného požiadavku musia byť potvrdzujúce dôkazy skutočne nezávislé; v žiadnom prípade sa nesmie spoliehať na výpoveď spolupáchateľa, lebo to by znamenalo spoliehať sa na ‚bootstrap‘“

(51 NY2d, s. 238). Rozsudok vo veci Hudson by vyžadoval, aby sme zohľadnili iba dôkazy, ktoré sú „nezávislé“ v tom zmysle, že by sa mohli považovať za spájajúce obžalovaného s trestným činom aj v prípade, keby výpoveď spolupáchateľa neexistovala.

Ako vysvetlíme, pravidlo uvedené v rozsudku Hudson nie je podložené našimi ostatnými prípadmi a v tomto prípade sa ním neriadime. Rozlíšenie, ktoré rozsudok Hudson uvádza, je však užitočné: Dôkazy, ktoré sú nezávislé od výpovede spolupáchateľa, majú vo všeobecnosti väčšiu váhu ako dôkazy, ktoré nezávislé nie sú. Preto vykonáme úvahu, ktorú vyžaduje rozsudok Hudson, a zvážime, aké dôkazy by, keby výpoveď spolupáchateľa neexistovala, smerovali k prepojeniu obžalovaného s týmto trestným činom. Následne zvážime význam ostatných dôkazov, ktoré nie sú nezávislé v zmysle rozsudku vo veci Hudson.

Ak neberieme do úvahy výpoveď Hilborna, dôkazy v spise, ktoré by mohli, aspoň teoreticky, smerovať k prepojeniu obžalovaného s trestným činom, možno zhrnúť takto:

– Obžalovaný bol priateľom jedného zo známych páchateľov znásilnenia, MacDonalda. MacDonaldov svokor vypovedal, že obžalovaný navštívil MacDonalda v jeho dome štyrikrát alebo päťkrát.

– Krátko pred znásilnením a krátko po ňom bol obžalovaný v častom kontakte s ďalším z násilníkov, Buccinom. Záznamy z Buccinovho mobilného telefónu ukázali, že v deň pred znásilnením, v deň znásilnenia a v deň po ňom volal obžalovanému alebo mu obžalovaný volal celkovo 31-krát.

– Zo všetkých týchto 31 hovorov sa žiaden neuskutočnil v čase, keď podľa výpovede obete boli štyria násilníci spolu. V záznamoch z Buccinaovho mobilného telefónu sa v hodinách bezprostredne pred a po znásilnení objavujú desiatky hovorov, ale žiaden z týchto hovorov nebol od obžalovaného ani smeroval k nemu.

– Existujú určité dôkazy, hoci slabé, o fyzickej podobnosti medzi obžalovaným a jedným z násilníkov. Obžalovaný mal špinavoblond vlasy a žiadny z ostatných troch údajných páchateľov túto črtu nemal. Vo výpovedi, ktorú obeť poskytla krátko po znásilnení a ktorá bola predložená porote, uviedla, že jeden z násilníkov mal špinavoblond vlasy. V neskoršej výpovedi obeť svoj popis stiahla s tým, že ho poskytla, lebo sa cítila pod tlakom polície, aby uviedla identifikačné podrobnosti. Na druhej strane obeť počas svojej výpovede vyslovila záhadnú poznámku, ktorá by mohla naznačovať, že vzhľad obžalovaného a jeho spoluobžalovaných, MacDonalda a Buccinu, bol podobný vzhľadu jej útočníkov: „Sedím v miestnosti s tromi ľuďmi, o ktorých vám môžem povedať, že sedeli v aute.“

– Obžalovaný mal silnú emocionálnu reakciu, keď ho polícia prvýkrát kontaktovala v súvislosti s týmto prípadom. Policajt prišiel do bytu obžalovaného a povedal, že s ním chce hovoriť o vyšetrovaní znásilnenia. Podľa policajta obžalovaný „extrémne zbledol, spotený, triasol sa… musel sa oprieť o zábradlie.“

Zhrnuté, existujú nezávislé dôkazy, ktoré môžu poukazovať na obžalovaného ako na jedného z páchateľov znásilnenia obete – treba však povedať, že tieto dôkazy nie sú presvedčivé. Zjavne zďaleka nespĺňajú to, čo by bolo potrebné na preukázanie viny obžalovaného. Otázka, či spĺňajú oveľa menej prísny štandard uplatňovaný na podporné dôkazy podľa § 60.22 ods. 1 CPL, je sporná. Považujeme za zbytočné na túto otázku odpovedať, pretože sme dospeli k záveru, že ostatné podporné dôkazy, hoci nie sú nezávislé v zmysle rozsudku vo veci Hudson, by sa nemali ignorovať.

Text ustanovenia CPL 60.22, ktorý vyžaduje „podporné dôkazy smerujúce k prepojeniu obžalovaného so spáchaním takéhoto trestného činu“, netreba vykladať tak, ako to bolo v prípade Hudson, že vyžaduje, aby sa ignorovali všetky podporné dôkazy, ktoré v akejkoľvek miere závisia od výpovede spolupáchateľa. Slová „bez ohľadu na výpoveď spolupáchateľa“ sa v zákone nenachádzajú. Môžu existovať podporné dôkazy, ktoré v spojení s výpoveďou spolupáchateľa zvyšujú pravdepodobnosť, že obžalovaný spáchal trestný čin, a tým ho s ním spájajú.

Množstvo našich rozhodnutí, a to ako pred, tak aj po veci Hudson, je v rozpore s pravidlom z veci Hudson. Už v roku 1921 sme uviedli, a túto formuláciu sme odvtedy opakovane používali:

„Skutočnosti, ktoré sa samy osebe môžu javiť ako bezvýznamné alebo ako drobné detaily týkajúce sa času a miesta stretnutia osôb, môžu byť v takom súlade s výpoveďou spolupáchateľa, že majú tendenciu poskytnúť potrebnú súvislosť medzi obžalovaným a trestným činom“

(Dixon, 231 NY, s. 116–117 [dôraz pridaný]; pozri tiež napr. People v. Daniels, 37 NY2d 624, 629 [1975]; Breland, 83 NY2d, s. 294; People v Besser, 96 NY2d 136, 143 [2001]). Posúdenie toho, či sa výpoveď spolupáchateľa a ostatné dôkazy „zhodujú“, neznamená ignorovanie výpovede spolupáchateľa; je to skôr opak. A konštatovali sme, že niektoré dôkazy možno považovať za potvrdzujúce, aj keď iba podporujú výpoveď spolupáchateľa a samy osebe neobviňujú obžalovaného. V prípade Breland sme sa teda opierali o forenzné dôkazy týkajúce sa miesta nálezu tela a strelných rán na ňom, ktoré „odpovedali podrobnostiam“ poskytnutým spolupáchateľom (83 NY2d, s. 293; pozri tiež People v Bretti 68 NY2d 929 [1986]).

Stručne povedané, mnohé z našich prípadov sú vo svojom znení a niektoré aj vo svojich záveroch v rozpore s pravidlom z prípadu Hudson, podľa ktorého § 60.22 ods. 1 CPL neumožňuje zohľadňovať podporné dôkazy, ktoré „v akomkoľvek rozsahu“ závisia od výpovede spolupáchateľa. Teraz jasne konštatujeme, že tento aspekt rozhodnutia v prípade Hudson sa ruší. Súdy môžu zohľadňovať ako harmonizujúce dôkazy, tak aj nezávislé dôkazy, pričom musia náležite zohľadniť rozdiel medzi nimi. Niektoré dôkazy, ktoré nie sú nezávislé, budú zrejme bezcenné: Ak spolupáchateľ vypovie, že obžalovaný spáchal trestný čin vedľa stromu v Central Parku, obžaloba nemôže túto výpoveď „podložiť“ tým, že preukáže existenciu tohto stromu. V iných prípadoch však, ako aj v tomto, súhlasné dôkazy môžu poskytnúť podstatný základ pre uznanie výpovede spolupáchateľa.

Keď skutočne preskúmame dôkazy, ktoré síce nie sú nezávislé od Hilbornovej výpovede, ale sú s ňou v súlade, zistíme, že toto potvrdenie je dostatočné. Podrobný popis obete a identifikácia DNA troch ďalších násilníkov poskytujú silný dôvod domnievať sa, že Hilbornov popis udalostí bol vo veľkej miere pravdivý. Je samozrejme možné, že Hilborn hovoril pravdu o všetkých ostatných podrobnostiach a klamal o účasti obžalovaného; na základe tohto spisu však bolo na porote, aby rozhodla, akú váhu tejto možnosti pripisovať. Aj záznamy z mobilného telefónu sa s Hilbornovou výpoveďou zhodujú v nezanedbateľnej miere: Hilborn vypovedal, že bol s obžalovaným, Buccinom a MacDonaldom dlhší čas predtým, ako stretli obeť – a záznamy z Buccinovho mobilného telefónu ukazujú, že Buccina a obžalovaný, ktorí si inak často volali, si niekoľko hodín predtým, ako obeť nastúpila do auta, navzájom nevolali. Ak Hilborn klamal, keď povedal, že obžalovaný bol jedným z mužov v aute, mal šťastie, že záznamy z mobilného telefónu zodpovedali jeho výpovedi.

Dospeli sme k záveru, že prokuratúra predložila podporné dôkazy, ktoré postačujú na prepojenie obžalovaného so spáchaním trestného činu. Argument obžalovaného, že mu bol neoprávnene odmietnutý prístup k Hilbornovým zdravotným záznamom, nebol riadne uplatnený, a jeho ostatné argumenty sú neopodstatnené.

V súlade s tým by malo byť rozhodnutie odvolacieho senátu potvrdené.

JONES, J. (odlišný názor):

Obžalovaný nastoľuje otázku, či jeho odsúdenie bolo dosiahnuté v rozpore s ustanovením CPL 60.22 (1). Keďže dôkazy predložené na potvrdenie výpovede spolupáchateľa nespĺňali prísne požiadavky ustanovenia CPL 60.22 (1), s úctou vyjadrujem nesúhlas.

Pravidlo, ktoré vyžaduje potvrdenie výpovede spolupáchateľa, je zárukou, ktorá zohľadňuje spornú spoľahlivosť výpovede spolupáchateľa. Vyžaduje si nezávislé podloženie výpovede osoby, ktorá priznáva, že sa spolu so svojimi spolupáchateľmi podieľala na spáchaní trestného činu, avšak v záujme vlastného prospechu obviňuje inú osobu ¹. V súlade s tým § 60.22 ods. 1 CPL vyžaduje „podporné dôkazy, ktoré smerujú k prepojeniu obžalovaného so spáchaním takéhoto trestného činu“. Súhlasím s dvoma sudcami odvolacieho senátu, ktorí vyjadrili nesúhlas, že podporné dôkazy predložené prokuratúrou v tomto prípade nedokážu identifikovať obžalovaného ako páchateľa.

Väčšina uvádza dlhý zoznam údajne podporných dôkazov. Podľa môjho názoru predložené dôkazy, ktoré nedokážu prepojiť obžalovaného so zločinom, nespĺňajú požiadavky § 60.22 ods. 1 CPL ani príslušnú judikatúru.

Po prvé, prokuratúra argumentuje, že keďže spolupáchateľ sa „nemýlil“ v 3 zo 4 identifikácií (seba samého a dvoch spoluobžalovaných), ktoré boli potvrdené dôkazmi DNA, „nemýlil sa“ ani vtedy, keď identifikoval obžalovaného ako účastníka trestného činu, hoci od obžalovaného neboli získané žiadne dôkazy DNA.

Stručne povedané, prokuratúra sa snaží vysvetliť chýbajúce dôkazy DNA u obžalovaného tým, že sa spolieha na spolupáchateľa, ktorý uvádza, že obžalovanému poskytol kondóm, a spočiatku klamal o určitých podrobnostiach svojej účasti ². V zaujímavom logickom zvrate tak prokuratúra využila chýbajúce dôkazy DNA, ktoré by za normálnych okolností obžalovaného v prípade sexuálneho trestného činu zbavili viny, na to, aby ho v tomto prípade usvedčila.

Okrem toho prokuratúra argumentuje, že medzi obžalovaným a spoluobžalovaným Buccinom existovalo úzke priateľstvo a že existujú dôkazy o telefonátoch medzi nimi pred a po spáchaní trestného činu. Bez akéhokoľvek dôkazu o obsahu týchto hovorov nie je možné vyvodiť žiadny rozumný záver týkajúci sa ich potvrdzujúcej hodnoty. Tieto hovory nesmerujú k identifikácii obžalovaného ako páchateľa trestného činu. Okrem toho spojitosť medzi obžalovaným a spoluobžalovanými nemusí nevyhnutne stačiť na preukázanie, že sa obžalovaný podieľal na trestnej činnosti, a nemôže slúžiť ako podporný dôkaz (pozri People v Marmulstein, 109 AD2d 948, 949 [3. odd. 1985]).

Okrem toho obžaloba poukazuje na nervozitu obžalovaného v čase zatknutia a pri odbere vzorky na testovanie DNA ako na podporný dôkaz. Tento súd rozhodol, že dôkazy o vedomí viny (napr. nervozita osoby pri konfrontácii s políciou) sa považujú za veľmi slabé dôkazy a nevyhnutne nespĺňajú požiadavku na potvrdenie podľa CPL 60.22 (1) (pozri People v Moses, 63 NY2d 299, 309 [1984]; People v Reddy, 261 NY 479, 487–488 [1933]).

Nakoniec sa väčšina zaoberá tým, ako svedectvo obete uvádzajúce počet páchateľov a spôsob útoku „súvisí“ s podrobnosťami spolupáchateľa. Hoci výpoveď obete podporuje verziu spolupáchateľa, žiadny z jej podrobností nespojí obžalovaného so zločinom. Nebola schopná identifikovať žiadneho z páchateľov ani po tom, čo s nimi strávila niekoľko hodín v aute. V každom prípade skutočnosť, že výpoveď obete je v súlade s výpoveďou spolupáchateľa, nespája obžalovaného so zločinom a nepredstavuje potvrdzujúci dôkaz v zmysle CPL 60.22 (1).

Na rozdiel od stanoviska väčšiny sa domnievam, že v tomto prípade sú rozhodujúce zásady stanovené v rozsudku People v Hudson 51 NY2d 233 [1980] a v následných rozsudkoch. Je všeobecne uznávané, že „podporný dôkaz musí byť nezávislý od výpovede spolupáchateľa a nesmie z nej čerpať svoju váhu ani dôkaznú hodnotu“ (People v Steinberg, 79 NY2d 673, 683 [1992], s odvolaním sa na People v Moses, 63 NY2d, s. 306; People v Hudson, 51 NY2d, s. 238).

Hlavné prípady, na ktoré sa väčšina odvoláva, People v Besser 96 NY2d 136 [2001]) a People v Breland 83 NY2d 286 [1994]), nie sú v tomto prípade relevantné.

V prípade Besser bola obžaloba vznesená proti desiatim obžalovaným z jedného bodu obžaloby za korupciu v rámci organizovanej skupiny na základe 62 typických trestných činov. Na rozdiel od tohto prípadu existovali v prípade Besser dostatočné dôkazy nad rámec výpovedí spolupáchateľov, vrátane výpovedí najmenej dvoch svedkov, ktorí neboli spolupáchateľmi, a listinných dôkazov, ktoré výpovede spolupáchateľov dostatočne potvrdzovali.

V prípade Breland bol obžalovaný obvinený z viacerých vrážd a identifikovali ho mnohí spolupáchatelia, ako aj nezávislí svedkovia. Väčšina cituje často uvádzané pravidlo z prípadu Breland, t. j. „na splnenie minimálnej podporné súvislosti s inak nezávisle dôkaznými výpoveďami spolupáchateľov postačujú oveľa menšie množstvo dôkazov a dôkazy zreteľne nižšej kvality“ (Breland, 83 NY2d, s. 294). Tento citát je však v uvedenej podobe neúplný. Súd v prípade Breland ďalej dodáva: „V tomto prípade podporné prvky potvrdzujú presvedčivé dôkazy od spolupáchateľov týkajúce sa každého prvku všetkých obvinení nad rámec rozumnej pochybnosti“ (tamže, s. 294 [citácia vynechaná]).

Niet pochýb o tom, že išlo o mimoriadne ohavný zločin. V takomto prípade je však nevyhnutné vyžadovať od prokuratúry, aby predložila riadne podporné dôkazy. Vo veci People v. Cona 49 NY2d 26, 37 [1979]) súd konštatoval: „Nie je to požiadavka, ktorá by bola neprekonateľnou prekážkou, a slúži na zaistenie spoľahlivosti dôkazov poskytnutých svedkom, o ktorom sa musí predpokladať, že pôsobí pod značným tlakom, aby uprednostnil obžalobu.“ V danom prípade sa spolupáchateľ nielenže chcel z pochopiteľných dôvodov získať priazeň obžaloby, ale mohol byť ľahko ovplyvnený aj políciou. Tento spolupáchateľ bol v čase súdneho konania hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení, trpel schizofréniou a bipolárnou poruchou a počul hlasy.

Rozsudok vo veci People v Hudson je ustálenou judikatúrou už tridsať rokov a bol citovaný so súhlasom vo viac ako sto prípadoch. V ňom je odôvodnenie ustanovenia CPL 60.22(1) uvedené takto:

„Účelom tohto ustanovenia je chrániť obžalovaného pred rizikom motivovaného vymyslenia, trvať na dôkazoch iných než tých, ktoré pochádzajú výlučne od možno nedôveryhodného alebo vlastné záujmy sledujúceho spolupáchateľa (People v. Daniels, 37 NY2d 624).

Z tohto dôvodu sa takzvané podporné dôkazy musia opierať o samotné fakty. Ak by sa pripustilo, aby výpoveď samotného spolupáchateľa vniesla význam alebo dôležitosť do nezávislého dôkazu, neposkytlo by to žiadnu istotu, že samotný nezávislý dôkaz nebol vystavený práve tej nedôveryhodnosti, pred ktorou sa zákon snaží chrániť“ (Hudson, 51 NY2d, s. 238–239).

Nesúhlasím s rozhodnutím väčšiny zrušiť akúkoľvek časť rozsudku vo veci Hudson. Prípady sa vo všeobecnosti zrušujú, ak už neslúžia základnej „‚povahe a účelu samotného zákona‘, rozumu a právomoci presadzovať spravodlivosť“ (People v Bing, 76 NY2d 331, 338 [1990], citácia z Von Moschzisker, Stare Decisis in Courts of Last Resort, 37 Harv L Rev 409, 414) . V tomto prípade žiadny takýto účel neexistuje. Žiadna strana netvrdila, že by sa mal prípad Hudson alebo akákoľvek jeho časť zrušiť. Navyše ani prípady Besser, ani Breland, na ktoré sa, ako bolo uvedené, odvolávala väčšina, nemajú nič spoločné s hlavnou myšlienkou prípadu Hudson.

Záverom možno konštatovať, že obžaloba proti obžalovanému nebola podložená nezávislými podpornými dôkazmi, ktoré by ho spájali so zločinom, ako to vyžaduje § 60.22 ods. 1 CPL. V dôsledku toho mu bolo odoprené spravodlivé súdne konanie. Je znepokojujúce uvažovať o tom, že osoba by mohla byť odsúdená za takýto zločin bez akýchkoľvek vedeckých alebo fyzických dôkazov, ktoré by ju spájali so zločinom, bez identifikácie zo strany obete a s najslabšími údajnými podpornými dôkazmi.

Z tohto dôvodu nesúhlasím a navrhujem zrušiť rozhodnutie odvolacieho senátu.

* * * * * * * * * * * * * * * * *

Rozhodnutie potvrdené. Stanovisko sudcu Smitha. Hlavný sudca Lippman a sudcovia Ciparick, Graffeo, Read a Pigott súhlasia. Sudca Jones nesúhlasí a vo svojom stanovisku hlasuje za zrušenie rozhodnutia.

Rozhodnuté 17. júna 2010

Poznámky

¹ Spolupáchateľ Hilborn bol za svoju výpoveď odsúdený na sedem rokov, zatiaľ čo spoluobžalovaní boli odsúdení na 25 rokov.

² Spolupáchateľ najprv uviedol, že použil kondóm. Po zistení dôkazov na základe analýzy DNA zmenil svoju výpoveď a uviedol, že kondóm použil počas časti útoku a potom si ho sňal.