Bratislava 25. septembra 2019 (HSP/srspol.sk/Foto:TASR-Martin Baumann)

Aj v tomto roku si Slovensko pripomenulo, aké nerovné je jeho postavenie vo vzťahu k USA. Ukázalo sa to najmä po zaslaní listu od A. Singleterryho z veľvyslanectva USA pre poslanca Ľ. Blahu, v ktorom ho poučoval, ako má hlasovať v Rade Európy – proti obnoveniu hlasovacích práv ruskej delegácii v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy (PZ RE)

Ešte smutnejším dôkazom nášho podriadeného postavenia však bola servilná reakcia médií a niektorých politikov, ktorí miesto obrany slovenskej zvrchovanosti zaútočili na Ľ. Blahu a zastávali sa amerického diplomata, ktorý nátlak na poslanca vykonával. Najparadoxnejšie na celej záležitosti však bolo, že Blahovi kritici týmto svojim postojom atakovali ani nie tak Rusko ako skôr na našich spojencov z Francúzska, Nemecka a južnej Európy, ktorí sa o obnovenie hlasovacích práv pre ruskú delegáciu v PZ RE zasadzovali.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Podriadenosť slovenských poslancov?
• Nová Európa verzus stará Európa?
• Nové plány proti zlepšeniu vzťahov

Podriadenosť slovenských poslancov?

V liste A. Singleterryho sa objavilo viacero nediplomatických vyjadrení, zvlášť toto: „Naliehame na slovenskú delegáciu, aby využívala Radu Európy na zdôrazňovanie ruského porušovania ukrajinskej suverenity. Žiadame vašu delegáciu, aby tento týždeň vydala verejné vyhlásenie v ktorom vyzve Rusko, aby implementovalo svoje ľudskoprávne záväzky.“ Lenže USA nemajú čo predpisovať Slovensku, na čo treba využívať Radu Európy. O tom by mali rozhodovať jednotlivé európske štáty, veď preto do PZ RE posielajú svojich volených zástupcov. Rovnako neprijateľné však bolo aj to, že A. Singleterry určoval Ľ. Blahovi, aby jeho delegácia prijala vyhlásenie o ľudských právach v Rusku už „tento týždeň“. USA teda slovenským poslancom diktujú nielen čo majú hovoriť, ale aj kedy. Pritom výzvy voči krajinám ako Rusko by mala SR vydávať len po dlhšej vnútornej diskusii a nie na želanie kohosi už „tento týždeň“.

Veľmi závažný v celej kauze bol fakt, že list od A. Singleterryho bol adresovaný priamo poslancovi Ľ. Blahovi. Išlo o prejav veľkej americkej arogancie a ignorancie voči oficiálnemu predstaviteľovi SR. Takéto nediplomatické listy by sa politikom iných krajín nemali vôbec posielať, ak však americká ambasáda takýto list predsa len pošle, mala si dobre zvážiť komu. Aj USA totiž vedia, aké postoje dlhodobo zastáva Ľ. Blaha a že sa zasadzuje za zlepšenie vzťahov EÚ a Ruska. A. Singleterry teda vlastne žiadal, aby slovenský poslanec z jedného dňa na druhý zradil všetko, čo doteraz celé roky hlásal… Je síce možné, že niektorí iní poslanci Smeru SD by to bez problémov urobili, ale Ľ. Blaha by sa podobným obratom naozaj veľmi zosmiešnil.

List amerického diplomata je zrejme iba špičkou ľadovca činnosti amerických diplomatov, i tak však prináša dôležité indície o nerovných vzťahoch veľvyslanectva USA a slovenských politikov. Ak Američania takéto listy posielajú Ľ. Blahovi, ktorý politiku USA pravidelne kritizuje, aké listy asi dostávajú ostatní poslanci? A v prípade politikov ako K. Cséfalvayová nejde zrejme len o listy… Pre porovnanie, skúsme si predstaviť, že by nejaký poslanec, napr. M. Poliačik, dostal list z ruského veľvyslanectva, kde by ho vyzývali nech v PZ RE hlasuje tak, ako si želá Moskva a vydá vyhlásenie o porušovaní ľudských práv zo strany USA. Určite by sa strhol škandál, mainstreamové médiá by písali o „novej Brežnevovej doktríne“ a SR by dotyčného ruského diplomata prinajmenšom vyhostila.

Nová Európa verzus Stará Európa?

Pri hľadaní dôvodov pre uvedený nátlak amerických diplomatov voči slovenským poslancom treba analyzovať otázku obnovenia hlasovacích práv ruskej delegácie v PZ RE. Nešlo totiž ani tak o ruskú aktivitu, ako skôr o aktivitu Francúzska, predsedníckej krajiny Rady Európy. Názory o potrebe zotrvania RF v PZ RE pritom podporil i ďalší štát „jadra“ Nemecko, ako aj členské štáty EÚ z južnej Európy. To však bolo v rozpore s cieľmi USA, ktoré sa usilujú vytlačiť Rusko z Rady Európy, keďže toto je najvýznamnejšia organizácia, združujúca tak štáty EÚ, ako aj Rusko, ale nie USA. Američanov v tomto podporili ich hlavní európski spojenci, najmä Veľká Británia, Poľsko, Ukrajina a Pobaltie.

Situácia tak v značnej miere pripomínala stav z roku 2003, keď sa pri irackej kríze Európa rozdelila na „starú Európu“ a „novú Európu“. USA sa aj vtedy snažili znemožniť jednotný európsky postoj v otázkach, kde mal Washington odlišný názor než Nemecko a Francúzsko. Hlasovanie o obnovení hlasovacích práv pre Rusko v PZ RE bolo teda o hlavne podpore pre americkú alebo francúzsku pozíciu. Dôležitosť krajín „novej Európy“ pri hlasovaní v PZ RE bola pritom veľmi vysoká – vzhľadom na to, že rozloženie hlasov je výhodnejšie pre malé štáty, majú postsocialistické krajiny strednej a východnej Európy mimo Ruska neproporčne vysoký počet – 137 z celkových 324 hlasov (RF má iba 18). Ak by sa teda Washingtonu podarilo získať na svoju stranu „novú Európu“, mal by spolu so svojimi tradičnými spojencami ako V. Británia v PZ RE jasnú prevahu nad francúzsko-nemeckým blokom.

Zmena postoja k Rusku bola pritom v záujme EÚ ako takej a Francúzi to už pochopili. Európa dnes naozaj potrebuje viac samostatnosti a nezávislosti od politiky USA. V Sýrii či na Ukrajine totiž jednostranná proamerická politika Európanov viedla len k novým problémom pre EÚ samotnú. Preto je dobré, že sa prezident E. Macron po dohode s Nemeckom rozhodol pripraviť novú stratégiu pre Rusko aj v Rade Európy. Nemecko a Francúzsko pritom nerobia ústupky v zásadných otázkach ako napr. územná celistvosť Ukrajiny, ale prehodnocujú konfrontačnú politiku, ktorá prevládala po roku 2014 a k žiadnym pozitívnym výsledkom neviedla. Ak má EÚ viesť s Ruskom dialóg (hoci aj kritický), potrebuje na to fóra, kde sa o problémoch dá diskutovať.

Nové plány proti zlepšeniu vzťahov 

Pozícia Slovenska sa vo vzťahu k Rusku ukazuje ako umiernená a prejavilo sa to aj pri hlasovaní v Rade Európy. Väčšina slovenských zástupcov v PZ RE dokázala odolať americkému nátlaku a postavila sa na stranu Francúzska. Celkovo však „nová Európa“ nehlasovala vôbec tak, ako si Američania predstavovali. Je síce pravda, že väčšina hlasov proti francúzskej iniciatíve pochádzala naozaj z „novej Európy“, ale niektoré krajiny, vrátane SR, Američanov nepodporili. Z päťčlennej delegácie SR si Američania dokázali zabezpečiť len hlas M. Poliačika z koalície PS/Spolu, ktorý poslúchol naliehanie americkej ambasády a dokonca podpísal vyhlásenie, trochu pripomínajúce vyhlásenia z „novej Európy“ na podporu vojenskej intervencie v Iraku z roku 2003.

Poliačik, ako aj koalícia PS/Spolu pritom nielen že podporujú zostrenie slovenskej politiky vo vzťahu k Rusku, ale usilujú sa zmariť i prípadné zmiernenie napätí medzi nemecko-francúzskym blokom v EÚ a Ruskom. V nedávno zverejnenom volebnom programe PS/Spolu sa nachádza viacero návrhov, ktoré majú vo vzťahu k Rusku podkopávať európsku pozíciu, nezávislú od USA, napr.: „Podporíme Magnitsky Act na úrovni EÚ...“. Zavedenie takéhoto zákona na úrovni EÚ podľa vzoru amerického Magnitsky Act by nielen že zastavilo akékoľvek pokusy o zlepšenie vzťahov, ale naopak, prispelo by i k novej vlne širokých vzájomných sankcií medzi EÚ a Ruskom. Presne v súlade s politikou USA!

Politici z PS/Spolu tiež vo svojom programe hlásajú „Transparentnosť a otvorenosť v zahraničnej politike“ (názov podkapitoly programu), avšak práve v prípade hlasovania v PZ RE príležitosť na transparentnosť premeškali. Je pravdepodobné, že M. Poliačik dostal od Američanov podobné inštrukcie ako Ľ. Blaha, na rozdiel od Blahu však verejnosť neinformoval – hoci pri transparentnosti v zahraničnej politike by sa čosi také dalo očakávať. Žiaľ, transparentnosť nepožadovali ani tie médiá, ktoré sa obvykle transparentnosťou oháňajú. Po hlasovaní v PZ RE v júni 2019 sa teda objavilo vážne podozrenie, že určití politici a médiá na Slovensku spolupracujú s cudzou mocou z USA nielen proti slovenskej zvrchovanosti, ale i proti európskym záujmom.

Branislav Fábry