Cesta, ktorá odhaľuje ducha pontifikátu. Komentuje Andrea Tornielli

Návšteva Afriky ukazuje misionárske srdce Leva XIV. a tvár Cirkvi, ktorá stojí nablízku ľudskému utrpeniu.

Prvý deň cesty pápeža Leva do Afriky, ako aj dva nasledujúce dni, boli z hľadiska médií charakterizované komentármi k vyhláseniam prezidenta Donalda Trumpa. Túto polemiku chcel sám pápež vidieť v inom uhle pohľadu, keďže tu existovalo riziko, že každé slovo z jeho cesty bude nahlásané optikou vzťahov medzi Svätou stolicou a Bielym domom.

A tak sa ocitol na druhej koľaji a takmer upadol do zabudnutia obzvlášť významný výrok, ktorý Petrov nástupca predniesol v pondelok ráno 13. apríla pri svojom prvom pozdrave novinárom na palube lietadla krátko po vzlete na cestu do Alžírska – totiž že do Afriky „mala viesť prvá cesta jeho pontifikátu“.

„Už minulého roku, konkrétne v máji, som povedal, že svoju prvú cestu by som chcel podniknúť do Afriky.“ Sotva bol teda zvolený, vyjadril Lev XIV. svojim spolupracovníkom túto špecifickú túžbu, ktorá sa potom nemohla z logistických dôvodov uskutočniť, no ktorá veľa napovedala o spôsobe, akým prvý pápež narodený v Spojených štátoch chce poňať svoje poslanie.

Nesmieme totiž zabúdať na jeden dôležitý moment v životopise Roberta Francisa Prevosta: je rehoľníkom-misionárom, čo je v posledných storočiach pápežstva vzácny, či skôr ojedinelý rys. Lev bol dlhé roky misionárom a farárom v Peru a potom sa tam vrátil ako biskup z rozhodnutia pápeža Františka.

A vo svetle tohto povolania možno čítať túžbu po prvej ceste do Afriky aj to, čo sa odohráva práve v týchto dňoch: pápež s úsmevom a v dobrej nálade počúva rytmické spevy a sleduje tradičné tance, ktoré sprevádzajú eucharistické slávenia; keď sa venuje stretnutiam a prijatiu tých najmenších; keď trávi veľa času podávaním rúk a pozdravmi. Predovšetkým však vtedy, keď hovorí o novosti evanjelia, ktoré sa stretáva s rôznymi kultúrami a národmi a stáva sa hybnou silou mieru a zmeny.

To bolo vidieť v kamerunskej Bamende, kde sa rímsky biskup postavil za budovanie mieru a spolužitia v kontexte dramaticky poznamenanom občianskou vojnou. Alebo v Yaoundé, kde hovoril k akademickému svetu o dôležitosti „formovať slobodné a sväto nepokojné svedomie“ ako o „podmienke pre to, aby sa kresťanská viera javila ako plne ľudská možnosť, schopná premeniť životy jednotlivcov i celej spoločnosti a podnietiť prorocké zmeny voči drámam a chudobe našej doby“.

Nie je to náhoda, že Lev XIV. vyslovil plán pripomenúť a prehĺbiť slová Františkovej apoštolskej exhortácie Evangelii gaudium ako pracovný program pre budúce konzistórium. Tento programový dokument jeho predchodcu, ktorého prvé výročie smrti sme si pripomenuli práve v týchto dňoch, je znovu predstavený Cirkvi, pretože robí zjavným, v čom spočíva misia: kerygma, t. j. ohlasovanie podstaty viery, tvár Cirkvi, ktorá vie byť nablízku trpiacemu človeku a zdieľať drámy ľudstva, záväzok pretvoriť spoločnosť v humánnejšom a spravodlivejšom zmysle.

Tvár Cirkvi, ako sme sa dočítali v exhortácii Dilexi te, ktorá chápe lásku k chudobným ako podstatnú časť kresťanského zvestovania, pretože „byť na dosah tomu, kto postráda moc i veľkosť, je zásadný spôsob stretávania sa s Pánom dejín“.

Dôraz na mier, na návrat k diplomacii a k rešpektu voči medzinárodnému právu – výzvy, ktoré vzbudili reakcie v posledných dňoch – zapadajú do tohto kontextu. A takisto pomáhajú znovu objasniť, čo je podstatou služby Cirkvi, obzvlášť Petrovho nástupcu, ktorý nekoná ako politik, ale ako pastier. Nedeliteľnou súčasťou jeho bytia pastierom však je – ak nechceme upadnúť do snahy redukovať ho spiritualisticky a odtrhnuto od vtelenia – mať na srdci mier, spravodlivosť, dialóg, stretnutie, budovanie spravodlivejšej spoločnosti, blízkosť k prenasledovaným a diskriminovaným, i k nevinným obetiam vojen. Skrátka, služba proroka, ktorý sa stará o osud ľudstva v tejto „dramatickej chvíli dejín“.

Zdroj: VaticanNews, česká redakcia

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk