Banáš: Vtipné to nebolo, ale facka to bola riadna!

Matica slovenská sa voči škandalóznej grafike ostro ohradila a organizuje na stredu na 17. hodinu protest pred divadlom, ľudia podpisujú petíciu za okamžité odvolanie a odstúpenie riaditeľky divadla aj s jej podriadenými. Pohoršené hlasy sa ozývajú zo všetkých možných strán. Grafický obsah paródie (inak sa to nazvať nedá) by však radostne prijali práve aparátčici bývalého režimu, je takmer dokonalým vyjadrením “proletárskeho internacionalizmu” a nedáva žiaden priestor “buržoáznemu nacionalizmu.” Súdruhovia v DPOH si omočili nohy v rovnakých vodách ako tie ich strašidlá minulosti. Spektrum tých, ktorí v grafike DPOH vidia niečo urážlivé, je naozaj široké. Jedným z nich je aj spisovateľ Jozef Banáš:

Kampaň DPOH – Radostne vzad!

Ako zlý vtip sa mi zdá záležitosť s „novou vizuálnou identitou“ Divadla P. O. Hviezdoslava v Bratislave. Podľa jeho riaditeľky nová identita vyvolala reakciu len tej sociálnej skupiny, ktorá „vníma slovenský gardistický dvojkríž ako znak svojej štátnosti.“ Nuž rád by som pani riaditeľku opravil – malo by ju desiť hlboké mlčanie liberálno-progresívnej umeleckej obce, najmä hercov. Nezaznamenal som, že by sa jej herci zastali, a to dokonca ani overení úderníci agresívneho hlavného prúdu. Ono podporiť názor hanobiaci našich otcov si vyžaduje poriadnu dávku arogancie, ktorú, zdá sa, ani tí najhlučnejší nemajú. Drzosť a arogancia však očividne nechýba tvorcom dúhovo-ukrajinského paškvilu. Pokiaľ ním chceli karikovať tých, ktorí toto divadlo postavili, mlčanie jahniat svedčí o opaku. Búrať symboly minulosti je svedectvom malých a zakomplexovaných. Sebavedomí ľudia a sebavedomé národy považujú každú dobu aj s jej symbolmi za súčasť svojej histórie. Inak by sme museli zbúrať aj bratislavský hrad, Grassalkovičov či Primaciálny palác, pretože sú to symboly feudálnej minulosti. Riaditeľka DPOH nahrádza symboly čias (aj keď len v bulletine) kedy robotníci stavali divadlá, školy, nemocnice, domy kultúry symbolmi čias, kedy sa nepostavilo ani jedno divadlo, ani jeden dom kultúry, ani jedna škola a bez tých robotníkov by pani riaditeľka nemala ani čomu riaditeľovať. (Divadlo dostavali v roku 1955.)

Postoj pani riaditeľky mi pripomína situáciu, keď sa na ulici stretli dvaja chlapi, zrazu jeden druhému nečakane vrazí facku. Postihnutý sa prekvapene pýta: „To bol vtip, alebo ste to mysleli vážne?” “Samozrejme som to myslel, vážne!” “Tak je to v poriadku, lebo vtipné to vôbec nebolo…“

Ja už len dodávam: vtipné to nebolo, ale facka to bola riadna!

Prečítajte si tiež:

Najväčšie nebezpečenstvo, ktoré dusí Slovensko

O jednom predvolebnom Dni Ústavy, kroja a pokrytectva