Blíži sa výmena premiéra? Bude už v januári namiesto Igora Matoviča predsedom vlády Jaroslav Naď?

Predseda vlády, to je čosi ako hlavný manažér štátu. Tak ako funkcia výkonného riaditeľa firmy, aj funkcia výkonného riaditeľa štátu predpokladá, že človek, ktorý je do nej nominovaný, bude mať popri vizionárskych, organizačných, rétorických či reprezentačných predovšetkým riadiace zručnosti, spočívajúce v schopnosti ľudí viesť, motivovať, usmerňovať, získavať na svoju stranu, presviedčať, nadchnúť.

Hlavným manažérom tohto štátu je dnes Igor Matovič. Je rétoricky zdatný a objektívne má aj niektoré ďalšie danosti, vďaka ktorým vyhral voľby a stal sa predsedom vlády. Zdá sa však, že sa dnes veľká väčšina slovenskej spoločnosti zhodne na tom, že iné jeho vlastnosti sú priamo nezlučiteľné s normálnym a kvalitným výkonom funkcie predsedu vlády.

Keď niekto povie „ten blázon“, každému je jasné o kom je reč

Niektorí ľudia mu ešte stále veria jeho pózu naivného, dobráckeho „obyčajného“ Igora, ktorý prišiel s dobrým úmyslom odstrániť chobotnicu, a ktorý tu vlastne ani nemusí byť, ak ho nebudeme chcieť. Iní ho za jeho správanie, plačovky a „kreatívne“ úlety považujú za viac či menej neškodného blázna. Tento jeho imidž mu zrejme ani nevadí, ba je možné, že mu dokonca viacmenej vyhovuje: účinne totiž zakrýva pravú tvár toho Igora Matoviča, ktorý robí reálnu politiku.

Mnohí z jeho bývalých spolupracovníkov na neho totiž spomínajú ako na zákerného a extrémne pomstychtivého sociopata, ktorý politiku vníma ako trvalý predvolebný boj, čiže nekonečnú sériu podrazov voči všetkým naokolo: keďže všetci, či cudzí, či svoji, sú v konečnom dôsledku konkurentmi v boji o voličské hlasy, preto im treba podrážať nohy, kde sa len dá.

Neustále zvaľovanie všetkej viny na druhých, škandalózne konfrontácie, rafinované preberanie rétoriky, skrátka najagresívnejší politický kanibalizmus, aký je len možný, mu priniesol úspech vo voľbách 2020, keď výrazne vytuneloval celý tábor vtedajšej opozície, v dôsledku čoho sa KDH a koalícia PS-Spolu nedostali do parlamentu. Lenže súčasne s tým mu táto egoistická stratégia prináša aj čosi, čo bude jedného dňa znamenať jeho politický koniec: nenávisť a potenciálnu pomstu jeho partnerov.

Achilova päta každého despotu

Jeho patologická osobnosť, despotické sklony, nekontrolované pudenie okamžite realizovať divoko kreatívne nápady – o tom sa už veľa popísalo a narozprávalo. Donedávna to bolo iba v rovine konštatovania, lenže začínajú sa objavovať náznaky, že by karma mohla už čoskoro začať Igora Matoviča dobiehať.

Je to zákonité: každý despota sa skôr alebo neskôr nevyhnutne dostane do roztržky s každým spolupracovníkom, ktorý si dovolí mať vlastný názor, až napokon skončí obklopený absolútne submisívnymi ľuďmi, ktorým je ich vlastný názor ľahostajný a sú despotovi fanaticky oddaní. Dôsledkom potom sú chyby a nekompetentnosť riadenia – keďže najmúdrejší musí byť vždy ON, ktorého názor je nekritizovateľný, nech by bol v skutočnosti akokoľvek talentovaný, tak nedostatky v jeho osobnosti, intelekte či vzdelaní sa prejavia v obludne zveličenej podobe ako fatálne strategické prešľapy. V prípade Igora Matoviča, ktorý evidentne právne nie je celkom dovzdelaný, sa to prejavuje napríklad amatérskym porušovaním ústavy a zákonov, voči ktorému sa jeho ľudia neodvážia ani ozvať.

Potom tu máme tie babrácke, chaotické a protichodné rozhodnutia o opatreniach proti pandémii, ktoré spôsobujú nedozierne škody na disciplíne verejnosti, úcte ľudí k štátu a na dôvere k jeho funkčnosti a kvalitám.

A do toho ešte aj samotná objektívna skutočnosť korony, ktorá aj v iných krajinách spôsobuje revolučné nálady obyvateľstva. Keď si k tomu pridáme obrovský nárast napätia a nenávisti spôsobený šafárením tejto vlády, výsledkom je neradostný obraz rozkladu spoločnosti, kdesi na štvrťceste k občianskej vojne.

Na štvrťceste? No áno – nebyť toho, že sme vôle zbavenou guberniou odkázanou na milosť a nemilosť centrálnemu riadeniu, a že aj ľudia sú si vedomí toho, že žiadna lokálna čisto slovenská rebélia sama osebe by principiálne nemohla veľa zmeniť na reálnej situácii tejtokrajiny, tak by bolo pod kotlom naložené podstatne viac. Ale za daných okolností u nás v skutočnosti ľudové povstanie nehrozí, a to aj napriek masovej nespokojnosti občanov.

Komu by sa hodil Matovičov psychický rozpad?

Takáto formálne stabilná mocenská situácia však nevyhovuje tým, ktorí by Matoviča radi už poslali do nejakej ústavnej opatery a sami prevzali moc: v danej povolebnej situácii, pri jeho obrovskej parlamentnej presile totiž je jeho pozícia takmer neohroziteľná. Ak sa Matovič neporazí nejakým spôsobom sám, tak má na najbližšie tri roky pohodlné vládnutie zaistené.

A to sa Ríši nepáči. Ríša totiž nemá rada nespoľahlivé, nevpočitateľné figúrky, ktoré by mohli zlyhať práve vo chvíli, keď je to najmenej vhodné. Ríša potrebuje slepo poslušného vazala. A preto sa zdá, že sa rozhodla Matoviča vymeniť.

Ako? Jednou z mála pomerne pohodlných, bezbolestných ciest je využiť jeho neštandardnú psychiku. A preto agenti Ríše a ich médiá, v naozaj pozoruhodnej a vzácnej jednote s opozíciou, od rána do večera prezentujú Matoviča ako osobu psychicky labilnú, uplakanú a zrútenú.

Samozrejme, on im k tomu dáva dostatok príležitostí: jednou z mnohých bolo napríklad jeho nedávne mediálne vystúpenie, pri ktorom sa opäť rozplakal.

Bývalý minister školstva Juraj Draxler (Smer-SD) k tomu hovorí: „Ak ste si po Matovičovom psychickom rozpade v priamom prenose hovorili, že vypukla riadna mediálna búrka, môžem vás uistiť, že to je nič proti tomu, čo sa dialo tu v pozadí.“

Kto zo siedmich ministrov to môže byť?

Už dávnejšie sa z tábora OľaNO trúsili dôverné informácie, že určité osoby v OľaNO sa s veľvyslanectvom a kruhmi blízkymi istému denníku viacmenej dohodli na tom, že po odprataní Matoviča sa náhradným premiérom stane Jaroslav Naď. Doposiaľ to bola iba klebeta, ale v uplynulých dňoch sa o tom začalo prvýkrát už otvorene hovoriť.

„Máme siedmich ministrov, z nich by sa určite dal vybrať človek, ktorý by dokázal zastávať pozíciu premiéra,“ uviedol šéf poslaneckého klubu OľaNO Michal Šipoš v odpovedi na otvorenú novinársku otázku.

Ktorí to sú, tí ministri OĽaNO? Eduard Heger, Jaroslav Naď, Ján Mičovský, Roman Mikulec, Ján Budaj, Natália Milanová a Marek Krajčí.

Kto z týchto ľudí reálne prichádza do úvahy? Piati z nich sú z rôznych (imidžových, rétorických, vekových, osobnostných, intelektových) dôvodov na funkciu premiéra absolútne nevhodní, o tom škoda strácať slov. Ostávajú nám len prví dvaja: Heger a Naď. Minister financií Heger je oddaný Matovičov človek, ale ťažko si predstaviť, že by štátnu „kasičku“ odovzdal niekomu inému a mal prevziať premiérsku funkciu so všetkým, čo k tomu patrí. Ani on nie je typovo tým „alfasamcom“, ktorému by sedeli boje o trón a úloha nadchnúť a viesť.

Jaroslav Naď – jediná možná voľba?

Jediným skutočným kandidátom teda ostáva naozaj asi len minister obrany Jaroslav Naď: človek s prejavom, rozhľadom a charizmou politického školiteľa mužstva na policajnej akadémii, avšak so zjavnou chuťou a dostatočnou energiou na to, aby nadšene plnil úlohy, ktoré dostane od svojich tútorov.

Aj Draxler tvrdí, že o výmene Matoviča za Naďa už dávno padlo rozhodnutie.

„Nebojte sa, všetko je dohodnuté. Matovič najneskôr v januári odíde, nahradí ho Jaro Naď, prídu noví imidžmejkri, doplní sa to malou rekonštrukciou vlády a všetko sa opäť začne dostávať pod kontrolu,“ presvedčivo hovorí Draxler o tom, čo sa podľa neho má stať už v najbližších týždňoch.

Je výmena premiéra, resp. rekonštrukcia vlády naozaj taká hotová vec? To ukáže až budúcnosť. Čo by to znamenalo pre Slovensko? Namiesto zvláštnych, tak trochu dobrodružne psychopatických čias, ktoré žijeme teraz, by asi prišli časy trochu iné, zrejme oveľa menej neisté – lenže tá istota by najskôr asi spočívala v tom, čo charakterizuje staré porekadlo: z blata do kaluže.

Ivan Lehotský