Toto sú slová nacistického psychiatra Ernsta Illinga v liste adresovanom rodičom jedného z mnohých detí, ktoré boli ťažko postihnuté a zabité v hitlerovských nemocniciach na základe uplatňovania tzv. Aktion T4. Vlastne vďaka nezlomným protestom katolíckej cirkvi a vďaka priamemu pastoračnému listu münsterského biskupa Von Galena Hitler formálne zastavil program eutanázie v roku 1941 po troch rokoch jeho uplatňovania, počas ktorých bolo zabitých sedemdesiattisíc postihnutých ľudí.

Niektorí nacistickí lekári však i naďalej v tajnosti pokračovali v uplatňovaní tohto programu až do roku 1945 a Illing patril medzi nich. Preto celkový počet takto zabitých postihnutých ľudí bol okolo 100 000.

To, čo ma zarazilo pri čítaní listu z nemocnice Alder Hey, ktorý oznamoval smrť malého Alfieho Evansa, bolo to, že na rozdiel od listu nacistického psychiatra list z Alder Hey nemá podpis:

“Rodine Alfieho chceme v tejto chvíli extrémnej úzkosti vyjadriť úprimnú sústrasť z hĺbky srdca. Tento proces bol pre rodinu zničujúci. Teraz prosíme, aby ste rešpektovali ich súkromie a súkromie personálu nemocnice Alder Hey”.

Kľúčovým je “rešpektovanie súkromia personálu”. Niektorí lekári a zdravotní asistenti sa totiž obávajú pomsty zo strany Alfieho Armády – hnutia, ktoré bojovalo za jeho život. No môžu byť pokojní, táto armáda nie je schopná robiť zlo. Zo samotnej povahy hnutia, pre ich vieru a prístup, akým bojovali. Aj z posledného “posolstva” Alder Hey je však zjavné, že nemocnici šlo len o jedinú vec: zachrániť samú seba. Alfie bol obrovskou záťažou. Našli však spôsob, ako to vyriešiť.

Alfie bol jedným z mnohých detí, ktoré ležia na detských oddeleniach pripojené na prístroje, od ktorých závisí ich život. Sú vážne postihnuté a len v Spojenom kráľovstve ich je 6 tisíc. Nacistický režim v rokoch 1939-1941 ich v rovnakom stave zabil 5 tisíc a dôvodom, prečo sa biskup Von Galen obrátil priamo na Hitlera, aby aspoň formálne zastavil program Aktion T4, boli práve zúfalé protesty rodičov týchto detí.

Alfie umrel ako Charlie, ako Isaiah a ako ktovie koľko ďalších detí, o ktorých len my nevieme, pretože rodičia to hneď vzdali, a potom tu máme nespočetné množstvo detí, u ktorých keď je čo len najmenšie riziko alebo podozrenie postihnutia, nie je im ani dovolené narodiť sa.

Nacistická definícia je vtelená práve v prístupe k Alfiemu a deťom ako on: “Dieťa by určite nikdy v budúcnosti neprinášalo žiaden úžitok pre spoločnosť”. Utilitaristická dimenzia v liste je explicitná, a preto nie je náhodou, že ho podpísal nacista Illing. Verdikt smrti pre Alfieho, ktorý vyniesol homosexuálny aktivista a bojovník za eutanáziu, sudca Anthony Hayden, má však ešte silnejší ráz pohŕdania. Hayden doslova povedal: “Jeho život je zbytočný”.

Spôsob, akým Alfie umrel – prechodom z 98% saturácie kyslíkom k náhlej hypoxii v dôsledku lekárskeho zásahu, nesie v sebe aspekt hodný zápisu do dejín. Hoci verím, že pre dejiny omnoho relevantnejšia bude tá stovka voľných nádychov a výdychov Alfieho, a jeho vytrvalosť. Verím, že je teraz viac ako kedykoľvek predtým nad slnko jasnejšie, že ozubené koleso, ktoré pracuje a hýbe sa proti ľudskej krehkosti je už dobre viditeľné a že viditeľné sú aj dôvody, prečo sa hýbe ako aj záujmy, prečo má byť neustále v pohybe. Odpor a vytrvalosť Alfieho nám však ukázali, že aj toto kolosálne ozubené koleso možno blokovať. Ale tiež, žiaľ, že po tom prichádza nevyhnutný koniec.

S nacistami sa nehrá. S nacistami sa bojuje. Dlhý čas sa bojuje beznádejne, ich sily sa javia byť ohromujúce a človek si myslí, že zodvihnúť bielu ružu je takmer nemysliteľným aktom, ktorý aj tak nevedie k ničomu. A predsa je nevyhnutný. Je to nevyhnutný akt odporu a jedine to nás zachráni. V tomto momente už naozaj môžeme len povedať, že my sme nezachránili Alfieho, ale vo všetkých prípadoch môže Alfie zachrániť nás.

Snažil som sa vysvetliť že bojovať s Alder Hey – s jej lekármi, sestrami, so sudcami v parochniach a s liverpoolskym biskupom a snažiť sa cez nich pretláčať ľudské príčiny a procesy je zbytočné a škodlivé, pretože nás stavia do nebezpečnej nenávisti voči detailom a núti nás “čítať veci spolu”. Vo svete, nie len v Anglicku, je dominujúcou ideológia, ktorá je omnoho viac nebezpečnejšia než nacistická pochabosť. Ide o celkovú antropologickú víziu tých, ktorým sa podarilo transformovať osoby na veci a teda choré osoby na pokazené veci, ktorých sa treba zbaviť.  Hlavným nepriateľom pre nositeľov tejto vízie je rodina a hlavná “agentúra”, ktorá sa stavia na obranu rodiny ako svojej nositeľky sociálnej doktríny: Katolícka cirkev. Veď kto je ten, čo odmieta ideu predimenzovania osoby na vec? Je to otec, matka a dieťa. V pokrvnom vzťahu spočíva archetyp odporu kultúry smrti. (Mimochodom, Alfieho sudca Anthony Hayden je bezdetný…).

Aby neomaltuziáni (Thomas Robert Malthus bol anglickým ekonómom, ktorý trval na tom, že v 19. storočí bude Európa zasiahnutá nekontrolovateľným nárastom populácie. Nazdával sa, že čím menej nás na zemi bude, tým sa budeme mať lepšie. Samozrejme, bol to anglikánsky pastor.) dosiahli víťazstvo svojej antropologickej vízie, ktorá chce numericky znížiť počet populácie, potrebujú zničiť samotnú ideu o rodine. Ideológia gender so svojím jasným antikatolíckym dôsledkom a s teóriami o homorodičovstve, prenájme materníc, obchodovaní s novorodencami a rodičkami sú obrovským útokom na prirodzenú rodinu, na jej predpoklady, špecifiká a na jej práva. Všetky teórie o nových občianskych práva (potrat bez hraníc, homomanželstvá, surogátne materstvá, eutanázia, asistovaná samovražda), majú svoj hnací motor vo svetových slobodomurárskych centrách moci, ktoré púšťajú a následne získavajú peniaze (formou regionálneho, štátneho, európskeho financovania), a to sú práve tie viditeľné formy toho kolosálneho ozubeného kolesa.

Smrť Charlieho, Isaiaha a Alfieho sú plodom refinancovania 17 miliárd libier britského NHS (National health service – národné zdravotné služby). Kto platí účet? Samozrejme, krehkí, slabí, tí, čo sa nemôžu brániť.

Alfieho boj nám opäť ukázal, že kultúra života sa vie zorganizovať a dokonca aj vyhrať, nateraz aspoň nejaké bitky. Keď Taliansko udelilo Alfiemu občianstvo, ostal som veľmi prekvapený. Bol to naozaj krásny moment, pretože bola zjavná inakosť našej krajiny a jej antropologickej vízie, ktorá je zosobnená v našom právnom systéme a potom aj zdravotnom. Sme deťmi z katolíckeho koreňa, ktorých sa mnohí snažia smrteľne vytnúť, no my neustále preukazujeme našu životnosť.

Kto zabil Alfieho (aby nedošlo k nedorozumeniam, spôsob smrti uprostred noci, počas lekárskeho zásahu, dokazujú, že lekári konali tak, aby dieťa zomrelo, akonáhle tlak médií a dokonca fyzický tlak na nemocnicu sa uvoľnili…), zabil aj Taliana. Talianske dieťa. Hrdo ho budeme mať za svojho, pretože jeho odpor bol podporom bojovníka za život proti neomaltuziánskemu slobodomurárskemu ozubenému kolesu, ktoré chce smrť krehkých a “neproduktívnych” a pokúša sa im ju nanútiť.

Rovnako sa však aj sám seba pýtam, či sme mohli urobiť viac, a odpoveď na to nie je potešujúca… Už som unavený za tie roky boja, keď vidím zorganizovanú nejakú formu odpora, ktorá potom nie je schopná vyjsť do účinného útoku, nie je schopná zastaviť ten ohromný stroj antropologickej vízie, ktorý chceme zastaviť.

Pred nemocnicou Alder Hey viali dve vlajky. Talianska a poľská. Americká administratíva tiež ocenila taliansky postoj. Mohli sme urobiť viac. Mohli sme si zavolať britského veľvyslanca v Ríme, mohli sme vyzvať prezidenta, aby sa obrátil priamym listom na kráľovnú Alžbetu, mohli sme vyzvať pápeža Františka (ktorý aj tak urobil veľa), aby zodvihol varovný prst na liverpoolskeho arcibiskupa, ktorý stiahol kňaza z nemocnice, čím tiež uvoľnil cestu k smrti (teda zabitiu) Alfieho…

Alfie nám ukázal, ako umiera talianske dieťa. Odolávajúc všetkým ľudským predstavám. My ho teraz zverujeme Bohu, pomstiteľovi nevinných mŕtvych. Nech nás vedie v nasledujúcich krokoch, ktoré budú nevyhnutné pre zastavenie týchto nacistov “zbytočných životov”, nebezpečnejších než nacisti minulosti, ktorí sa aspoň podpisovali pod svoje listy, v ktorých oznamovali smrť dieťaťa, čím na seba brali zodpovednosť a nežiadali “ochranu svojho súkromia”. Medzitým Boh, ktorý je pravda, vie všetko a spravodlivosť ostáva na ňom. My medzitým sa budeme organizovať, aby sme bojovali ako predtým. Toto je naša misia, ku ktorej je povolaná naša generácia – keď nie pre nás, tak aspoň pre naše deti.

Mario Adinolfi