Washington je iný svet. Nad hlavným mestom impéria visí vojna, ktorú Spojené štáty údajne nevedú. Američania si predstavujú, že sú v mieri, ale Bidenova administratíva, podporovaná väčšinou členov washingtonskej zahraničnopolitickej elity, vedie zástupnú vojnu (a potom ešte nejakú) proti Rusku na Ukrajine.

V hlavnom meste krajiny je ťažké získať presné informácie o konflikte. Triumfuje ideológia, ktorá nad Washingtonom vytvára bublinu, v ktorej nikto nemá pochybovať o konečnom víťazstve Kyjeva. Dokonca aj médiá úslužne prehrávajú líniu americkej vlády. Napriek tomu sa zdá, že posledná ofenzíva Ukrajiny spotrebovala veľa mužov a materiálu, pričom jej územný výsledok bol malý. Čo ak sa Kyjev, a nie Moskva, blíži k porážke?

Čo vieme a ako sa na vojnu pozerajú americkí politici? Putinova vláda nesie zodpovednosť za začatie nepriateľských akcií. Nič nenútilo Vladimíra Putina napadnúť suseda Ruska a premeniť ho na ruiny.

Pravda je však taká, že Západ vytvoril podmienky na vojnu. Amerika a Európa vynikajú vo svätuškárstve a zároveň sa vyhýbajú zodpovednosti za svoje činy. Žiaľ, to nie je nič nové. Pred tromi desaťročiami Madeleine Albrightová hovorila v mene Západu, keď tvrdila, že „my“, teda samoľúbe a arogantné americké vedenie, rozhodujeme o tom, či státisíce mŕtvych cudzincov „stoja“ za tú cenu.

Ukrajinská tragédia nie je iná. Na rozdiel od ohromnej propagandy spojencov nemá táto vojna nič spoločné s autokraciou, demokraciou alebo agresiou. USA a Západ bežne, dokonca s nadšením, podporujú vražedné diktatúry, keď sa im to hodí. Spojenci napríklad naďalej vyzbrojujú saudskú monarchiu, jeden z najtyranskejších štátov na svete, a podporovali jej strašnú vojnu proti Jemenu, ktorá si vyžiadala oveľa viac civilných životov ako ukrajinský konflikt. Pre západných predstaviteľov má predaj zbraní prednosť pred životmi Arabov.

Nie že by Bidenova administratíva bola v tomto smere výnimočná. Reaganova administratíva podporovala irackého Saddáma Husajna po jeho útoku na Irán, v ktorom zahynuli státisíce ľudí. Táto podpora ho povzbudila v presvedčení, že Washington bude súhlasiť s jeho útokom na Kuvajt.

Nixonova administratíva sa „priklonila“ k Pakistanu v jeho vojne s Indiou napriek tomu, že Pakistan sa v Bangladéši dopustil genocídy. Potom tu boli vlastné deštruktívne intervencie Ameriky, ako napríklad katastrofálna vojna v Iraku.

Americká podpora Kyjevu sa týka viac geopolitiky než obetí. Predstavitelia Washingtonu tvrdia, že sú proti záujmovým sféram, ale niektorí sa bez ostychu odvolávajú na Monroeovu doktrínu, ktorá presadzuje americkú hegemóniu na západnej pologuli; väčšina neoficiálne verí, že USA by mali dominovať každému inému štátu vrátane Ruska až po jeho hranice. S týmto cieľom po sebe nasledujúce americké administratívy ignorovali mnohé spojenecké záväzky voči Moskve nerozširovať NATO.

Okrem toho transatlantická aliancia zaútočila na Juhosláviu, Afganistan a Líbyu. Bez toho, aby formálne prijali Kyjev, členovia na čele s USA priviedli NATO na Ukrajinu prostredníctvom transferov zbraní a výcviku personálu. Putinova najväčšia obava, že nakoniec bude nasledovať rozmiestnenie vojsk a rakiet, nebola neopodstatnená.

Západ neustále uprednostňuje svoje ambície pred mierom. Spojenci odmietli vylúčiť ukrajinské členstvo, hoci by to mohlo viesť k dohode, ktorá by zabránila nepriateľským akciám. Po skončení vojny poprední Európania vrátane bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej priznali, že minské dohody boli podvodom, ktorého cieľom bolo získať čas pre Kyjev. Navyše začiatkom minulého roka USA a ich spojenci zjavne lobovali u Zelenského vlády proti prijatiu neutrality na ukončenie konfliktu.

V posledných mesiacoch sa čoraz hlasnejšie bubnovalo za efektívne zničenie Ruska: zmena režimu, demokratizácia, konfiškácia, procesy s vojnovými zločincami, odzbrojenie, dokonca rozbitie. Vážne presadzovanie takejto politiky by však zabezpečilo pokračovanie konfliktu a potenciálnu eskaláciu. Rusko za takýchto podmienok mier neuzavrie. Tvárou v tvár takýmto požiadavkám by Moskva pravdepodobne kládla ešte väčší odpor a v prípade potreby by sa spoliehala na jadrové zbrane. (Prežitie režimu by prevážilo aj nad predpokladaným čínskym odporom.)

Spojeneckí lídri si zrejme predstavujú, že porážka zrodí liberálnu, humánnu a submisívnu vládu, ktorá bude pripravená obetovať všetko na pokyn Washingtonu. Toto nie je historická skúsenosť Ruska. V roku 1917 boli demokratické sily priateľské k USA a západným mocnostiam Dohody nahradené boľševikmi Vladimíra Lenina. Putin rýchlo vystriedal Borisa Jeľcina a podobne orientované elity, ktoré prevzali Rusko po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991. Najsilnejšími vnútornými kritikmi Putina sú nacionalistická filozofia a bezohľadný temperament. Prízrak rozpadu Ruska pripomína rozpad Juhoslávie, len s občianskou vojnou, ktorú by okorenili tisíce voľne uložených jadrových zbraní.

Všetky tieto špekulácie sa však ukážu ako irelevantné, ak sa kyjevská vláda zlomí ako prvá. Žiaľ, o skutočnom priebehu konfliktu vieme len málo, pretože aj veľké západné médiá sa stali horlivými obhajcami vojny a poslušne tlmočia oficiálny príbeh. Pokračujúca ofenzíva Ukrajiny prebieha pomalšie, než sa očakávalo. Väčšina spojeneckých predstaviteľov stále deklaruje optimizmus, ale niekoľko nesúhlasných hlasov odmieta triumfálne vízie o vyhnaní ruských síl z Donbasu a Krymu.

Moskva pri svojom počiatočnom útoku zjavne veľmi pochybila, ale poučila sa zo svojich chýb. Rusko vybudovalo mohutné opevnenia – a ukrajinským útokom sa zatiaľ nepodarilo dosiahnuť, nieto ešte preniknúť cez hlavné obranné línie. Napriek sankciám si Putinova vláda zachováva výhodu v oblasti materiálu a výroby, najmä munície. Okrem toho transfery zbraní spojencov nezvrátili výrazný náskok Moskvy na bojisku v oblasti lietadiel, rakiet a bezpilotných lietadiel.

Niektorí spojeneckí analytici začali zmierňovať svoje očakávania týkajúce sa ofenzívy ešte pred úderom Kyjeva. Vo februári Bidenova administratíva poukázala na „nedostatky vo vytváraní a udržiavaní síl“ a predpovedala, že útok by mohol „výrazne zaostať za pôvodnými cieľmi Kyjeva“. Aj niektoré spojenecké publikácie priznávajú veľké straty. Zoberme si tento ukrajinský úder, ktorý sa skončil zle. Podľa časopisu Forbes:

Analytici nedávno zaznamenali ešte viac zničených a opustených bojových vozidiel pechoty M-2 47. brigády. Ukrajinský fotograf sa zároveň v sobotu alebo pred ňou dostal dostatočne blízko k miestu neúspešného útoku, aby urobil fotografie ruského mínového poľa, ktoré uväznilo ukrajinskú bojovú skupinu a v konečnom dôsledku zničilo desiatky najlepších vozidiel 47. a 33. brigády západnej výroby a zabilo alebo zranilo mnoho Ukrajincov.

Značné straty na živej sile a materiáli obmedzia schopnosť Zelenského vlády udržať svoje úsilie, ale zdá sa, že americká a európska vláda nechcú alebo nie sú schopné nahradiť stratené vybavenie. V skutočnosti sa spojenecký vojenský roh hojnosti rýchlo vyprázdňuje. Skupina návštevníkov z Európy nedávno priznala, že ich národy sú unavené z financovania vojnového úsilia Ukrajiny. Američania sú Kyjevu naďalej naklonení, ale ich trpezlivosť bude v nasledujúcich mesiacoch podrobená skúške.

Najvyšší ukrajinský veliteľ, generál Valerij Zálužný, nedávno ponúkol prekvapivo pesimistickú správu. O súčasných bojoch povedal: „Bez toho, aby sme boli plne zásobovaní, nie sú tieto plány vôbec uskutočniteľné.“ Denník Washington Post uviedol, že „jeho jednotky by tiež mali strieľať aspoň toľko delostreleckých granátov ako ich nepriateľ, povedal Zalužnyj, ale kvôli obmedzeným zdrojom boli občas prestrieľané desaťnásobne”.

Okrem toho denník Post uviedol, že „Zalužnyj vyjadril frustráciu, že hoci jeho najväčší západní podporovatelia by nikdy nezačali ofenzívu bez vzdušnej prevahy, Ukrajina stále nedostala moderné stíhačky, ale očakáva sa, že rýchlo získa späť územie od okupujúcich Rusov.“ Ani tieto lietadlá by však nezabezpečili vzdušnú prevahu proti dobre hodnotenej protivzdušnej obrane Moskvy vrátane kontroly nad jej vzdušným priestorom, z ktorého operujú mnohé ruské lietadlá.

Možno ešte viac ochromujúce: Ukrajina nemôže ľahko nahradiť stratu toľkého vycvičeného personálu. Denník Le Monde poznamenal: „Zdá sa, že časy, keď boli armádne náborové kancelárie zahltené žiadosťami od civilistov pripravených vziať do rúk zbrane, sú preč.“ A súčasné vojenské požiadavky sťažujú, ak nie znemožňujú, dlhší výcvik pred nasadením. Napriek úteku časti mužov v odvodovom veku si Rusko zachováva značnú populačnú prevahu, výhodu, ktorú zvyšuje odliv obyvateľstva z Ukrajiny, keďže utečenci utekajú na západ aj do Ruska.

Čo ak súčasná kyjevská ofenzíva neprinesie rozhodujúci ukrajinský prielom a ruský kolaps? Patová situácia je zlá pre Rusko, ale ešte horšia pre Ukrajinu, ktorá poskytuje bojisko. Navyše vyčerpaná a oslabená ukrajinská armáda by bola zraniteľná voči obnoveným ruským útokom. Hoci Moskva nevyzerá byť blízko k víťazstvu, ako opakovane tvrdili niektorí analytici, zdá sa, že je silnejšia, ako tvrdia spojenci.

Bidenova administratíva naďalej tvrdí, že o konci vojny môže rozhodnúť len Kyjev, ktorý však nemôže zaväzovať spojencov. Dnes je Zelenského vláda, podporovaná (alebo donútená) veľkou väčšinou obyvateľov Ukrajiny, odhodlaná získať späť stratené územie. Žiaľ, zdá sa, že túžba Kyjeva výrazne prevyšuje jeho prostriedky. Dramatický ukrajinský postup alebo presvedčivý pacifistický ruský politický posun zostávajú možné, ale zdajú sa čoraz menej pravdepodobné.

Washington musí rozhodnúť o politike na základe amerických záujmov. Otvorený konflikt, do ktorého sa USA stále viac zaplietajú, proti jadrovo vyzbrojenej mocnosti, ktorá má v stávke oveľa viac, je pre Američanov zlý obchod. Bidenova administratíva by mala začať seriózne rokovania s Moskvou o ukončení konfliktu a vybudovaní stabilnej bezpečnostnej štruktúry.

Realistická dohoda znamená, že Ukrajina by nezískala späť územia stratené v roku 2014 a dokonca ani v priebehu minulého roka. V skutočnosti sa diskrétne rozhovory už možno začali, čo by mohlo vysvetľovať najnovšie tvrdé vyhlásenia Kyjeva. Situácia pripomína americké rokovania o ukončení kórejskej vojny. Juhokórejská vláda, ktorá nemohla bojovať sama, sa napriek tomu snažila zmariť dohodu a udržať Washington vo vojne.

Samozrejme, Zelenského vláda by nemusela súhlasiť s ústupkami ani pod tlakom. Ale potom by mala pochopiť, že by bola odkázaná sama na seba. V konečnom dôsledku musí Washington v prvom rade chrániť vlastný ľud. A to znamená ukončiť dnešnú nebezpečnú konfrontáciu s Ruskom.

Pokiaľ ide o Európu, USA by sa mali zapojiť skôr do prenášania bremena než do jeho zdieľania. Už dávno prešiel čas čas, aby kontinent prevzal iniciatívu pri vlastnej obrane. Dokonca aj teraz, keď je Moskva vnímaná ako významná bezpečnostná hrozba, Európania priznávajú, že sa obávajú, že ak by urobili viac, povzbudili by Ameriku k odchodu. Washington teda musí začať odchádzať, aby prinútil spojenecké vlády prevziať vlastnú obranu. Strýko Sam si už nemôže dovoliť podporovať desiatky mŕtvych spojencov, ktorí veria, že za ich bezpečnosť je zodpovedná Amerika.

Útok Ruska na Ukrajinu mal strašné následky. Žiaľ, spojenci nesú na konflikte spoločnú vinu, keďže ľahkovážne ignorovali bezpečnostné záujmy a varovania Moskvy. Washington by sa teraz mal ujať vedenia pri hľadaní mieru.