Nemecko v panike

Pred niekoľkými dňami bol nemecký minister zahraničných vecí Johann Wadephul nútený na poslednú chvíľu zrušiť plánovanú cestu do Číny, či ako bolo oficiálne oznámené, ju presunúť. Všetci predpokladaní partneri, vrátane jeho pekinského kolegu, údajne odmietli stretnutie hoci ministerstvo tvrdilo, že jeho náprotivok stretnutie potvrdil. Podľa ministerstva sa nemecko-čínske vzťahy v poslednom období dostali pod tlak, vraj okrem iného kvôli čínskym obmedzeniam vývozu vzácnych zemín. Ponúka sa však oveľa viac dôvodov na zhoršenie vzťahov predovšetkým ale na strane kolektívneho Západu (koZa) vrátane Nemecka. Stačí spomenúť agresívnu colnú politiku USA, sankcie na dodávku litografických strojov firmy ASML, sankcie v oblasti dodávok leteckých komponentov, čipov a nedávny agresívny krok kancelára Merza, ktorým pod zámienkou obavy o digitálnu bezpečnosť vyhlásil „vojnu“ výrobkom čínskych firiem ZTE a Huawei v telekomunikáciách a energetike. Číňania zjavne aj na pozadí týchto krokov koZa nemali záujem diskutovať o aktuálnych problémoch s ministrom zahraničných vecí najdôležitejšej priemyselnej krajiny Európy.

Odvolanie oficiálnej návštevy na poslednú chvíľu je diplomatická katastrofa s vážnymi ekonomickými dôsledkami a je to mimoriadne zároveň závažným signálom. Veď Čína je dnes pre Nemecko najdôležitejším exportným trhom. A už len to by mal byť pádny dôvod na diskusiu. Medzi iným témou by rozhodne mal byť aj úspešný krok Pekingu vyvinúť ekonomický tlak na Európu a USA prostredníctvom obmedzenia vývozu vzácnych zemín, ktorý mohol paralyzovať automobilový a zbrojársky priemysel koZa. Tento problém však už „vyriešil“ Donald Trump počas priamych rokovaní so svojím čínskym kolegom, keď bol de facto prinútený ustúpiť zo svojich arogantných vyhrážok 500 % clami a Čína blahosklonne súhlasila s pokračovaním dodávok kovov vzácnych zemín na obdobie jedného roku.

Vzťahy Nemecka s jeho najdôležitejším obchodným partnerom však boli dôkladne zničené už pod vedením neznesiteľnej ministerky Annaleny Baerbockovej zo strany Zelených a jej agresívnej „feministickej zahraničnej politiky“. Nikto v Pekingu nechcel verejne počúvať poučenia od Európanky, ktorá stále dvíhala moralizujúci prst. Skutočnosť, že súčasný minister zahraničných vecí z CDU má zrejme v úmysle pokračovať v tejto politike, tiež nevyvoláva v Pekingu veľké nadšenie. Samozrejme, nie všetko v Číne je ideálne. Situácia s ľudskými právami, hrozby invázie na Taiwan, čoraz agresívnejšia obchodná politika voči Západu: jednoducho je o čom hovoriť. Ale diplomacia nefunguje, ak sa k vzťahom pristupuje naduto a arogantne. Najmä ak nie je možné vyvíjať tlak pomocou sily, alebo ako hovorí Trump, keď nemáte v rukách žiadne karty.

Neokoloniálna arogancia?

To isté platí aj v prípade dodávok skvapalneného plynu (LNG) z Kataru a USA: „Zelená dohoda“ mala nielen čo najskôr ukončiť éru fosílnych palív v Európe, ale aj slúžiť ako prostriedok na zavedenie európskych ekologických a sociálnych noriem na celom svete. Napríklad zákon o dodávateľských reťazcoch stanovuje záväzok kontrolovať dodržiavanie týchto noriem až po posledného subdodávateľa v juhovýchodnej Ázii alebo Afrike. Zaujímavé je, že ekologicky mimoriadne znečisťujúca ťažba plynu a ropy frakovaním v USA sa v tejto súvislosti akosi nespomína. Hoci sú to samozrejme ušľachtilé ciele, ale sú nerealizovateľné, keďže dodávateľské reťazce začínajú mimo Európy a neprimerane zvyšujú náklady európskych spoločností. Navyše sú v mnohých krajinách, a rozhodne nie neprávom, vnímané ako neokoloniálna arogancia. Môže sa vám to páčiť alebo nie, ale taká je realita. Najmä neokoloniálna arogancia spôsobuje európskej ekonomike obrovské škody. Jednoducho aj ľudia v rozvojových krajinách chcú dôstojne žiť.

Hrozí aj plynový kolaps?

Nedávno dostalo vedenie Európskej komisie list z Kataru a USA, v ktorom dvaja hlavní dodávatelia skvapalneného zemného plynu (LNG) pohrozili zastavením dodávok, ak EÚ bude trvať na svojom zákone o dodávateľských reťazcoch, ktorý je jedným z kľúčových bodov skvelej  „Zelenej dohody“. Pomerne tristná história, ktorá má žiaľ veľký vplyv na ekonomiku Nemecka a celej Európy. Dostatočné zásobovanie zemným plynom bude totiž ešte dlho nenahraditeľné pre priemysel a stane sa jednou z najdôležitejších podmienok pre bezpečný prechod na výrobu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, vrátane slnečnej a veternej energie, ktoré nie sú vždy dostupné. Pritom tretí veľký dodávateľ plynu, Rusko, sa politických, ekonomických aj strategických dôvodov ocitlo pod úplným zákazom dovozu plynu, ktorý má nadobudnúť platnosť najneskôr do konca roka 2027.

Sankcie nadovšetko

Aké sú vlastne skutočné dôvody, prečo Európa tlačí na odrezanie sa od dodávok ruského plynu? Jedným z najdôležitejších a pritom mainstreamom nevysloveným je boj USA o geopolitický a ekonomický vplyv. Ďalším v rámci Plánu REPowerEU je zvýšenie energetickej nezávislosti Európy a zníženie jej vystavenie údajným politickým výkyvom Ruska a obmedziť jeho rozpočtové príjmy z predaja energií. Pod zámienkou toho, že ruské dodávky predstavujú bezpečnostné riziko a sú využívané ako zbraň sa snažia USA donútiť Európu odstrihnúť sa od ruských dodávok LNG a zameniť ich svojimi, ktoré sú neekologické a rádovo drahšie. Rusko podľa európskych elít využívalo dodávky plynu na rozširovanie geopolitického vplyvu, avšak iba zaslepenec nevidí, že  to isté robia aj USA a tak EÚ vlastne ako narkoman nahrádza jednu závislosť druhou, len oveľa drahšou a s rádovo vyššou ekologickou záťažou. Faktom je, že historicky bolo Rusko vždy spoľahlivým dodávateľom energetických surovín do Európy aj počas najtemnejších rokov studenej vojny.

Nahradenie ruského plynu (najmä potrubného, ale aj LNG) je rádovo drahšie a už teraz poškodzuje európske priemyselné odvetvia a spotrebiteľov. Pritom, ako ukazuje aj aktuálna situácia, pri diverzifikácii nie je zaručené, že alternatívni dodávatelia budú vždy schopní pokryť dopyt, najmä v špičkových obdobiach.

Dovoz ruského plynu do EÚ po roku 2022 prudko klesol zo ~150 mld. m³ v roku 2021 na približne 52 mld. m³ v roku 2024 (≈19 % dovozu plynu do EÚ v danom roku). Komisia predpokladá ďalší pokles na ~13 % v roku 2025. Maďarsko a Slovensko zostávajú najviac priamo závislé krajiny EÚ prostredníctvom dlhodobých zmlúv a  potrubného prepojenia.  Oficiálne zdroje EÚ a národné vyhlásenia ukazujú, že asi 10 členských štátov v roku 2024 stále dovážalo ruský plyn. Krajiny s dlhodobými zmluvami alebo obmedzenými alternatívnymi dodávateľskými trasami (Maďarsko, Slovensko a niekoľko ďalších) čelia reálnym ekonomickým a politickým nákladom, ak budú nútené okamžite zastaviť dovoz palív; preto sa logicky bránia „skvelému” nápadu európskych byrokratov  v podobe zavedenia záväzných pravidiel EÚ na zákaz dovozu ruských palív do konca roku 2027.

Je úpadok nezvratný?

Bohužiaľ, Európa už nie je najinovatívnejším a ekonomicky najsilnejším regiónom, akým by chcela byť v súlade s cieľmi Lisabonskej stratégie EÚ prijatými na začiatku tisícročia, ale je kontinentom, ktorý sa nachádza v politickom a ekonomickom úpadku, bez výraznej vojenskej sily, ktorý je čoraz častejšie obchádzaný. O to viac, že digitálna ekonomika a umelá inteligencia – hlavné technologické hnacie sily súčasnosti – sa vyvíjajú takmer výlučne v iných regiónoch.

Európa však stále predstiera, že môže svetu vnucovať svoje predstavy aj proti jeho vôli. „Keď hovoríme s Čínou, dostaneme letisko, a keď hovoríme s vami, dostaneme moralizujúcu prednášku,“ citovala pred dvoma rokmi na podujatí nemeckého ministerstva zahraničných vecí slová jedného afrického vodcu generálna riaditeľka WTO Ngozi Okonjo-Iweala. Táto citácia v podstate hovorí za všetko. Nie že by si Európska komisia túto chybu neuvedomovala: podľa ostatného vyjadrenia Komisie je potrebné odstrániť najkontroverznejšie časti Zelenej dohody, napríklad nariadenie o dodávateľskom reťazci. Avšak práve Európsky parlament pred niekoľkými dňami s malou prevahou hlasov zamietol zmiernenie nariadenia o dodávateľskom reťazci, ktoré malo v súčasnosti platiť len pre veľmi veľké podniky.

Závažné ekonomické problémy európskej ekonomiky – vysoká byrokratická záťaž, vysoké ceny energií, náročné alebo prakticky nesplniteľné klimatické požiadavky, ktoré konkurenti nemajú – sú teda do veľkej miery čisto politickým problémom. A sú spojené aj s postupmi menovania členov Komisie a zostavovaním zoznamov kandidátov do Európskeho parlamentu. V Bruseli a Štrasburgu následne nesedia najvyšší predstavitelia, ale v mnohých prípadoch ľudia, ktorých chcú z rôznych dôvodov držať čo najďalej od centra moci vo vlastnej krajine, čo je žiaľ prípad aj samotnej predsedníčky Komisie. Táto arogantná a od reality odtrhnutá politika sa zjavne nezmení k lepšiemu. A to je škoda.

Veď týmto spôsobom sa úmyselne ničí skvelá idea Európy, ktorá mala taký veľký potenciál, a nakoniec sa dostáva do rúk pravicových populistických strán, ktoré sú vo väčšine prípadov nepriateľsky naladené voči súčasným globalistickým liberálnym elitám Európy. Globalizovanému veľkému priemyslu sa žije ľahšie: pre neho v zásade nie je veľký rozdiel, či vyrába svoje produkty v Európe alebo v továrňach mimo kontinentu.

Všetko toto je možné zastaviť len rýchlou zmenou hospodárskej politiky na úrovni EÚ a v členských štátoch, ako sú Nemecko a Rakúsko. Na to však politici musia postupne uznať realitu. A tu vznikajú vážne pochybnosti. Krízou zmietaná Argentína tento rok dosiahne druhý najvyšší hospodársky rast spomedzi všetkých 38 krajín OECD – 5,2 % zatiaľ čo Nemecko bude bojovať s Rakúskom o posledné miesto v Európe. „Ešte máte otázky,?“ pýta sa autor článku Josef Urschitz v Die Presse.

Obe tieto udalosti sú symptomatické pre situáciu EÚ: nikto už Európu neberie vážne. Európska únia a jej hlavné členské štáty sa svojou arogantnou politikou, úplne odtrhnutou od reality, dostali do pozície outsiderov vo svetovej politike. Okato to dokazuje aj odstavenie militantných európskych elít od rokovaní o mieri na Ukrajine. Ak sa neprijmú opatrenia, povedie to nielen k politickej, ale aj k ekonomickej marginalizácii Európy.

Prečítajte si tiež:

• Európa si opakovane strieľa do nohy… Zaplatia za to aj Slováci?
• Ázijské akciové trhy vzrástli