Bulharsko špekuluje o reanimácii „Južného prúdu“ pod názvom „Bulharský prúd“

Sofia 25. mája 2018 (HSP/politikus.ru/Foto:TASR/AP-Valentina Petrova)

Krátko po prijatí nemeckej kancelárky Angely Merkelovej u ruského prezidenta Vladimíra Putina v jeho čiernomorskej rezidencii v Soči sa do Ruska pomerne nečakane unúval aj bulharský prezident Rumen Radev. Okrem rokovaní s premiérom Dmitrijom Medvedevom v Moskve (21. mája) ho taktiež v Soči prijal prezident Putin (22. mája), pričom išlo o prvé priame stretnutie ruskej a bulharskej hlavy štátu za posledných 10 rokov, konštatuje ruský portál „politikus.ru“.

Podľa dostupných informácií Rumen Radev zdôvodnil účel svojej návštevy potrebou „rozšírenia spolupráce v ekonomike a energetike“. V tejto súvislosti prekvapil ruských hostiteľov vyjadrením o tom, že Bulharsko potrebuje priame dodávky ruského plynu. Sofia by rada reanimovala ideu „Južného prúdu“ (South Stream). Zrejme v snahe zamiesť pod stôl vlastné zlyhanie v projekte „Južného prúdu“, by Bulhari uvítali ak by sa tento projekt oživil pod novým alternatívnym názvom „Bulharský prúd“ (Bulgarian Stream).

Pripomeňme si teda, kto a ako v minulosti zmaril projekt „Južný prúd“ a čo viedlo Sofiu k tomu, že sa doprosuje opätovnej výstavby tejto plynovodnej trasy, čo by určite nebolo možné ak by k tomu nedostala príslušné usmernenia z Bruselu a Berlína. „Južný prúd“ mohol byť už dávno hotový a prinášať Bulharsku nemalé dividendy v podobe tranzitných poplatkov, ak by si Sofia v čase, kedy to bolo ešte aktuálne, dokázala obhájiť svoje ekonomické záujmy podobne ako to preukazuje Nemecko v súvislosti so „Severným prúdom 2“. Opak je však pravdou. V júni 2014 pricestovala do Bulharska delegácia amerických kongresmanov. Po stretnutí s nimi vtedajší bulharský premiér Plamen Orešarski vyhlásil, že práce na výstavbe „Južného prúdu“ sa zastavujú do tej doby, kým nebudú zohľadnené pripomienky Bruselu. V priebehu toho istého roka 2014 Bulharsko dvakrát jednostranne zastavilo výstavbu „Južného prúdu“ – v júni a v auguste. V septembri 2014 európsky parlament vyzval Sofiu zrušiť dohody s Ruskom v energetickej oblasti vrátane projektu „Južného prúdu.

Moskva na tieto obštrukcie reagovala bez väčších emócií a v decembri 2014 prezident Putin na tlačovej konferencii v tureckej Ankare oznámil ukončenie projektu vzhľadom na nekonštruktívny postoj EÚ. Zároveň s tým Moskva prijala logické rozhodnutie o zmene trasovania zamýšľaného plynovodu, ktoré sa namiesto Bulharska preorientovalo do Turecka pod novým názvom „Turecký prúd“ (Turkish Stream).

Je očividné, že bez odobrenia Bruselu a Berlína by Rumen Radev nemohol takto dramaticky otočiť bulharskú pozíciu v tejto záležitosti. V pozadí tejto zmeny leží podľa všetkého obrat Berlína v tom, že Nemecko sa rázne vzoprelo arogantnému tlaku Washingtonu, ktorý z pozície samozvaného hegemóna požaduje od svojho nemeckého vazala rovnakú servilitu v prípade „Severného prúdu 2“, akú svojho času preukázalo Bulharsko v prípade „Južného prúdu“. Po stretnutí s prezidentom Putinom v Soči 18. mája kancelárka Merkelová potvrdila, že Berlín v tejto veci Washingtonu neustúpi a nezriekne sa výhodného projektu „Severný prúd 2“. Ako sa ukázalo, Merkelová má dokonca bližšie k ruskej pozícii ohľadne zachovania obchodných kontaktov s Iránom, než k americkej stratégii sankcií. Dá sa preto predpokladať, že Putin mohol prisľúbiť Merkelovej podporu v črtajúcom sa konflikte Nemecka s USA. Tichá dohoda Berlína s Moskvou by vysvetľovala odvahu, s akou Nemecko čelí  americkému tlaku na zrušenie „Severného prúdu 2“. Vedľajším efektom tejto rusko-nemeckej koordinácie je zrejme aj najnovšie bulharské kverulantstvo.

Natíska sa však otázka – na čo je pre Berlín či Brusel dobré, ak sa Bulhari ozývajú, že aj oni predsa len chcú svoj staronový plynovodný „prúd“. Odpoveď sa nachádza priamo vo vyjadrení Rumena Radeva: „Takýto prístup je diktovaný zdravým rozumom a požiadavkami energetickej bezpečnosti a efektívnosti nielen vo vzťahu k Bulharsku, ale aj k celej EÚ“. Z týchto slov je jasné, že Bulhari, ale aj ich tútori v Berlíne a Bruseli pochopili, že je pre nich lepšie dostávať lacný potrubný plyn priamo z Ruska ako okľukou cez Turecko, čím by sa minimálne južná časť EÚ vrátane Bulharska stala faktickým rukojemníkom tureckého energetického uzla. Problém je v tom, že vzťahy EÚ s Tureckom nie sú práve ružové, takže ďalšia páka v rukách Ankary voči únii v podobe kontroly plynovodnej trasy je naozaj to posledné, po čom byrokrati v Bruseli túžia. Zdá sa, že hlavne Nemci si nakoniec uvedomili nepredvídavosť bruselskej politiky, ktorá viedla k zmareniu projektu „Južného prúdu“. V konečnom dôsledku tak Európania nakoniec musia súperiť s Turkami o zhovievavosť Rusov v ich rozhodovaní akou trasou potečie ruský plyn do južnej Európy.

Posun v postojoch Sofie, Bruselu a Berlína znamená definitívny krach amerických nádejí na perspektívne ovládnutie lukratívneho európskeho trhu s plynom na úkor ruského Gazpromu. USA mali pritom jasný harmonogram dokončenia prekládkových terminálov svojho skvapalneného bridlicového plynu (LNG) na oboch stranách Atlantiku najneskôr začiatkom budúcej dekády. Ich plán zatiaľ nevychádza vzhľadom na cenový rozdiel medzi omnoho lacnejším ruským potrubným plynom a predraženým americkým LNG. Pre túto eventualitu mali preto Američania v zálohe plán „B“. Zablokovať výstavbu plynovodov cez Čierne a Baltské more, zmocniť sa faktickej kontroly nad ukrajinskými tranzitnými plynovodnými trasami a v momente dokončenia terminálov LNG direktívne ukončiť ukrajinský tranzit a odstrihnúť EÚ od ruského plynu. Európanom by v takom prípade reálne nezostala žiadna iná možnosť, než platiť Američanom za ich predražený skvapalnený bridlicový plyn, ktorý je o 40% drahší než ruský potrubný plyn.

Američania pochopili už v roku 2012, kedy bola uvedená do prevádzky prvá vetva „Severný prúd 1“, že ich strategický plán dostáva trhliny. Urobili preto všetko, čo bolo v ich silách, aby zablokovali analogické projekty. V prípade „Južného prúdu“ sa im to ešte podarilo, ale sabotáž „Severného prúdu 2“  im nevychádza tak ako si to predstavovali. V Berlíne a v Bruseli si uvedomili, že drukovanie Američanom v Sýrii, či v Severnej Kórei je jedna vec, ale obchodné záujmy spojené  projektom „Severného prúdu 2“ už idú nad rámec tradičného nemeckého poklonkovania Bielemu domu.

Gabriel Gačko