Američania odchádzajú zo Sýrie – pomaly a nie tak celkom: Ponechávajú svojich “nástupcov”, ktorí môžu rozpútať novú vojnu

Damask 4. januára 2019 (HSP/Foto:TASR/AP/Arab 24 network)

Politici, analytici a médiá po celom svete komentujú novú iniciatívu Washingtonu: americké jednotky opúšťajú Sýriu. Na jednej strane je to prekvapenie: vôbec sa nechystali odísť, ale zavelil kontroverzný a nepredvídateľný prezident Donald Trump a Yankees balia kufre. Niektorí komentátori sú presvedčení, že odídu všetci Američania, iní tvrdia, že nie všetci, ale každému je jasné, že isté „následky“ zostanú

Prvým výsledkom sťahovania sa Američanov je panika v radoch Kurdov. Washington dlhé desaťročia rozohrával kurdskú kartu, aby udržal na reťazi Turecko. Počas občianskej vojny v Sýrii Biely dom podporoval kurdské jednotky a nešetril sľubmi.

Ankara, ktorá ani slovo  nechcela počuť o Veľkom Kurdistane alebo aspoň o nejakom menšom kurdskom štáte na území Sýrie, už viac razy zaútočila na kurdské jednotky v Sýrii. Kurdov zachránil iba veľký patrón Washington, ktorý nedovolil tureckej armáde úplne zlikvidovať kurdské jednotky.

Ale teraz sa všetko zmenilo: Američania ponechali Kurdov napospas osudu, ako sa hovorí, človeče, pomôž si sám, potom ti aj Pán Boh pomôže… Čo mali urobiť Kurdi, ktorí sa ocitli medzi minimálne dvoma nemilosrdnými mlynskými kameňmi? Bojovať na všetkých frontoch alebo si vybrať spojenca proti Turecku, s ktorým sa Kurdi nikdy nedohodnú? Jediným podobným spojencom je Bašar Asad.

Washingtonom oklamaní a zradení Kurdi prijali jedine správne rozhodnutie: hneď začali rokovať s oficiálnym Damaskom. Prirodzene, Asad túto novinku prijal pozitívne. Podobným spôsobom sa zbavoval dlhoročného nepriateľa a dokonca oponent sa stáva jeho spojencom. Asad hneď poslal vojská do mesta obsadeného Kurdmi Manbij, pretože existuje reálna hrozba, že naňho môžu zaútočiť a dobyť ho turecké vojska.

Prirodzene v tomto prípade je tu nebezpečenstvo, že tvrdohlavý Erdogan odmietne ustúpiť a to zapríčiní sýrsko-tureckú vojnu, do ktorej nechtiac zatiahnu aj Rusko ako spojenca Asada. Niektorí politológovia dokonca upodozrievajú, že práve v tom bol úmysel či už Pentagónu alebo samotného prezidenta Trumpa.

V tomto prípade aj Trump, aj Pentagón obhajujú skôr vlastné záujmy a príliš sa nestarajú o to, či sa Kurdi zachránia, alebo vypukne sýrsko-turecká vojna. Aj keď bezpochyby Bielemu domu vyhovuje, aby Rusko čo najdlhšie uviazlo v sýrskom močiari a dlhé roky sa v ňom potápalo.

Oveľa zreteľnejšia a jasnejšia je v tomto prípade pozícia Turecka, ktoré už desaťročia považuje Kurdov za obrovské nebezpečenstvo svojej teritoriálnej celistvosti. Ako je známe, kurdský národ po rozpade Osmanskej ríše zostal vlastne s prázdnymi rukami a neumožnili mu vytvoriť svoj vlastný štát. Početné kurdské diaspóry žijú v Turecku, Sýrii a Iraku. Časť Kurdov sníva o jednotnom silnom štáte – Veľkom Kurdistane, ostatných by uspokojili aj autonómie v každom z týchto štátov.

Ani jeden z týchto variantov nevonia Ankare, ktorá v každom prípade bude pociťovať ohrozenie zo strany Kurdov. Nie náhodou Ankara označila Stranu pracujúcich Kurdistanu za teroristickú organizáciu a tvrdo potláča všetky pokusy Kurdov vytvoriť autonómiu na území Turecka, ako aj pokusy vytvoriť silné ozbrojené jednotky a za ich pomoci aj kurdský miništát na území Iraku alebo Sýrie.

Práve preto Ankara uskutočnila už dve rozsiahle intervencie na územie Sýrie a snažila sa rozprášiť kurdské ozbrojené jednotky alebo aspoň odohnať ich čo naďalej od hranice a vytvoriť tam nárazníkovú zónu.

Odchod amerických jednotiek bezpochyby môže byť dôvodom pre Erdogana, aby uskutočnil aj tretí rozsiahly útok na Kurdov na území Sýrie. Podľa analytikov, prvým terčom útoku má byť mesto Manbij, ktoré kontrolujú Kurdi a kam Asad unáhlene poslal vládne vojska, aby nepripustil útok tureckých vojsk.

Bezpochyby to musel urobiť, pretože kurdské jednotky by v žiadnom prípade nedokázali ubrániť mesto pred silnou a dobre vyzbrojenou tureckou armádou. Predtým sa Kurdi spoliehali na svojich spojencov vo Washingtone, ale USA zasa, ako to urobili už desiatky razy v iných prípadoch v priebehu mnohých desaťročí, zradili ďalšieho svojho spojenca a ponechali ho napospas osudu.

Biely dom využil Kurdov a keď ich už nepotreboval, tak jednoducho zradil a odhodil. Na to by si mali dávať veľký pozor ďalší „spojenci“ Washingtonu na Ukrajine, v Gruzínsku, v pobaltských štátoch, Poľsku a inde: Spojené štáty konajú vždy rovnako – využijú „spojencov“, keď ich potrebujú, a potom ich zradia a odhodia.

Kurdi /aj keď to príliš nechceli/, museli sa obrátiť na Asada a požiadať, aby do Manbija poslal vládne vojska. Vytvorila sa pomerne kuriózna situácia. Kurdi aj naďalej zostávajú v Manbiji, na jednom okraji mesta sa rozmiestnili jednotky sýrskej armády a na opačnom – tureckej armády. Niektoré zdroje uvádzajú, že z mesta ešte neodišli všetci americkí vojaci.

Zatiaľ sa obidve strany snažia vyriešiť problém prostredníctvom rokovaní. Asad pravidelne a úspešne komunikuje s Moskvou, ale tureckí predstavitelia boli nútení náhle odletieť do Moskvy na rokovania, ktorých výsledok sa nedá predpovedať…

Pochopiteľne, Rusko nechce, aby Turecko začalo kontrolovať severné územia Sýrie, má záujem o celistvosť a nezávislosť Sýrie. Preto odmieta prítomnosť tureckých jednotiek na sýrskom území pod akoukoľvek zámienkou. Podľa toho, čo sa odohráva v tomto regióne v ostatných dňoch, dá sa usúdiť, že Kurdi prijali jedine správne rozhodnutie a mienia sa „schovať pod Asadove krídla“.

Prirodzene Bašar Asad privíta, ak sa bývalý nepriateľ stane jeho spojencom a sýrsky prezident bude mať o jeden veľký problém menej… Na druhej strane podobný vývoj udalosti nemusí príliš voňať Washingtonu a obzvlášť Ankare, preto boj o Manbij nemusí skončiť mierovou cestou, ale prerásť do menšieho alebo väčšieho vojenského konfliktu za účastí väčšieho alebo menšieho počtu strán.

Zatiaľ je riešenie tohto sporu vo hviezdach. Najbližšie dni naznačia, ako sa môžu vyvíjať udalosti v tomto regióne a či v Sýrii vypukne nový krvavý konflikt, alebo sa všetko dá vyriešiť mierovou cestou, čo v prvom rade potrebuje Damask a Moskva a podľa všetkého už aj Kurdi.

Eugen Rusnák