Slovenský sen dosnívaný

Sľubovali nám tu hory doly, druhé Rakúsko alebo Švajčiarsko. Ale k čomu došlo naozaj? Štát bol rozpredaný. Do zahraničia. Aspoň časť kapitálu ostala v domácich rukách, avšak v rukách úzkej skupiny oligarchov. Niekto napriek zjavnej nerovnováhe (nespravodlivosti) namietne, že veď aj to je „sloboda“ – silnejší berie.

V poriadku, tak to hrajme takto a zabime aj zvyšok ľudskosti, súcitu v nás. Kto nemá ostré lakte, nech skape?

Keď sa budete voziť po našej krásnej vlasti, všimnite si cez okno smutné mementá dávnej prosperity: padajúce ruiny fabrík či poľnohospodárskych družstiev. Ak sme kedysi mohli hrdo ukázať, že sú naše, dnes môžeme len sucho konštatovať, že naša už pomaly nebude ani orná pôda pod nohami (narážam na projekty typu baterkáreň Šurany)…

A just si buchneme do stola!

Naši dôverčiví spoluobčania dovolili hercom a iným aktivistom, aby ich presvedčili, že vykrikovanie protivládnych hesiel v uliciach je nad ekonomickú rovnováhu, stabilitu a istoty. Radšej byť chudobným ekonomickým otrokom Západu, než majetok vlastniacim, zabezpečeným otcom rodiny! Hádam ešte aj bezdomovec si išiel toho roku zakričať na tie námestia, že Dosť bolo…

Dosť bolo zdravého rozumu, keď ich tak počúvam. A ešte im ani nevadí, že Matovičovci rozvrátili verejné financie, kvôli čomu sa dnes všetci musíme skladať. Opasok sa sťahuje, lenže s ním aj slučka na hrdle bežného človeka. Už sa pomaly nevieme normálne ani nadýchnuť.

Keď už sme pri tom nadšenom „búchaní do stola”, dosiahli sme naozaj slobodu prejavu v úplnom rozsahu?

Pozrite si, čo robili Naďovci v rokoch 2020-2023. Kto nepísal „modrým perom”, tomu hrozila ostrakizácia, zrušenie, vypnutie. Celé médiá takto odstavili. Aj keď ich majitelia neporušili zákon. Koná v tejto veci ministerstvo vnútra alebo spravodlivosti? Ľudia prichádzali o živobytie a s šarlátovým písmenom na čele si nemohli nájsť adekvátnu náhradu.

Tak aká sloboda, či pluralita názorov?

Nehovoriac o tom, že štátny aparát vtedy nahlasoval aj nepohodlné občianske príspevky na sociálnych sieťach…

Pravda je totiž taká, že…

Ľudia z tzv. „demokratického“ tábora nie sú ochotní pripustiť reálnu debatu založenú na vzájomnom rešpekte. Platiť smie len jeden názor a jeden pohľad na svet: Že zvíťazí ICH pravda a láska k ICH zástancom. Skúste sa v pracovnom kolektíve vyjadriť skepticky voči Nežnej, a uvidíte, čo nastane…

Nie, radšej to neskúšajte.

Pritom nik nespochybňuje význam demokratického politického zriadenia. Háčik je v tom, ak sa začne zneužívať. Ľudia povedia, že „demokracia je krehká“, a tým si uzurpujú právo „chrániť ju“ – napríklad zavedením nedemokratických „opatrení“. Akiste rozumiete tomu vnútornému protirečeniu.

Murova gitara hrá falošne a preto im ladí

 Kedysi existoval hudobný žáner protest-songu, teda skladby, ktorá kritizovala spoločenské pomery. V zahraničí sa ňou preslávili napríklad Bob Dylan alebo Tracy Chapmanová, nositeľka niekoľkých cien Grammy. V Čechách bodoval svojou tvorbou Karel Kryl. Tie piesne mali hudobnú úroveň, textovú hĺbku a umelecký prejav najvyššej úrovne. Či už by sme súhlasili s ich obsahom alebo nie. Ale dnes? Na tribúnu postavili akéhosi Mura. Toho, čo skáče na vlaky a riskuje život seba, ale aj iných. Nuž predstavte si, v pondelok nedohral – vraj od dažďa neladila gitara.

No vzhľadom na jeho výraz by som skôr odhadoval, že sa niečoho nezvyčajného nadýchal (samozrejme omylom, ako ináč)…

Podľa slov Karolíny Farskej (Za slušné Slovensko) je zas v každej rodine aspoň jeden zatrpknutý starý dedo, s ktorým sa na stretnutí nechce nikto baviť (za takého má aj premiéra R. Fica). Toľko mladé „elity” národa.

Priatelia, Murova gitara a Farskej hlas sú falošné rovnako, ako opozičná politika a sľuby spred novembra ‘89. Niet teda divu, že sa navzájom našli…

Prečítajte si tiež:

• Škriekajúci pajác
• Počúvaj, kto to hovorí
• Ukradnutý 17. november