Relácia RTVS Chmelára zaujala “vysoko profesionálnou manipulatívnosťou, a to tak obsahom, ako aj výberom hostí. Úlohu fackovacieho panáka na seba opäť vďačne zobral poslanec Smeru Miroslav Číž. Nechcem dramaturgiu upodozrievať zo zámeru, ale faktom je, že tento politik je absolútne nekompetentný vyjadrovať sa k danej téme, takže sa len veľmi ťažko dá zbaviť pocitu, že ho tam vybrali náročky, aby znemožnili a zosmiešnili odporcov určitých nekalých praktík v mimovládnom sektore,” uviedol Chmelár.

“Pavol Demeš je vynikajúci diplomat a lobista – ale nazvať ho občianskym aktivistom je výsmechom všetkým dobrovoľníkom, ktorí si v mimovládnych združeniach odmakali ako dobrovoľníci kopu poctivej práce, je to podobný nezmysel ako nazvať poľovníka ochrancom zvierat. Jediný z prítomných hostí, kto znesie označenie občiansky aktivista, je Juraj Rizman, s ktorým sa poznám z rôznych ochranárskych organizácií a akcií vari vyše dvadsať rokov – no aj on sa stal medzičasom predovšetkým lobistom.”

Podľa Chmelára bola celá diskusia pomýlená z niekoľkých dôvodov. “Ten prvý je preceňovanie Georga Sorosa zo strany jeho odporcov. Soros je veľmi kontroverzná osoba. Niektoré jeho aktivity sú verejne škodlivé až zločinecké (najmä jeho špekulatívne finančné transakcie, na ktorých zbohatol, no ktorými spôsobil v niektorých častiach sveta ekonomické problémy), iné sú však úplne legitímne. Soros je liberál, a to, že podporuje iniciatívy, organizácie a školy, ktoré šíria liberálne myšlienky, je v demokracii úplne prirodzené – rovnako tak ako majú svojich donorov a nadácie aj konzervatívci alebo socialisti.” Tvrdí, že konšpirácie na túto tému sú medveďou službou pre kritiku fungovania časti tretieho sektora, lebo práve na základe takýchto výmyslov druhá strana spochybňuje a zosmiešňuje všetky aktivity, ktoré demokraciu skutočne ohrozujú a ktoré by sme mali brať vážne. “Démonizácia Georga Sorosa ničomu neprispeva. Neviem, čo by jeho antisemitskí kritici povedali na to, že tento pán financuje aj izraelské organizácie obhajujúce práva Palestínčanov, a práve preto našli maďarský premiér Viktor Orbán s izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom spoločnú reč v odsudzovaní jeho činnosti. Takže ešte raz – George Soros je preceňovaná osoba, ktorou zbytočne poskytujeme palivo pre tých, ktorí chcú zahovoriť alebo ututlať skutočnú podstatu problému.”

“Druhý dôvod zle nastaveného diskurzu je fakt, že kritici fungovania časti tretieho sektora majú tendenciu hádzať všetky mimovládne organizácie do jedného vreca. Je to urážka tisícov verejnoprospešných organizácií, ktoré zveľaďujú životné prostredie, opravujú hrady, starajú sa o chorých, rozvíjajú voľnočasové aktivity pre deti atď., atď., atď. – a to všetko spravidla bez nároku na honorár.” Takáto kritika je podľa Eduarda Chmelára deravá a ľahko napadnuteľná. Preto by sme mali nielen v diskusii, ale aj v legislatíve prísne odlišovať občianske združenia a politické think-tanky.”

Počas uvedenej relácie mu Juraj Rizman v jednom okamihu pripomenul bývalého premiéra Mikuláša Dzurindu. Chmelár pripomína, že líder SDKÚ mal vo zvyku so žoviálnosťou mafiánskeho bossa striasť sa každej kritiky a podozrenia spojeného s financovaním vlastnej strany formulkou, že ak je to pravda, nech konajú orgány činné v trestnom konaní. Vysmieval sa tak do očí všetkým, ktorí mu nemohli nič dokázať. “Podobne Juraj Rizman včera argumentoval úplne rovnako ako bohaté strany obhajujú svoje financovanie – všetko je predsa v absolútnom poriadku, transparentné a zdokladované a ak sa vraj nájde niekto, kto rozvracia štát, on prvý bude žiadať jeho vyšetrenie… No. Predpokladám, že Juraj Rizman nie je hlúpy, preto musím konštatovať, že dosť hrubo zavádzal, lebo veľmi dobre vie, ako to chodí, že legislatíva je deravá a sám ju pri financovaní politických strán kritizuje, takže toto nebol dobrý pokus, hoci verím, že tí jednoduchší tomu pátosu uverili. Hlavný problém je však v niečom inom. Činnosť, ktorú vyvíjajú niektoré think-tanky, ľudia ako Juraj Rizman nikdy nebudú považovať za rozvratnú, hoci môžeme s úspechom pochybovať, či je prospešná pre našu spoločnosť a štát.

National Endowment for Democracy (NED)

Politológ upozorňuje, že na Slovensku fungujú organizácie s mimovládnym krytím, ktoré otvorene propagujú záujmy iných krajín z rozpočtov iných štátov. Viaceré politické think-tanky na Slovensku v minulosti či súčasnosti dostávali finančné prostriedky od National Endowment for Democracy (NED). Táto inštitúcia o sebe tiež tvrdí, že je „mimovládnou neziskovou organizáciou.“ V skutočnosti je však napojená na rozpočet Kongresu USA. Samotná NED sa priznáva, že do nášho regiónu napumpovala milióny dolárov. Tvrdí tiež, že jej ide len o šírenie demokracie.

“V skutočnosti výrazne ovplyvňuje politický vývoj v krajinách, do ktorých posiela peniaze. NED je pod paľbou kritiky nielen v zahraničí, ale aj v samotných Spojených štátoch. Dlhoročný známy kongresman Ron Paul tvrdí, že NED nemá s demokraciou nič spoločné a slúži ako práčka peňazí pre politické strany a hnutia v zámorí.” Chmelár pripomína, že známy americký investigatívny novinár Robert Parry zistil, že NED bola duchovným dieťaťom Reaganovej administratívy, predovšetkým však riaditeľa CIA Williama Caseyho. Jej cieľom bolo prevziať programy CIA na ovplyvňovanie zahraničných volieb a výber mienkotvorcov, ktorí podporujú politiku USA. V osemdesiatych rokoch napríklad financovala opozíciu voči vláde francúzskeho prezidenta F. Mitteranda a nikto hádam nebude tvrdiť, že Francúzsko malo v tom čase nejaké problémy s demokraciou. NED financovala aj tzv. farebné revolúcie a podľa The New York Times sa podieľala aj na Arabskej jari.”

GONGO

Dodal, že prestížny časopis Foreign Policy nazval tento typ inštitúcií GONGO (akronym – doslova „vládne nevládne organizácie“). Za týmto smiešnym názvom sa skrývajú „mimovládky“, ktoré financujú a kontrolujú vlády, nezriedka aj tajne. Niektoré sú neškodné, iné sú irelevantné, mnohé sú však nebezpečné.

“Pre správnosť treba dodať, že svoje vlastné GONGO majú nielen Spojené štáty, ale aj KĽDR, Irán, Saudská Arábia a iné. V krajinách bývalého Sovietskeho zväzu dokonca vládou podporované „mimovládky“ vytláčajú legitímne hlasy občianskej spoločnosti. V Rusku tento typ organizácií zakázali, resp. financovanie od nich považujú za trestný čin. Nemusíme ísť touto radikálnou cestou, aj keď je namieste logická otázka – ak je zakázané prijímanie peňazí zo zahraničia pre politické strany, prečo by to nemalo platiť aj pre politické think-tanky.”

“Vážnym spôsobom deformujú verejnú diskusiu a demokratické prostredie vôbec. Ich činnosť má bližšie k spravodajským službám ako k mimovládnym organizáciám. Niektoré z nich si vytvorili monopol na určitý sektor a ovplyvňujú verejnú mienku v inštrukciách príslušného štátu. Napríklad Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku celkom otvorene propaguje americkú zahraničnú politiku a zastáva záujmy Spojených štátov, zvyšuje tlak na zbrojenie a prevádzkuje stránky zamerané na „strategickú komunikáciu“ – čo je orwellovský newspeak pre propagandu. Oficiálne proti propagande (ruskej) bojujú, ale sami ju vytvárajú a z ich útrob už vyšlo také množstvo lží a dezinformácií, že by to malo vyvolávať znepokojenie najvyšších štátnych orgánov a vlastne celej občianskej spoločnosti, lebo právo občanov na informácie zahŕňa aj právo na obranu pred propagandou akéhokoľvek druhu.”

Pavol Demeš a tvorcovi arevolúcií

Je jasné, že na takýchto aktivitách nebudú ľudia ako Pavol Demeš vidieť nič zlé. Keď si však o jeho minulosti prečítame niečo viac, pochopíme, prečo. Popredný francúzsky reportér Vincent Jauvert uverejnil 25. mája 2005 v týždenníku Le Nouvel Observateur  zaujímavú reportáž Tvorcovia revolúcií – o ľuďoch, ktorí za americké peniaze organizujú tzv. farebné revolúcie. Autor sa stretol s desiatkami takýchto „amerických Che Guevarov“ (ako ich nazval) v Belehrade, Tbilisi, Kyjeve a Bratislave. V článku však dominuje jeden muž, ktorý reportérovi ochotne vyrozprával recept na zvrhnutie vlády: „Najskúsenejší z nich sa volá Pavol Demeš. Je Slovák a na túto cestu sa vydal ako jeden z prvých. V roku 2000 tajne koordinoval program zahraničnej pomoci vzbury proti Miloševičovi. V minulom roku bol — taktiež dôverne — radcom ukrajinských revolucionárov. V Bratislave riadi východoeurópske oddelenie veľmi vplyvnej americkej mimovládnej organizácie German Marshall Fund, ktorá pomáha aktivistom v celom okolí. V minulosti bol ministrom zahraničných vecí, dokonale pozná politickú situáciu v bývalom sovietskom bloku a vie, ako vybrať najvhodnejšiu chvíľu pre vykonanie revolúcie.“

V reportáži sa podrobne opisuje, ako a kedy je možné zvrhnúť vlády, ako sa dá riadiť strach či ako dosiahnuť čo najefektívnejšie zábery z demonštrácií. Demeš nie je jediný Slovák, ktorý sa v článku spomína. Baláž Jarábik pomáhal už rok pred Oranžovou revolúciou ukrajinskej skupine Pora hľadať financie v Európe. Za to dostával peniaze od americkej organizácie Freedom House, ktorá nechcela Ukrajincov financovať priamo. Jarábik bol analytikom politického think-tanku Inštitút pre stredoeurópsku politiku (CEPI), predchodcu Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku. Tí ľudia sa tam jednoducho prelievali podľa toho, čo bolo treba robiť (podľa pokynov z Washingtonu).

“Nebudem teraz riešiť, či sa s takýmito aktivitami stotožňujete alebo nie. Som však presvedčený, že je vo verejnom záujme, aby občania tohto štátu vedeli, kto, za akým účelom a akými prostriedkami ovplyvňuje verejnú mienku na Slovensku. Legislatíva by mala prísne rozlišovať medzi MVO-čkami a GONGO-čkami. Verejnosť má právo poznať, kto platí takéto falošné mimovládky a čo je ich cieľom. A to nám diskutujúci v relácii Večera s Havranom akosi „zabudli“ povedať,” upozornil na záver Chmelár.