Bratislava 28. júla 2020 (HSP/Foto:Facebook)

Bezpečnostný analytik a bloger Radovan Bránik na sociálnej sieti okomentoval medializované informácie o tom, že súčasný štátny tajomník ministerstva vnútra a trojka kandidátnej listiny do NR SR hnutia OĽaNO Lukáš Kyselica bol v čase volebnej kampane podľa Denníka N príslušníkom vojenskej tajnej služby VOS.

Bránik sa na problém pozrel širšie a vysvetlil, že Vojenské spravodajstvo by sa malo riadiť zákonom o VOS číslo 198/1994 Z.z. v znení neskorších predpisov. „Ten zákon pomerne zreteľne popisuje úlohy a ciele samotnej služby, avšak teraz sa sústreďme na jeho druhú hlavu: Povinnosti príslušníka VOS. Podstatnou informáciou hneď v paragrafe 7, odsek 1 je: „Úlohy Vojenského spravodajstva podľa tohto zákona plnia príslušníci Vojenského spravodajstva, ktorí vykonávajú štátnu službu v ozbrojených silách Slovenskej republiky a sú dočasne vyčlenení na plnenie úloh Vojenského spravodajstva.“

„Nuž a poďme na základe tejto informácie rovno do zákona 281/2015 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov: Obmedzenie niektorých práv profesionálnych vojakov: „Profesionálny vojak nesmie byť členom politickej strany alebo politického hnutia. Profesionálny vojak sa nesmie aktívne zúčastňovať na zhromaždeniach organizovaných politickými stranami alebo politickými hnutiami.“

Radovan Bránik preto píše, že pokiaľ je pravda, čo bolo zverejnené Monikou Tódovou – a pri jej nadštandardných vzťahoch s viacerými dôstojníkmi policie a tajných služieb podľa neho nie je veľa dôvodov jej neveriť – tak sa príslušník Vojenského spravodajstva Lukáš Kyselica dopustil porušenia zákona už v okamihu, keď sa aktívne zapojil do kampane politického hnutia OĽaNO, pretože ako spravodajský dôstojník a zároveň príslušník ozbrojených síl v štátnej službe si čosi také jednoducho nemohol dovoliť.

„Teraz je úplne nepodstatné, či Kyselica dokázal počas kampane odolať akejkoľvek potrebe, či nutkaniu nadržovať hnutiu, za ktoré kandidoval v parlamentných voľbách. Predpokladajme, čisto teoreticky, že dokázal – zákon však hovorí jasne, že osoba v štátnej službe musí konať spôsobom, ktorý ani len nevzbudzuje pochybnosti  o jeho nestrannosti.“

Bránik dodáva, že kandidatúru za politické hnutie nemožno považovať za politicky neutrálne konanie a pochybnosti rozhodne vzbudzuje. „A je úplne jedno, či konal ako súkromná osoba vo voľnom čase (ehm…), alebo si len jeho nadriadení v službe pol roka nevšimli, že im vo voľbách kandiduje zalegendovaný príslušník (sic!). Bodka.“

„Nepochybne, v prípade príslušníka vojenskej tajnej služby je vážnosť situácie mnohonásobne vyššia – spomeňte si, aký poprask a dokonca zmenu zákona sťažujúcu (nie vylučujúcu) spoluprácu novinárov s dvoma tajnými službami spôsobila kedysi činnosť Petra Tótha. Ako perličku treba hneď uviesť, čo doteraz nie je celkom zrejmé a táto nevedomosť je stále zdrojom mnohých prehnaných ilúzií: na Slovensku nemáme iba dve tajné služby, Lex Tóth však skomplikoval spoluprácu novinárov iba so SIS a VSS, kriminálneho spravodajstva sa táto patália napríklad v podstate netýka. Smutne sa teším na časy, keď sa niekto raz odhodlá leakovať aj tieto foldre. Tak ako dnes pri Kyselicovi, boli by mnohí nielen nepríjemne prekvapení, ale doslova v šoku. Každopádne, aktívny spravodajský dôstojník vojenskej tajnej služby v utajení na kandidátke politického hnutia je – či skôr mal by byť – absolútnym tabu. Bodka.“

Podľa slov Bránika tu však vyvstáva ďalšia nemenej dôležitá súčasť tejto kauzy. „A síce spôsob, akým sa o nej verejnosť dozvedela. Zákon o vojenskom spravodajstve a tiež zákony týkajúce sa ochrany utajovaných skutočností hovoria jasnou rečou: príslušnosť konkrétnej osoby k Vojenskému spravodajstvu je sama osebe utajovanou skutočnosťou a ten, kto takúto skutočnosť zvnútra služby vynesie, sa dopúšťa ťažkého porušenia zákona, nehovoriac o ohrození životov a blízkych osôb príslušníkov a tiež bezpečnostných záujmov štátu.“

„Avšak aj každý, kto sa nejakým spôsobom s utajovanou skutočnosťou oboznámi, je viazaný veľmi prísnymi povinnosťami. Ani novinár, či novinárka nie sú osobami, ktoré by s utajenými skutočnosťami smeli nakladať voľne zvlášť, keď nemôže byť ani reči o konaní v krajnej núdzi, či dokonca v nevedomosti: zo samotného článku je zrejmé, že autorke boli tieto skutočnosti dobre známe. Napriek tomu konala úplne odlišne a v rozpore so zákonom. Konkrétne? Zákon č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností hovorí toto: „nepovolanou osobou je fyzická osoba, ktorá nie je oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, alebo ktorá nie je oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami nad rozsah, ktorý jej je určený.“.“

„Povinnosti nepovolaných osôb: (1) Nepovolaná osoba, ktorá získa informáciu alebo nájde vec, ktorá je utajovaná, je povinná neodkladne ju odovzdať úradu alebo útvaru Policajného zboru; na požiadanie odovzdávajúceho vydá príjemca doklad o jej prevzatí. (2) Nepovolaná osoba, ktorá sa oboznámi s utajovanými
skutočnosťami, je povinná neodkladne to oznámiť úradu alebo útvaru Policajného zboru a o skutočnostiach, s ktorými sa oboznámila zachovávať mlčanlivosť.“

Bránik preto pripomína, že špeciálny prokurátor Turan v úvode svoje predlhej záverečnej reči na tému Kočner a spol. najprv nesmierne ostro a kriticky – hoci žiaľ nemenoval – popisoval škodlivé a zákon nerešpektujúce konanie niektorých novinárov, či novináriek a z úst dovtedy médiami favorizovaného muža museli znieť, ako studená sprcha.

„Doslova hovoril o okamihoch, kedy následkom vynášania informácií z prípravného konania došlo k lapsusom, ktoré boli spôsobilé narušiť nielen samotné vyšetrovanie, či prezradenie totožnosti utajovaného svedka, ale dokonca išlo o snahu avizovať verejnosti ešte len plánovaný zásah, ktorá takmer viedla k jeho zmareniu (!). Vo frenetickom nadšení nad nebývalou rýchlosťou získavania informácií akosi radi zabúdame, kto ich niektorým novinárom a novinárkam poskytuje, aký je jeho motív a či náhodou nejde o konanie v príkrom rozpore so zákonom, ako na strane poskytovateľa, tak na strane prijímateľa informácie. Pretože ide. Bodka.“

„Lebo o kauze Kyselicu sme sa mali dozvedieť až potom, ako by sa osoba, ktorá sa náhodne oboznámila s utajovanou skutočnosťou bezodkladne vybrala na políciu a tá by si spolu s prokuratúrou a inšpekciou konala svoje povinnosti – a áno, dozvedeli by sme sa to možno o pol roka, možno o rok neskôr, ako dnes, alebo by sme sa to možno nedozvedeli vôbec.“

Analytik tvrdí, že reťaz nezákonností, v ktorých príslušník vojenského spravodajstva v štátnej službe kandiduje za politické hnutie, iný zas zvnútra služby vynáša a iná zas utajované skutočnosti zverejňuje, pričom úplne zaradom všetci kašlú na zákon, je stále ťažšia a jedného dňa nás stiahne do bahna, z ktorého už sa nevyhrabeme. „Ani jeden z nich nekonal v krajnej núdzi, ani vo verejnom záujme a každý po svojom vedome porušil zákon. Nebolo to zďaleka prvýkrát, a tak možno prišiel čas v nejakej ďalšej záverečnej reči aj menovať, pán prokurátor. A prípadne začať konať z úradnej povinnosti, akokoľvek vám to na popularite nepridá. Lebo takto sa všetci pomaly vezieme do temnoty, v ktorej sa medzi „našimi ľuďmi“ dá stále ťažšie vyznať.“