Začnime s takzvanou „Cynickou obludou“. Ide o webový projekt istého Radoslava Ondřejíčka. Spojenie slov „cynizmus“ a „obluda“ je v súvislosti s žurnalistikou dostatočne obludné samo o sebe – a predsa projekt podporuje denník SME, ktorý zverejňuje jeho príspevky na svojich stránkach.

Aktuálne si dotyčný kopol do predsedu Jednoty dôchodcov na Slovensku, keď spochybnil jeho titul z čias predošlého režimu. Tvrdí – v reakcii predsedu na kritiku „halloweenskej párty“ bratislavského gymnázia, ktoré ponížilo dôchodcov-, že „Pán, ktorý študoval, len aby mohol lepšie obhajovať strieľanie ľudí na hraniciach, teraz vychováva vaše deti.“

Komentáre čitateľov pod príspevkom zdieľaným na Facebooku denníka SME? Vyberám jeden za všetky: „Debil senilny, ktorý slúži iba za naše peniaze a slúži iba zasratym smerakom.“

Čo sú toto za ľudia? Prečo burcujú hrubým znevažovaním staršej generácie k nenávistným reakciám? Ak už chcem niekoho kritizovať, použijem racionálnu argumentáciu a podľa možnosti nekonfliktný jazyk (ostrovtip sa nevylučuje, ak neprekročí hranice dobrého vkusu).

Odkiaľ sa berie taká nenávisť? A prečo ju denník SME priamo podporuje? Tieto výstupy nie sú ani slušné, ani dobroprajné, ani nezávislo-kritické. Majú jediný cieľ: Ublížiť. A taká méta neprichádza z hĺbky dobrého ľudského srdca.

Slovníkom náboženstva: Ak myšlienka a zámer neprichádza od Boha, potom môže len z opačného smeru…

Cynická obluda sa svojou bezbožnosťou ani len netají: „Každá náboženská viera je z môjho pohľadu mentálna diagnóza. pokojne sa urazte.“ (viac TU)

Aký stupeň arogancie predstavuje tento výrok na stupnici od jedna po milión?

Viete, vo vzťahu k náboženským otázkam môže zaujať človek trojaký postoj. Buď je veriaci (ang. believer), alebo neveriaci (nonbeliever), alebo je vyslovene proti viere (disbeliever). Jedna vec je pritom odmietať vieru, ale celkom iný extrém predstavuje samotné urážanie veriacich.

Ale späť k médiám. Oplatí sa nám po vyššie citovaných zlovoľných prejavoch duchovného malomocenstva zo stránok SME vôbec komentovať kolegov z Denníka N? Tí dotiahli svoj „boj za verejný záujem“ do extrémnych výšin. Netreba ani pripomínať, že občas naháňajú ľudí v snahe získať vyjadrenie kade tade ulicami ako lovecké psy. Dobre vieme, aké „hodnoty“ zastupujú: Len nedávno jeden z ich redaktorov, spoluvlastník bratislavského nočného podniku mykol plecom nad tým, keď si niekto dá kokaín. Veď tancovať do rána, to nie je len tak, no tak čo, no… (písali sme k tomu samostatný komentár: viac TU)

Títo ľudia verejne propagujú drogy, schvaľujú nevyberavý slovník vo vzťahu k starším (ako aj ich priame urážanie a osočovanie prostredníctvom skresľovania historických faktov), propagujú neštandardné sexuálne praktiky (hádam nikto s primeraným IQ nebude nasilu tvrdiť, že napríklad análny styk nepredstavuje vážne zdravotné riziká pre jednotlivca a potenciálne i pre spoločnosť), ponocovanie mimo domova s cudzími ľuďmi, nadmerné pitie pre zábavu a užívanie drog, ale napríklad aj polyamoriu, teda vzťahy s viacerými ľuďmi súčasne (herec Jablonský v rozhovore s Hanzelovou).

A títo istí ľudia budú tvrdiť, že ten alebo onen politik predstavuje „zlo“? Akým právom? Oni by nedokázali rozpoznať diabla ani keby im pristál helikoptérou na trávniku pred domom. V prvom rade by ho ponúkli drinkom, mariškovým jointom, a potom by zábava vrcholila orgiami až do rána. Ale to je samozrejme, len môj osobný názor a fantázia…

Mimochodom, keď sme pri fantazijných predstavách: Aktuality priniesli článok o tom, že herečka Kristína Tormová (momentálna asi najviac známa z protestných tribún) si urobila kurz duly, ktorá sprevádza ľudí na onen svet.

Dajme si minútku na vstrebanie tejto informácie…

Podľa odborníčky môže dula napríklad sprevádzať človeka v jeho posledných chvíľkach stimuláciou jeho imaginácie. Ide o tzv. „fantazijné sprevádzanie“, teda napríklad navodzujete osobe, ktorá by túžila vystúpiť na Mount Everest pocit, akoby tam naozaj kráčala…

Existuje ale napríklad aj „terapeutický kôň“, ktorý sa strieda pri pacientoch na sklonku života. Síce neviem, ako ho dostanú do nemocničného výťahu – ale tentoraz som cynický ja, a ospravedlňujem sa za to.

Školenie za dulu prebieha prostredníctvom „zážitkového kurzu“. Budete veľa dumať, plakať, aj sa smiať… Má to byť „emocionálna všechnopárty,“ hovorí organizátorka kurzov a tzv. zážitková pedagogička Andrea Tóthová. (Mimochodom, všímate si, ako dnes všetko musí byť „zážitkové“?)

Niekto by mohol nadhodiť: A čo je na tom nesprávne? Veď je šľachetné sprevádzať človeka v momente vrcholnej hrôzy, keď prechádza poslednou bránou na onen svet. Nie je každý ako pološialený umelec William Blake, ktorý si na smrteľnej posteli nadšene spieval…

Nuž nesprávne je „iba“ toľko, že z celej tej šľachetnej aktivity akosi vynechali – Boha.

Lektorka hovorí, že máme byť vďační: „Cieľom je uvedomiť si cez zážitok dôležitosť predkov. Privítali sme smrť s láskou a vďačnosťou.“ S akou láskou? S vďačnosťou komu? Človek s logickým myslením si zákonite položí tieto otázky. Láska a vďačnosť komu a za čo? Vďačný nemôžem byť len tak, musí za tým stáť niekto alebo niečo; môžem byť vďačný iným ľuďom, alebo vyššej existencii.

Jedine erudovaný služobník Boží dokáže pozostalým vysvetliť, že ich milovaný odišiel na najlepšie zo všetkých miest, a že jeho odchod je od prvej chvíle, kedy opustil lono svojej matky, súčasťou veľkého plánu.

Ako môžeme niekoho sprevádzať zo sveta bez nádeje na absolútny pokoj na mieste, kde sa zvíta so svojimi milovanými? Prečo oberáme ľudí o túto milosť? Zato, že laici u nás stotožňujú katolícku cirkev so stredovekom ako s prežitkom minulosti? Ale veď aj medzi prírodovedcami (u nás napr. Dr. Beránek, ktorý dokonca považuje za jeden z dôkazov Božej existencie kvantovú mechaniku) či doktormi sú veriaci ľudia! Racionálni, logicky zmýšľajúci a vzdelaní.

Existuje ešte aj rovnica (dnes už potvrdená umelou inteligenciou), ktorá svedčí v prospech existencie Boha rečou čísiel (jej autorom je matematik Kurt Gödel, ktorý nadviazal na Leibniza – ale táto téma by vyžadovala samostatný, minuciózny elaborát).

Kto odchádza z tohto sveta bez viery, zámerne odmietajúc existenciu Stvoriteľa, nad tým už si diabol mädlí ruky (a nechápme ho prosím naivne, ako antropomorfnú figúrku s rohami, ale určitý princíp bytia s veľmi konkrétne vymedzenými záujmami o ľudskú dušu).

Viete, ako odchádzajú silní veriaci? Modlia sa do poslednej chvíle. Poznám príbehy zo všetkých troch abrahamovských monoteizmov: Videl som záznam z nemocnice, kde bezvládny moslim nakoniec žiadal iba toľko, aby bola jeho posteľ pootočená smerom k Mekke. Niektorí na poslednú chvíľu darujú časť majetku cirkvi alebo na charitu. Bol istý mladík, ktorý požiadal kňaza, aby mu zo zásuvky vybral zväzok bankoviek a utratil ho na núdznych.

Veriaci tiež prosia Boha naposledy o odpustenie za všetky spáchané hriechy – a hoci sa boja smrti, pretože to je absolútne prirodzené, zároveň majú v sebe radosť z toho, že sa stretnú so svojím Stvoriteľom. A jedine kňaz či imám vám pri tejto príležitosti dokáže sprostredkovať systematický, utišujúci obraz toho, čo vás čaká a prečo vás to čaká. Tak, aby všetko dávalo zmysel.

A to vám žiaden kôň – nech už je to akokoľvek milé zviera, nevynahradí.

Ani Kristínka Tormová.

Mimochodom, lektorka dúl priznáva, že vzhľadom na energetickú výmenu či náročnosť tejto činnosti si niektoré z nich pýtajú za svoje služby aj poplatok. Nuž, každému, čo si zaúčtuje…

Respektíve: Každému, čo mu patrí.

Prečítajte si tiež:

• Konzervatívci vs. Liberáli v parlamente. Je šokujúce čo odhalili posledné hlasovania
• Slniečkári zúria: Slovenská delegácia zožala v Pekingu historický úspech, Fico bol označený za priateľa čínskeho ľudu
• Slovenskí novinári sa vykašľali na umierajúcich kolegov v Palestíne, radšej promujú Šimečkove “ukrajinské sanitky”