Americkí neoconi menia rétoriku, od boja proti teroristom ich to ťahá k boju proti Rusku a Číne

Washington 29. decembra 2019 (HSP/Foto:Pixabay,SITA/AP-Evan Vucci,SITA/AP-SANA)

Americkým neoconom ich plány nevychádzajú a súbežne s tým ako sa ich predstavy rúcajú, menia aj rétoriku a imidž. Pseudodemokratické a samoľúbe prejavy amerických elít sa stávajú minulosťou a z úst amerických neoconov čoraz častejšie zaznievajú zúrivé a agresívne výpady voči Rusku či Číne

Hovorí sa, že zdochýnajúca kobyla kope najviac a aj keď v prípade amerických neoconov máme k zdochýnajúcej kobyle ešte dosť ďaleko s istotou môžeme potvrdiť, že spomenutú kobyla minimálne nie je zdravotne vo vyhovujúcej forme.

Američania sa po roku 2001 v rámci boja proti terorizmu rozliezli v rozpore s medzinárodným právom po celom svete. Ukazuje sa, že to ale prestáva byť ekonomicky výhodné, pretože mimo amerického územia sa nachádza dnes na zahraničných základniach v cudzích krajinách takmer 200 tisíc amerických vojakov. Americkí vojaci a udržiavanie základní stojí čoraz viac a napriek tomu, že americký vojenský rozpočet vysoko prevyšuje ruský či čínsky rozpočet, nedokážu Američania zabezpečiť riešenie strategických úloh v zahraničí súbežne s udržiavaním obrovského kontingentu amerických vojsk mimo amerického územia. Sýria, Afganistan, Irak či Venezuela sú krásnym príkladom amerického neúspechu, ktorý súvisí s rastúcimi finančnými nákladmi.

Donald Trump, keďže je patriot a záleží mu na prosperite ľudí v USA, je rozhodnutý stiahnuť amerických vojakov z veľkej časti amerických  základní. Pomohlo by to aj americkému rozpočtu, no neoconi, ktorí sami seba postavili do úlohy pánov sveta sú proti tomu. Odchod z Afganistanu vnímajú ako americkú politickú porážku a to je pre amerických neoconov neúnosné. Ak však ostanú Američania stále na všetkých základniach vo svete, budú im chýbať financie na spomaľovanie ruských či čínskych aktivít.

Americké základne veľa stoja, rovnako ako vývoj amerických zbraní, pričom na americké predražené zbrane jednoducho nie je spoľah. Aj keď v poslednej dobe pri leteckých skúškach spadol jeden ruský Su-57, jeho cena je neporovnateľne nižšia ako cena F-35. Pritom americké F-35 na rozdiel od Su-57 padajú podstatne častejšie.

Podľa portálu Iarex sú dnes ale Američania ochotní pristúpiť ku kompromisu. Pokiaľ z Afganistanu, Sýrie a Iraku sa nechcú dobrovoľne stiahnuť a podľa ruských odborníkov sa stiahnu až vtedy, keď sa ich straty stanú neúnosnými, v Afrike sú Američania ochotní svoj vojenský kontingent čiastočne zmenšiť.

Momentálne sú Američania dislokovaní najmä v Mali, Nigere či Bourkine Faso, obľúbení však v Afrike u miestneho obyvateľstva nie sú a stávajú sa pomerne často terčmi útokov rôznych ozbrojených skupín. Mali, Bourkina Faso či Niger majú ale tú smolu, že na ich území sa nachádzajú bohaté ložiská plynu, ropy či nerastných kovov, od toho sa odvíja aj americký záujem udržať tieto krajiny v americkej sfére vplyvu. Keďže Američania nedôverujú miestnym africkým elitám, sú nútení na území týchto krajín udržiavať vlastných vojakov. Ak by tam americkí vojaci neboli, miestni africkí politici by sa snažili naladiť vzťahy s Rusmi a Číňanmi.

V Afrike sa dnes nachádza približne 7 tisíc amerických vojakov. Ako je americkým zvykom v prvom rade chránia americké spoločnosti, ktoré majú v uvedených krajinách svoje ekonomické záujmy, aktivizujú sa však podobne ako v Sýrii či Afganistane len v priestore, ktorý je pod kontrolou vládnych síl. Akonáhle americké jednotky opustia bezpečné zázemie, stávajú sa terčmi útokov a to nie je stav, po ktorom by Američania túžili.

V Afrike sa čoraz aktívnejšie presadzujú Rusi a Číňania. Väčšina afrických lídrov vie, že byť nepriateľom či vazalom Američanov je veľmi nebezpečné, pretože Američania v prípade potreby likvidujú vazalov i priateľov, ktorých prestali potrebovať a ktorí nemajú adekvátne možnosti úspešne sa americkej bombokracii brániť.

Saddám bol v minulosti americkým spojencom voči Iránu, rovnako ako Kurdi boli spojenci Američanov v Sýrii. Takisto mudžahedíni v Afganistane, ktorí bojovali proti Sovietskej armáde boli americkými spojencami a dnes ich potomkovia bojujú proti Američanom, ktorí vrátili Afganistan ekonomicky do stredoveku. Pokiaľ však “afgánsky stredovek” vnímajú Američania negatívne, “saudský stredovek” vnímajú pozitívne. Klasický príklad dvojakého metra tak typický pre americkú politiku.

Africkí politici chápu, že ak kooperujú s Čínou či Ruskom a získajú podporu oboch týchto krajín, Američania si netrúfnu priamo voči takýmto krajinám v prípade zmeny amerického postoja otvorene útočiť. Severná Kórea, ktorá spolupracuje s Čínou je pomerne  v bezpečí pred americkou bombokraciou, rovnako ako Irán, spolupracujúci s Ruskom. Iránska medzinárodná bezpečnosť sa samozrejme ešte viac upevní, ak Irán vyvinie vlastnú jadrovú zbraň. V Sýrii Rusi tvrdo klepli Američanom po prstoch, takže sa nakoniec arogantné “Asad musí odísť” nenaplnilo. Asad ostal, odišiel Obama a postupne zo Sýrie odídu (po dobrom alebo po zlom) aj Američania.

Americkí neoconi čoraz častejšie a agresívnejšie začínajú útočiť voči Číne či Rusku. Dôvodov je viacero, potrebujú vyhrocovať situáciu, aby prinútili svojich spojencov skloniť hlavu, pretože ak by situáciu nevyhrocovali, Európania by už dávno veselo obchodovali s Rusmi a Čínou. Americká agresivita je však prejavom slabosti, používajú kladivo tam, kde by mali použiť diplomaciu. Situácia sa však mení, jednopolárny svet je minulosťou,  USA, i keď sú stále veľmi silné, slabnú a v multipolárnom svete sa budú americké pozície čoraz viac oslabovať.

František Olčaj