Najväčším nebezpečenstvom, ktoré Slovensko dusí, nie je ani tak to, že tento štát je z občianskeho hľadiska úplne rozbitý, ale skôr to, že slovenská spoločnosť sa stala definitívne klanovou. Klany nehľadajú spoločnú pravdu, nepoznajú spoločné pravidlá, navzájom sa usilujú vyhubiť a chránia vlastných členov aj vtedy, keď sú to darebáci. Zúfalo potrebujeme autoritu, ktorá by tieto priepasti, jazvy a rany zaceľovala. Obyčajne to býva prezident. Ale my nemáme hlavu štátu. Tá súčasná sa správa až škandalózne aktivisticky, preferuje jeden ideologický prúd, dokonca jednu politickú stranu, ignoruje alebo haní opozíciu a k svojmu úradu sa správa, akoby bol jej súkromným majetkom. Prezident by si nemal vyberať, s kým z našej politickej a spoločenskej scény bude komunikovať a už vôbec by nemal bojkotovať niektoré štátne sviatky alebo štátne ceremoniály iba preto, že sa mu nepáčia. Ani ja nemám rád plytké kázne farára Kuffu, ale ignorovať štátne ceny znamená ignorovať štát. Tým skôr, že udelenie niektorých štátnych vyznamenaní Zuzanou Čaputovou (napríklad trom mladým exponentom ľudáckeho režimu, všakáno) alebo jednostranný výber ocenených Andrejom Kiskom bolo oveľa kontroverznejšie ako toto. Mali to pozvaní hostia aj vtedy bojkotovať? Odísť zo sály? Vyvolať škandál priamo v Redute? To by sa vám páčilo?
Ukazuje sa, že spájať Slovensko je nad sily jedného človeka. Takmer každý prezidentský kandidát hovorí, že jeho cieľom je spájať, ale takmer žiaden to nemyslí vážne. Niektorým to pretvarovanie chvíľu vydrží, ale len málokomu sa podarí to, čo Ivanovi Korčokovi, že už na prvej tlačovej konferencii ohlasujúcej kandidatúru a sľubujúcej zjednotenie slovenskej spoločnosti napadol opozíciu… Holt, politické pudy nepustia. A človek, ktorý je naučený celý život niekomu slúžiť (Mečiarovi, Dzurindovi, Ficovi, Pellegrinimu, Matovičovi, Hegerovi), neprestane posluhovať ani v najvyššej štátnej funkcii. Len si nájde nového pána – v Bruseli alebo Washingtone… Nie, na veľkolepý projekt celospoločenského zmierenia v tomto stave, v akom sa Slovensko nachádza, rozhodne nestačí jedna, akokoľvek osvietená osoba. Potrebujeme širšie spektrum osobností, ktoré si vezme poctivý dialóg a následné hľadanie spoločných cieľov za svoje životné poslanie. Pokrytecké pózy národ skôr či neskôr odhalí.
Hysterický ošiaľ, aký sa rozpútal okolo plagátu k novej divadelnej sezóne Divadla P. O. Hviezdoslava, by bol za normálnych okolností len búrkou v pohári vody. Lenže my nežijeme v normálnych časoch. Poďme pekne od začiatku, lebo aj prvé rozhorčené reakcie sú dôkazom toho, že niekedy je lepšie najprv sa vydýchať, pokúsiť sa získať nejaký odstup, najprv porozmýšľať nad možnými interpretáciami toho, čo vidím a až potom reagovať. Už len to, že niektorí ľudia nevedia rozoznať ikonické tváre Štúra a Hviezdoslava, “odseknutú hlavu” od busty a gardistický znak od štátneho, spochybňuje ich spôsobilosť vyjadrovať sa ku kultúrnym počinom. Okrem toho, v zahraničí by asi nechápali, čo tu riešime a nadobudli by pocit, že tu protestujeme proti rozbíjaniu historických vitrín, hoci reč je len o jednom plagáte, ktorý je vraj záhadne načasovaný práve na september. (Prečo asi? Žeby preto, že divadelná sezóna sa začína v septembri? Ale to si asi ľudia, ktorí v živote neboli v divadle, nemohli všimnúť, všakže.) O nepríčetných reakciách povolávajúcich do zbrane Maticu slovenskú alebo nechutne sa vyhrážajúcich umelcom, že ich po voľbách pošlú k lopate (čo je naozaj gottwaldovský slovník), ani nehovoriac.
Takže nie. Tieto nekompetentné hysterické výkriky pri svojom hodnotení naozaj brať do úvahy nebudem. Poviem však, v čom vidím problém s takýmito “výtvarnými” prejavmi ja. Vzácne umelecké vitríny DPOH vytvoril jeden zo zakladateľov slovenskej výtvarnej moderny, národný umelec Janko Alexy. Pripomínam, že ten istý majster je autorom vitrín v dnes už zbúranom PKO, ktoré sa usilovali liberálni aktivisti zachrániť ako “hodnotné umelecké diela”, hoci bol na nich vyobrazený zväčša Jánošík, ktorého oni považujú za zločinca… No. Dnešná riaditeľka DPOH však vidí vo vitrínach “boľševický odkaz” a autor spomínaného plagátu Robert Slovák tvrdí, že mu na historických vitrínach prekáža “velebenie robotníkov a roľníkov”… Zvláštna doba, v ktorej vzdávanie úcty pracujúcim ľuďom je vnímané ako problém, ale úplne to zapadá do ideologického sveta Progresívneho Slovenska, ktorého podpredseda Michal Truban “robošmi” otvorene pohŕda. Teraz dajme bokom fakt, že Alexyho svetské vitráže (zvyčajne tento druh výtvarného prejavu nacházame v sakrálnom umení) sú jedinečné aj v medzinárodnom meradle.
Pozoruhodný je celkový prístup DPOH k umeleckému stvárneniu. Robert Slovák svoj zámer obhajuje tým, že Alexyho ideologizácia nemá v slobodnom umení miesto. A čo je potom táto maškaráda s dúhovou a ukrajinskou vlajkou naprojektovaná v rýdzo budovateľskom duchu? Riaditeľka DPOH Valéria Schulczová tvrdí, že týmto plagátom si divadlo buduje novú identitu. Chce tým povedať, že nová identita mestského divadla bude ideologicky prísne progresívna? A čo je toto iné, ak nie boľševizmus, pani riaditeľka? Aby som bol správne pochopený: umelec má v každej dobe právo na slobodné stvárnenie reality, do ktorého mu nemá čo kecať štát alebo malomeštiacky vkus. Ale je veľký rozdiel, keď sa pri kritickej reflexii súčasnosti zohľadňujú univerzálne hodnoty (ako to robí napríklad na opernej scéne skladateľka Ľubica Čekovská) a keď sa publiku vnucuje jednostranná ideologická (dez)interpretácia dnešného sveta. Progresívci obhajujú tento nevkusný agitprop tým, že príslušníci LGBT komunity si prechádzajú tým najhorším v tejto spoločnosti. Zvláštne. A kedy nám z tohto zorného uhla vypadli ľudia žijúci pod hranicou biedy, živoriaci dôchodcovia, sociálne vylúčené skupiny obyvateľstva či novodobí otroci – pracujúca chudoba? O ich osudy sa angažovaní herci nikdy nezaujímali, lebo to nie sú problémy bohatej Bratislavy. Nie, gayovia a lesby nie sú najohrozenejšou skupinou slovenskej spoločnosti. A progresívci nie sú ochrancami utláčaných. Oni len majú radi rôznorodosť, pestrosť a inakosť utláčateľov.
Tým sa dostávame k ďalšiemu problému, ktorým je nestabilita našej štátnej identity. Ako som povedal, v zdravej spoločnosti by sa toto stať nemohlo. Ale v zdravej spoločnosti by sa nemohlo stať ani to, aby účastníkom osláv SNP vnútili namiesto slovenskej trikolóry vlčie maky (čo je symbol obetí prvej svetovej vojny, aj to pôvodne obmedzený na západné krajiny, ktoré mali viac mŕtvych ako v druhej svetovej vojne). Fakt, ako ľahostajne až pohŕdavo sa stavajú naše elity k slovenským štátnym symbolom, vyvoláva opačnú extrémnu reakciu tých, ktorí by najradšej vnucovali naše zástavy aj tam, kde sa to vyslovene nehodí. Tieto psychotické prejavy treba prekonávať tým, že si osvojíme kultúru (teraz chápanú širšie ako umenie), ktorá bude vytvárať rovnaké podmienky a pravidlá pre všetkých.
Urobiť z osláv Slovenského národného povstania, ktoré boli vždy najrozšírenejším celospoločenským sviatkom, v rámci ktorého sa stretávali rodiny pri partizánskych vatrách a veseliciach – akúsi papalášsku party pre uzavretú spoločnosť – je naozaj odporné. No ešte odpornejšie je, keď na nej papaláši zneužijú tých pár žijúcich veteránov na vlastnú PR. Ja som už Aničke Bergerovej povedal, že sa jej trochu čudujem, že necháva politikov, aby s ňou narábali ako s púťovou atrakciou. Ale zároveň ju chápem. Ona stále podáva svedectvo, že vojna je najstrašnejšia vec na svete. Keď ju propagandisti dezinterpretujú, že na slávnostnom galavečeri odsúdila putinovské Rusko, nuž tak treba uviesť na pravú mieru, že nič také nepovedala. Ona sa len vyznala, že sa nemôže zmieriť s tým, že vojnu vedie jeden slovanský brat proti druhému slovanskému bratovi. A to isté povedala aj na našom mierovom zhromaždení hnutia Zjednotení za mier minulý rok v Bratislave, keď vyzývala na zastavenie vojny. Nie za pokračovanie zabíjania. A pod to sa bezvýhradne podpisujem. Naopak, keď Zuzana Čaputová dezinterpretuje význam SNP, že jeho význam sa vraj v plnej miere naplnil až po roku 1989, tak musím dôrazne protestovať. Naši starí rodičia nebojovali za bezprecedentné rozkrádanie fabrík, pôdy a všetkého, čo sme tu spoločnými silami vybudovali. Politický program Povstania sa naplnil v roku 1968, keď Slovensko dosiahlo federalizáciu i demokratizáciu. Jeho nadčasový zmysel však trvá dodnes.
Ale toto všetko nemôže pochopiť osoba, ktorá “nerozumie krajine, v ktorej žije”, ktorá si v zahraničí vymieňa bezcenné pliešky ako kedysi Brežnev s Husákom. Cena za šírenie demokracie? Aké, preboha, keď táto osoba práve naopak najhlasnejšie volá po zákaze neliberálbych webov, obmedzení slobody prejavu a trestaní nepohodlných osôb? Povedzte mi jej jediný konkrétny čin, ktorým prispela k demokracii! Robíme si srandu z exkotlebovca, ktorý nosí na oslavy SNP akúsi vojenskú bižutériu (hádam sa zhodneme na tom, že vyznamenaniami by sa pri takejto príležitosti mali pýšiť len tí, ktorí ich získali za hrdinstvo a statočnosť v boji za slobodu), ale s bázňou klopíme zrak pred takouto papalášskou márnomyseľnosťou? O tempora, o mores!
Takže na záver môžem zopakovať už len to, čo som raz povedal v prezidentskej kampani: pod našou národnou vlajkou je dosť miesta pre všetkých: konzervatívcov i liberálov, pravičiarov i ľavičiarov. Musíme sa však naučiť navzájom rešpektovať. Lebo to, že niektorí považujú druhých za menejcenných, nie je znak vyspelosti, ale obmedzenosti. Ani vlastenectvo, ani demokraciu nemožno rozvíjať ako triedny boj, ale ako vzájomne obohacujúci sociálny dialóg posilňujúci naše väzby. Ten, kto sa sústreďuje na nezmieriteľný zápas a ostrakizuje iných zo spoločných statkov, to nemyslí so Slovenskom dobre. A môže mať pri tom reči, aké chce. Peknú nedeľu.
Prečítajte si tiež:
Môj profil 
Predplatné
