Predstavte si to: pri vstupe do kostola budú turnikety a veriaci budú platiť vstupné ako v automate na parkovisku. Na príspevky farníkov bude mať kňaz registračnú pokladnicu. Každá farnosť bude evidovať presné počty návštevníkov kostola pre daňové účely – ale ak nebudete môcť prísť osobne, môžete poslať sms, rátať sa bude aj to. Na svätenú vodu bude tiež automat, budete si môcť vybrať aj s príchuťou: vanilkovú, pistáciovú… nie, priatelia, zatiaľ to takto nie je v pláne. Našťastie.

Zatiaľ. Ale kto videl tlačovú besedu strany SaS, venovanú odluke cirkvi od štátu (písali sme o nej tu), asi nebude príliš ďaleko od ochoty veriť, že podobná vízia by sa mohla nebezpečne blížiť skutočnosti, keby mali vo svojom snažení úplnú voľnosť títo ľudia, ktorých jediným skutočným náboženstvom je viera v neobmedzené pôsobenie neviditeľnej ruky otvoreného a ničím nebrzdeného trhu.

Táto vládna garnitúra priniesla na slovenskú politickú scénu naozaj nový prvok. A síce schopnosť „predávať“ aj najväčšie maslo na hlave, aj najväčší škandál s profesionálnym úsmevom sobášneho podvodníka ako prelomový úspech. Židia na takúto nebetyčnú, nehoráznu bezočivosť používajú výraz „chucpe“ – ako príklad typického chucpe sa uvádza trebárs správanie človeka, ktorý si zabil otca i matku a na súde sa dožaduje, aby bol k nemu sudca zhovievavý, lebo veď je sirota. A táto vládna garnitúra používa chucpe ako základ svojej komunikácie s verejnosťou.

Bez mihnutia oka rušia sociálne opatrenia predošlej vlády, o ktorých tvrdili, že ich určite nebudú rušiť, a zároveň nemajú hanbu verejnosti tvrdiť, že sú ešte sociálnejší ako tí predošlí. Keď boli v opozícii, kričali ako neférovo sa v parlamente správa vtedajšia vláda, ale po príchode k moci začali opozičných poslancov neslýchaným spôsobom kádrovať, čo im ani trochu nebráni hovoriť, že zavádzajú demokratické spôsoby. Sľubovali, že nebudú tolerovať klientelizmus a netransparentnosť a len čo prišli k moci, plošne a celkom nepokryte dosadzujú do funkcií svojich ľudí, a pritom sa vôbec nehanbia tvrdiť, že spoločnosť od týchto vecí očistili… skrátka, chucpe na každom kroku.

Nuž, a za chucpe je možné označiť aj to, čo predviedli zástupcovia strany Sloboda a solidarita (zvláštny názov – akú solidaritu majú títo trhokratickí účtovníci na mysli, s kým?) na piatkovej tlačovke o odluke cirkvi od štátu. Vraj im vôbec nejde o peniaze, ale naopak, o prospech cirkvi. Podľa župana Bratislavského kraja Juraja Drobu, europoslankyne Lucie Nicholsonovej a poslanca Národnej rady Miroslava Žiaka totiž cirkev, keď je platená štátom, je akýmsi jeho vazalom a musí si dávať pozor na to, čo hovorí, aby o priazeň štátu, a teda o financie neprišla. No a keď bude vďaka iniciatíve poslancov SaS tohto bremena zbavená, tak bude konečne slobodná. No čo na to poviete? Chucpe ako z učebnice…

Poslankyňa EP Nicholsonová sa posťažovala, že to platí dokonca aj spätne: cirkev vraj negatívne ovplyvňuje rozhodovanie štátu, pretože sa jej predstavitelia vyjadrujú k rôznym otázkam a štát potom prijíma nesprávne rozhodnutia. Uviedla aj dva príklady, išlo o zákaz tabletiek na „chemický potrat“ a výhradu v svedomí, na základe ktorej ženy v niektorých mestách nemôžu ísť na potrat, lebo im ho nemá kto urobiť. Predstavte si tú hrôzu, že si cirkevní predstavitelia dovolia verejne šíriť názory, ktoré potom preberú aj štátni úradníci. Kam tento svet speje, že okrem rôznych veľvyslanectiev, oligarchov, korporácií, Bruselu, mimovládok chcú štátnych úradníkov so svojou agendou ovplyvňovať ešte aj nejakí veriaci… hotová Sodoma-Gomora.

Poslanec Žiak to potom vzal z toho správneho, ekonomického konca. Že vlastne nevieme ako sú používané peniaze, ktoré štát dáva cirkvám, kam konkrétne idú. A že za tieto peniaze by sa dali postaviť nemocnice – čo je štandardný spôsob ako jemne povedať, že peniaze venované náboženským spoločenstvám pán Žiak a jeho partia považujú za vyhodené von oknom.

Žiak uviedol, že by chceli urobiť súpis celkového majetku cirkvi, zistiť aká je trhová hodnota majetku cirkvi, aké výnosy dosahuje, či sa správa trhovo, či neprenajíma svoje priestory za nižšie než trhové ceny, aká by mala byť potenciálna (zatiaľ) daňová povinnosť, aká je ročná výška darov, aké sú príjmy zo zbierok, kostolných úkonov… skrátka, z vystúpení poslancov SaS priam kričalo, že by radi urobili z cirkví normálne ekonomické subjekty, ako všetky ostatné, ktoré v predátorskom korporátnom kapitalizme bojujú o prežitie na trhu.

Slobodní a solidárni chcú zvolať na túto tému konferenciu. „Aby sme sa držali dát a faktov a očistili to od emócií, nájdeme veľmi veľa spojencov aj v radoch rôznych cirkví zastúpených na Slovensku a budeme pripravovať konferenciu na túto tému, kde by sa mali zúčastniť všetky zainteresované strany, to znamená, aj cirkevní hodnostári, zástupcovia štátu, ľudia z think-tankov, ktorí sa dlhodobo tomu venujú, nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia,“ uviedla Nicholsonová. Kto by si nevedel celkom dobre predstaviť priebeh a závery takej konferencie, môže si napríklad pomôcť predstavou konferencie vlkov a jahňaťa o tom, či je správne, aby vlci jahňa zjedli.

Novinári položili Nicholsonovej otázku, prečo problematiku odluky cirkvi od štátu neotvárali predtým, počas minulých vlád. Odpoveď bola presne taká, akú sme od pani Nicholsonovej čakali: vraj počas tých rokov bolo na stole stále toľko káuz predošlých vlád, že jednoducho sa nenašiel čas na takéto veci… A ani sa pritom nezačervenala.

SaS má tiež problém so zmluvou medzi Slovenskom a Vatikánom, ktorá garantuje katolíckej cirkvi na Slovensku silné postavenie. Chcú sa obrátiť na Ústavný súd, aby tento posúdil, či je Vatikánska zmluva v súlade s Ústavou SR. Ak si spomeniete na to, ako prebiehala voľba sudcov Ústavného súdu, tak iste budete spávať spokojne, s vedomím, že sudcovia Ústavného súdu rozhodnú tak ako treba.

Možno by bolo vhodné v tejto súvislosti spomenúť ešte jeden moment: súčasný systém prepojenia cirkví so štátom zvýhodňuje tradičné, „zavedené“ náboženstvá. Keby bolo financovanie na inom princípe, mohol by sa postupne otvoriť voľný „trh“ aj pre šírenie iných náboženstiev. Napríklad takých, ktoré majú silných zahraničných sponzorov a tútorov. Možno napríklad nejakej nebezpečnej náboženskej ideológie – trebárs takej, ktorá odpadlíkov od viery trestá smrťou, čo je celkom efektívne opatrenie, aby počet jej prívržencov len rástol. Verte, či neverte, áno, aj takú v Európe máme, šíri sa ako požiar a napodiv nie je zakázaná, hoci vykazuje jasné znaky nebezpečnej sekty. Ostáva len dúfať, že keď sa bude snažiť pevne zakoreniť aj u nás, budú jej ľudia ako pani Nicholsonová pozerať rovnako prísne na prsty, ako sa pozerajú tým našim tradičným.

Ivan Lehotský