Komunálne voľby v Británii úplne rozbili zavedený politický poriadok. Je to len kríza alebo rozpad?

Veľkým víťazom volieb je Strana Nigela Faragea „Reform UK“ (Reformujme Spojené kráľovstvo), ktorá získala stovky komunálnych mandátov, ovládla viacero rád a prerazila v tradičných labouristických aj konzervatívnych regiónoch najmä v Essexe, Suffolku, Hartlepoole, Wakefielde. Strana „Reform UK” tak jednoznačne dokázala, že už nie je „protestnou stranou“, ale reálnym národným hráčom.

Najväčším porazeným volieb je Labouristická strana premiéra Keira Starmera, ktorá stratila množstvo tradičných „red wall“ oblastí, prišla o kontrolu nad viacerými radami a čelí vnútornej panike a výzvam na zmenu smerovania. Symbolickým výsledkom je, že labouristi po 14 rokoch stratili kontrolu nad Birminghamom.

Konzervatívci rovnako pokračujú v úpadku a strácajú voličov na obe strany – doprava aj doľava. Strana stále neobnovila dôveru po ére Borisa Johnsona, Lizy Trussovej a ekonomických otrasoch po roku 2022. Rastie Zelená strana Anglicka a Walesu a liberálni demokrati.

Tieto voľby podľa The Times odrážali dlhodobé posuny v politických preferenciách. Víťazstvá strany „Reform UK“ a „Zelených“ a porážky labouristov a konzervatívcov nie sú náhodou. Bolo cítiť náladu rozhnevaných voličov, ktorí sú pripravení využiť každú príležitosť, aby hlasovali proti vláde. Výsledky majú aj demografický význam. Súvislosť medzi úspechom strany „Reform UK“ a regiónmi, ktoré predtým rozhodne podporili brexit, naznačuje, že v týchto oblastiach sa politické preferencie menia už viac ako desať rokov. Nie je to len krátkodobý jav. Formuje nová politická sila s vlastnou sieťou zástupcov. To je, mimochodom, zároveň výzvou aj príležitosťou pre lídera strany „Reform UK“ Nigela Faragea.

Tristné výsledky labouristov spochybňujú nielen osud ich lídra, ale aj budúcnosť strany ako celku. Prehráva na jednej strane s „Reform UK“ a na druhej so „Zelenými“. A v centre pozornosti by mali byť nielen otázky vedenia, ale aj to, akou politickou silou chce Labouristická strana vôbec byť. Politická mapa Británie sa po týchto voľbách prehodnotí a samotná politika sa výrazne zmení.

Čoraz menšia „Veľká“ Británia?

Podľa agentúry Bloomberg sa v Spojenom kráľovstve prehlbuje politická rozpoltenosť a zvyšuje riziko nárastu separatizmu. Krajina, ktorá nedávno prešla brexitom, riskuje, že bude čeliť novej kríze – a jej dôsledky budú pre Spojené kráľovstvo zničujúce. Ak sa nestane nič nadprirodzené, o niekoľko dní budú všetkými štyrmi historickými krajinami, ktoré tvoria Spojené kráľovstvo, vládnuť rôzne politické strany. A podľa prieskumov budú tri zo štyroch krajín viesť separatisti, ktorí presadzujú rozpad zväzku Anglicka, Škótska, Severného Írska a Walesu v podobe, v akej existoval od oddelenia Írska v roku 1922.

Avšak aj keby separatisti presvedčivo zvíťazili, bolo by unáhlené považovať to za definitívny rozsudok alebo za prejav drvivej podpory ďalšieho rozdelenia. Môže to však byť začiatok klzkej cesty, ktorá Britániu k takémuto výsledku dovedie. Vlastne tento proces už začal. „Sinn Féin“, politické krídlo dnes už neexistujúcej Írskej republikánskej armády, sa po dohode z Veľkého piatku z roku 1998 snaží o zjednotenie Írska nie silou, ale prostredníctvom volebných urien – a v roku 2022 sa stala najväčšou stranou v Severoírskom zhromaždení. V týchto osudových voľbách Škótska národná strana (SNP) počíta s upevnením svojej väčšiny a Strana Walesu dúfa, že odoberie moc labouristom. Jedni aj druhí môžu získať mandát na začatie procesu vystúpenia.

Nie je však isté, či práve to voliči chcú. Veľa ľudí v Spojenom kráľovstve by sa radi pomstili vládnucej elite – ale nie samotnej únii. Lekcia z vystúpenia z EÚ sa ešte stále prejavuje. Podľa prieskumu je nezávislosť pre Škótov v nadchádzajúcich voľbách až šiestou najdôležitejšou otázkou po ekonomike, zdravotníctve, migrácii, vzdelávaní a výstavbe bývania. Vo Walese sa táto otázka umiestnila až na štrnáste miesto v zozname priorít. Navyše, téma ústavy je natoľko nežiaducim rušivým faktorom, že líder Strany Walesu musel dokonca uisťovať voličov, že v najbližšej dobe neplánuje podniknúť žiadne kroky smerom k nezávislosti.

Líder SNP a od roku 2024 prvý minister Škótska John Swinney naopak nabral odvahu a sľúbil, že v prípade znovuzvolenia hneď prvý deň predloží návrh zákona o opakovanom referende o nezávislosti. Britská vláda to však takmer určite nedovolí. V poslednom referende v roku 2014 hlasovalo približne 55 % Škótov za zotrvanie v Spojenom kráľovstve a ako sa všeobecne predpokladá, touto voľbou uzavreli túto otázku na niekoľko generácií. Podpora separatizmu v Škótsku a vo Walese sa za posledné roky výrazne nezmenila.

Zmenilo sa však niečo iné: po presvedčivom víťazstve vo všeobecných voľbách v roku 2024 labouristi definitívne premrhali zvyšky svojej popularity. Vo Walese dominovalo niekoľko generácií a dokonca dúfali, že si po sérii škandálov SNP opäť získajú škótsky parlament. Teraz sa však pripravujú na drvivú porážku v tradičných „baštách“, vrátane Škótska a Walesu. Dôvody sú početné a rôznorodé. Počas rokov vlády labouristov vzrástli výdavky na obyvateľa vo Walese približne o 15 % v porovnaní s Anglickom – pri viac než skromných prínosoch. Verejné služby sú tam horšie – rovnako ako školské výsledky. Na druhej strane je podiel obyvateľov poberajúcich dávky oveľa vyšší. SNP sa podarilo zvaliť vinu za vlastné zlyhania na labouristickú vládu vo Westminsteri. Premiéra Keira Starmera nemajú v obľube po celej krajine – v Škótsku ho priamo nenávidia. Posilnenie Reformnej strany Nigela Faragea sa stalo ďalším príjemným bonusom pre neanglických nacionalistov.

V náhlom vzostupe popularity reformistov sa skrýva ešte jeden znepokojujúci moment. Ak budú na celoštátnej úrovni naďalej dosahovať silné výsledky a ak sa bude zdať pravdepodobné, že Farage zasadne do kresla premiéra, podpora nacionalistických strán ešte viac vzrastie. A to sa stane zďaleka nie preto, že by voliči náhle zatúžili po nezávislosti, ale preto, že liberálnejšie naladení Kelti sa budú chcieť dištancovať od reformistov.

Škótsko a Severné Írsko hlasovali proti brexitu. Ak sa však vodca „brexitárov“ usadí v sídle na Downing Street č. 10, nezávislosť sa mnohým bude zdať ako jediné východisko. Odporcovia autonómie, zavedenej na konci 90. rokov z iniciatívy labouristickej vlády Tonyho Blaira, sa sťažujú, že na potreby menších krajín boli vynaložené obrovské peniaze, avšak život obyčajných obyvateľov sa prakticky nezlepšil.

Mladým ľuďom sa ťažko darí nájsť si aspoň nejaké zamestnanie. Mnohí hlasovali za labouristov pod vedením Starmera, ktorí sľubovali zmeny, ale boli trpko sklamaní. V dôsledku toho sa rozhodli vybiť si zlosť na tradičných stranách.

Farage sa nelíši od svojich nacionalistických kolegov: oni inklinujú k ľavici, zatiaľ čo on ku krajnej pravici. Jeho úspech v Anglicku však v spojení s úspechom SNP, Strany Walesu a „Sinn Féin“ bude pre Spojené kráľovstvo znamenať nebezpečný moment.

Je otázne, či „balkanizácia“ Spojeného kráľovstva prospeje niektorej z jeho súčastí. Ostatne práve britské impérium sa dlhodobo riadilo heslom „rozdeľuj a panuj“ a Blízky východ, India, Balkán a nakoniec aj Ukrajinu, ktorej skorumpované vedenie práve britský premiér presvedčil o pokračovaní vojny, sú toho opakovaným dôkazom.

Nakoniec aj poučenie z brexitu je – tentoraz pre samotnú Britániu – dôkazom, že rozdelenie je ekonomicky škodlivé. A v ére globálnej neistoty je dobrovoľné oslabovanie a znižovanie vlastnej sily zrejme nerozvážne, hoci mnohé krajiny si asi vydýchnu, keď imperiálne ambície Veľkej Británie definitívne vyhasnú.