Monika Tódová hneď v úvode debaty položila svojim hosťom zdanlivo nevinnú no v zásade veľmi sugestívnu otázku: „Aký ste mali rok?“ Pravdepodobne kalkulovala s tým, že jej hostia hneď začnú kolektívne vyplakávať nad tým, aký bol rok 2024 zlý. A v podstate sa nemýlila.

Ako prvý dostal priestor na reakciu a odpoveď Šimečka senior. Tento komentátor Denníka N sa nechal počuť, že on má situáciu, v ktorej už mu nič nechýba, celkovo ho to baví a súčasne sa mu darí nepodliehať strachu.

Okrem toho, že v jeho odpovedi figuroval pojem „strach“ tak táto jeho odpoveď objektívne ani veľmi neprekvapila. V kontexte toho, ako Šimečkovci v predchádzajúcom období získali a pripísali si viac ako milión eur cez dotácie na pofidérne aktivity a projekty nimi kontrolovaných mimovládnych organizácií, je to celkom pochopiteľné.

Šimečkov morálny kompas

Vďaka štedrým dotačným schémam slovenskí daňoví poplatníci prispeli klanu Simečkovcov na ich aktivity a sčasti zasponzorovali pomerne príjemný život v podmienkach materiálneho blahobytu (informácie o tom, koľko si členovia rodiny Šimečkovcov vyplatili z týchto peňazí ako odmeny alebo mzdy nie sú verejne dostupné).

Zatiaľ čo väčšina ich sympatizantov žila celý rok v relatívnej biede, chodila mrznúť na námestia, protestovať, vykrikovať a počúvať nepodstatné prejavy opozičných politikov a politicky angažovaných umelcov čítaných z papiera, oni „bohovia“ slovenského progresivizmu a liberalizmu si v teple kaviarne spokojne rojčili svoj sen o zelených zajtrajškoch, kolektívne sa obávali o slovenskú demokraciu, právny štát a venovali sa bedákaniu nad tým, že Čaputová neprejavila záujem znovu kandidovať v prezidentských voľbách. Triasli sa, aby po prehraných parlamentných voľbách mali svojho človeka aspoň v Grasalkovičovom paláci. Žiaľ ani tento ich sen sa nenaplnil a boli nútení vypiť kalich horkosti v podobe nevyhnutnosti akceptovať objektívnu realitu a fakt, že Čaputová sa z úradu ako aj politického života Slovenska raz a navždy vytratí a najbližších 5 rokov tam bude úradovať Peter Pellegrini.

Korčok prehovoril po prehre. Nešetril kritikou. "Toto Vám nezabudnem!"

Matúš Kostolný na otázku o tom, aký mal rok reagoval slovami, že súkromne aj pracovne dobrý. Pochválil sa, že ich tím sa rozrástol o ďalších 5 až 10 nových spolupracovníkov a to čo sa deje v krajine sleduje z pozície svedka – štatistu. Nechal sa počuť, že z toho čo sa na Slovensku deje šťastný nie je. Čo už.

Konštantín Čikovský to hneď v úvode debaty poňal tak štandardne, liberálne a progresivsisticky a teda hlavne dojmologicky. Vyjadril sa v tom zmysle, že nadobudol dojem, že svet sa mení, stáva sa oveľa dramatickejší a menej predvídateľný. Neodpustil si poznámku o tom, že je údajne čas rozmýšľať o tom, čo by sme robili keby bola vojna. Pochválil sa, že sa zamýšľal nad tým ako by vedel byť v novom svete užitočný. Síce na to neprišiel, ale tvrdí, že sa bojí oveľa menej. Ďalší čo operuje s pojmom „strach“ a podsúva ľudom obavy z vojny, rozumej z toho, že Rusko prelomí ukrajinskú obranu pohltí celú Ukrajinu, prekročí hranice so Slovenskom a ruské tanky sa budú valiť cez Bratislavu, Viedeň, do Berlína a Paríža a v tom lepšom prípade skončia niekde vo francúzskej Normandii. Pre triezvo uvažujúceho človeka úplne absurdná predstava, ale vo frustrovanej a zamindrákovanej progresívnej hlavičke niečo, čo pripomína realitu, ktorá je príliš skutočná.

V ďalšej časti diskusie spoločne pár minút zúfali nad tým, že po prakticky prehratých parlamentných voľbách, kedy pre väčšinu voličov to. čo vedelo PS, SAS a KDH ponúknuť, nebolo dostatočne atraktívne, ani voľby prezidenta SR nedopadli tak, ako si to predstavovali. Korčok sa prezidentom nestal. Zhodli sa v tom, že časť spoločnosti dúfala vo víťazstvo progresívneho Korčoka. Jeho volebná porážka prehĺbila osobnú frustráciu a pocit ničotnosti takmer každého sympatizanta progresivistických a liberálnych prúdov spoločnosti.

Spôsobom sebe vlastným situáciu označili za dramatickú, lebo tábor vládnej koalície je silnejší. Skonštatovali, že Pellegrini to v kampani postavil na strachu z vojny.

Politologička: Pellegrinimu k víťazstvu pomohol naratív strachu z vojny

To, že Peter Pellegrini vo voľbách bol úspešnejší ako kandidát progresivistickej časti slovenskej spoločnosti Kostolný zobral na vedomie rovnako, ako som ja zobral na vedomie fakt, že Čaputová sa o znovuzvolenie uchádzať nebude.

Korunu týmto svojim intelektuálnym orgiám nasadili v momente keď sa zatvárili, že po Čaputovej by to mal údajne ťažké každý. Podľa ich názoru bola výnimočná už len tým, že to bola žena a prvá prezidentka SR v histórii. S konštrukciou o jej výnimočnosti sa dá súhlasiť len do momentu kedy si uvedomíme, že za celý čas v úrade nepovedala nič, čo by stálo za to, aby si to ľudia pamätali. Štýl, ktorým vykonávala funkciu hlavy štátu vyvolával znechutenie a upevňoval v mnohých ľuďoch presvedčenie, že Slovensko si zaslúži prezidenta, ktorého si ľudia budú môcť vážiť a rešpektovať.