Saint-Louis stráca stopy po svojej otrokárskej minulosti, historické budovy miznú

Ostrovné mesto ležiace medzi Atlantickým oceánom a riekou Senegal sa v súvislosti s obchodom s otrokmi spomína podstatne menej než známy senegalský ostrov Gorée pri Dakare. Podľa historikov však cez Saint-Louis prešli desaťtisíce zotročených Afričanov, ktorých tam zadržiavali pred ďalším transportom.

Saint-Louis vznikol v roku 1659 ako prvá francúzska obchodná stanica v subsaharskej Afrike a neskôr bol hlavným mestom francúzskej koloniálnej ríše v západnej Afrike. Jednou z mála explicitných pripomienok jeho úlohy v obchode s otrokmi je dnes tabuľa na trojpodlažnej budove pri rieke, v ktorej sa nachádzal sklad zotročených ľudí.

„Táto schátraná budova je skladom otrokov, ktorý sa zachoval,“ povedal historik a učiteľ Mamadou Diallo. Objekt podľa neho patril obchodnej spoločnosti Maurel and Prom z Bordeaux a postavili ho v rokoch 1822 až 1825. Na prízemí sa dodnes zachovalo päť ciel.

Diallo tvrdí, že v 18. storočí prešlo cez Saint-Louis najmenej 10-tisíc zotročených ľudí ročne. Historik Ibrahima Seck z múzea Whitney Plantation Slavery Museum v americkej Louisiane uviedol, že obchod vrcholil počas obdobia vysokej vody od mája do novembra. Obete pochádzali okrem iného z predkoloniálneho kráľovstva Galam na území medzi dnešným Senegalom a Mali.

Podľa údajov z publikácie Atlas of the Transatlantic Slave Trade bolo zo Saint-Louis oficiálne deportovaných približne 145-tisíc zajatcov. „Každý starý dom bol potenciálne miestom, kde držali otrokov,“ povedal Seck.

Väčšina takýchto objektov sa však nezachovala v pôvodnej podobe. „V Saint-Louis bolo veľa zariadení na zadržiavanie otrokov, najmä v severnej časti ostrova, ale už ich nemožno nájsť,“ uviedol Diallo. Mnohé boli podľa neho prestavané a ich pôvodnú funkciu dnes nie je možné rozoznať.

Ako sklady slúžili aj staré obchodné domy na nábreží a priestory pre otrokov sa v minulosti nachádzali tiež v dnešnom paláci guvernéra. Spisovateľ a miestny znalec Louis Camara tvrdí, že miestne obyvateľstvo si význam mnohých historických budov neuvedomovalo, a preto ich nezachovalo.

Na obchode sa podieľali európske obchodné spoločnosti aj ich miestni sprostredkovatelia. Významnú úlohu zohrávali bohaté africké ženy alebo ženy zmiešaného pôvodu známe ako „signares“, ktoré vytvárali spojenectvá či dočasné manželstvá s európskymi obchodníkmi a dôstojníkmi.

Saint-Louis zažil aj vzburu otrokov. V roku 1779 sa zajatci, ktorí čakali na transport do Ameriky už 11 mesiacov, vzbúrili a zabili francúzskeho strážcu. Mnohých z nich následne zmasakrovali, uviedol Diallo.

Na rozdiel od ostrova Gorée, kde sa Dom otrokov stal známym pamätníkom a múzeom transatlantického obchodu, Saint-Louis podľa miestnych odborníkov nemal osobnosť, ktorá by výraznejšie presadzovala ochranu tejto časti jeho minulosti. Po zrušení otroctva vo francúzskych kolóniách v roku 1848 pritom bývalých otrokov a ľudí, ktorí utiekli z vnútrozemia, usádzali v takzvaných „dedinách slobody“ v okolí ostrova.

„História obchodu s otrokmi je väčšine obyvateľov Saint-Louis úplne neznáma a radšej ju zametajú pod koberec,“ povedal Camara. Podľa Dialla zostáva téma medzi potomkami zotročených ľudí i tých, ktorí boli do obchodu zapojení, dodnes „tabu“.