Frustrované uvoľnenie napätia. O geopolitických dôsledkoch stretnutia v Anchorage

Tieto dohody neboli nikdy realizované, pretože Zelenskyj ich odmietol prijať a Európania ho v tom podporili.

Pred rokom došlo k najbližšiemu priblíženiu sa k dohode o obnovení vzťahov medzi Ruskom a Západom od vypuknutia totálnej vojny na Ukrajine.

Tieto dohody vydláždili cestu ku globálnemu otepleniu vzťahov medzi Ruskom a Spojenými štátmi a následne medzi Moskvou a globálnym Západom ako celkom.

To by znamenalo príchod uvoľnenia napätia vo svete (alebo aspoň v Európe) a prakticky elimináciu hrozby jadrovej vojny. Ako sme už opakovane písali, normalizácia vzťahov medzi Ruskom a Západom je zároveň hlavnou zárukou bezpečnosti Ukrajiny, pretože inak je krajina odsúdená stať sa geopolitickým bojiskom so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami.

Kyjev a Európania však za účasti amerických republikánskych jastrabov vynaložili maximálne úsilie, aby zabránili implementácii aljašských dohôd.

A teraz je situácia napätá.

Z pohľadu Ruska musia Spojené štáty splniť svoju časť dohody – povzbudiť Zelenského a Európanov, aby prijali podmienky aljašských dohôd. Keďže Washington tak nerobí a namiesto toho hrozí sprísnením sankcií voči nim a naďalej poskytuje Ukrajine spravodajské informácie na útoky na Rusko, akákoľvek normalizácia rusko-západných vzťahov je preto pozastavená. Navyše, predpovede o priamej vojne medzi Ruskom a Európou sú čoraz bežnejšie.

Je možné, že mnohé problémy USA vo vojne s Iránom sú tiež dôsledkom neimplementácie rok starých dohôd. Je príznačné, že Trump sa mimoriadne unáhlil čo sa týka komentárov k otázkam o svojom postoji k vojenskej spolupráci medzi Moskvou a Teheránom, keďže v podstate nemá „koncepčne“ za čo volať Putina na zodpovednosť. Reakcia Kremľa na akékoľvek sťažnosti by pravdepodobne vyzerala asi takto: „A čo dohody z Anchorage? Žiadny pokrok v ich súvislosti? Nuž, aké otázky na nás máte ohľadom Iránu? Najprv splňte, čo ste sľúbili na Aljaške, a potom sa budeme rozprávať o iných veciach.“

V posledných mesiacoch však Západ presadzuje voči Rusku alternatívnu stratégiu k dohode z Anchorage: nerokovať s Ruskom, ale spôsobiť mu maximálne škody ukrajinskými útokmi, vyvolať tam nepokoje a destabilizáciu a potom diktovať Moskve mierové podmienky. Po prvé, nie je však isté, že sa niečo z toho stane. Po druhé, dôsledky takejto stratégie by mohli byť úplne odlišné. Na jednej strane ešte viac protizápadný postoj Ruska v podstate znemožní akýkoľvek rusko-západný dialóg (ruský podnikateľ Melničenko pred touto hrozbou varoval vo svojom článku v The Economist). Na druhej strane sa zvýši pravdepodobnosť priameho vojenského stretu medzi Ruskom a Západom, s vysokým rizikom použitia jadrových zbraní. Medzitým ani Európa, ani Spojené štáty otvorene nediskutujú o otázke: „Sme pripravení na to, aby sa vojna na Ukrajine prehupla do vojny s Ruskom, ktorá by sa mohla rýchlo stať jadrovou? Chceme to? A ak nie, potom by sme možno mali vojnu rýchlo ukončiť, a nie ju predlžovať?“

Skutočnosť, že verejná diskusia o týchto otázkach je v podstate tabu, však neznamená, že ich osoby s rozhodovacou právomocou nezohľadňujú.

To je možno jeden z dôvodov, prečo Trump napriek snahám „jastrabov“ udržiava kontakty s Ruskom a neponáhľa sa úplne pochovať „ducha Anchorage“. A Moskva tiež nie.

Prečítajte si tiež:

• Dohody zlyhali. Rusko mení smer
• Dozvuky rokovaní v Anchorage: Prečo Rusko hrozí údermi na európske mestá?