No dobre, ale akých politikov vlastne chceme?

(dlhý text)

Nebudem sa dotýkať nejakých ideologických predpokladov a podobne. Koniec-koncov, práve tá všeobecne nízka dôvera ku všetkým, ukazuje, že ľudia by proste brali relatívne hocijakých politikov, ktorí by vedeli fungovanie štátu v nejakých všeobecne prijateľných parametroch zlepšiť. (Alebo sa mýlim?).

Teda, aké vlastnosti by mali mať? Poviem päť, asi budú mnohým znieť trochu prekvapivo.

1. Mali byť mať v hlave obraz toho, v akej spoločnosti chcú žiť

A nemyslím tým nejaké klišé typu „v dobrej“, „neskorumpovanej“, „spravodlivej“, „sociálnej“ a podobne.

Dokonca tvrdím, že veľkým problémom domácej politiky je to, že príliš veľa ľudí, ktorí do nej idú – tých idealistickejších – chcú „aby dobre bolo“. Prípadne „aby sme boli pevnou súčasťou EÚ“ alebo naopak neboli, a takéto veľkohubé banality.

To ale nie je obraz fungovania spoločnosti. Vôbec to nestačí na to, aby politik vedel, kam približne smerovať pri tvorbe programov vládnutia.

Ako by to naopak vyzerať mohlo? Jedna možnosť je mať proste dobrý konkrétny program, podopretý jasnými princípmi. Kedysi veľmi dávno som sa ako pozorovateľ zúčastnil tvorby programu Labour Party, predtým, ako vyhrali v roku 1997 voľby.

Táto strana pod vedením Tonyho Blaira určite urobila mnohé, čo sa dnes vníma negatívne. Ale na druhej strane do volieb išli s konkrétnym programom premeny vtedy zanedbaných štvrtí v Manchestri, v južnom Londýne, v Birminghame a inde (New Deal for Communities). Mali jasný program reštrukturalizácie zdravotníctva. Program pomoci chudobným rodinám (určitý čas v škôlke hradený chudobným rodinám štátom). A tak podobne. A aj to naozaj všetko urobili. S úplne viditeľnými výsledkami – po pár rokoch dané mestské štvrte vyzerali úplne inak, radikálne sa zlepšili dovtedy dosť zanedbané nemocnice, veľké skupiny detí začali vyzerať menej zanedbane, atď.

Chápeme sa? to neboli ani všeobecné sľuby, ani samé osebe málo výpovedné čistkové sľuby typu „prijme sa zákon“, „zlúčia sa inštitucie“ – ale konkrétne obrazy zmeny: dnes to vyzerá takto, v roku x to bude vyzerať takto. A presne to sa stalo.

Ale nielen to je program, program môže byť aj súbor jasných hodnôt a predstáv toho, ako majú vyzerať komunity, štvrte, inštitúcie, duch národa.

Premiér Keir Starmer zatiaľ odoláva tlaku vyvolanému Epsteinovou aférou, sľubuje, že svoju funkciu neopustí

Tu si pomôžem pre zmenu tou druhou politickou silou Británie, konvervatívcami.

Ak si čítate ich slávneho premiéra Disraeliho či jedného z jeho nasledovníkov Churchilla, jasne vnímate ten obraz krajiny, kde záleží na vidieku, na súdržnosti komunít, na sile elít, na …

A tento súbor konzervatívnych predstáv naozaj krajinu desaťročia viedol. Preto je Británia iná ako Nemecko či Švédsko. Nemci spravia aj v historickej štvrti chodník proste surovým vyliatím asfaltu a obrubníkom. A k tomu tresnú chrómové tyče na zamykanie bicyklov. Briti si ulice piplú: kvalitné obloženie, nástupné ostrovčeky, belisha beacons, ešte aj odpadkové koše sú historické, aby to pekne vyzeralo. Konzervatívny pohľad na vzdelávanie dáva silný akcent na tradície a elity, aj preto sa z britských univerzít nestali len nejaké fabriky na inžinierov a sociológov, ale zachovali si mnoho z hlbšieho, tradičného prístupu k objavovaniu, k rozvoju osobnosti a podobne.

A tieto princípy sa priamo do praxe pretavovali nielen vo vládnej politike („long shadows over the cricket grounds“, ako sľuboval John Major) ale aj cez rôzne miestne konzervatívne asociácie, výbory a podobne. Bol to dlhodobý obraz osvieteného konzervativizmu, politického liberalizmu, prístupu ku krajine, k fungovaniu inštitúcií, ktorý desaťročia reálne formoval východiská pre vládnutie.

Opäť, nie každý musí mať Britániu či ich konzervatívcov rád, ale ako konkrétny príklad je to veľmi výstižné. A používam to aj preto, že britskú politiku poznám dosť do detailov, aj súčasnú aj historickú.

Samozrejme, rovnako by sa dali použiť príklady z iných krajín (de Gaulle, Adenauer..) a zo skorších historických epoch (viacerí osvietenskí vladári mali veľmi presné predstavy, akú spoločnosť chceli vybudovať a s obrovským rozhľadom a nasadením na tom aj dlhé roky pracovali, či už v Rusku Peter Prvý a neskôr Katarína, v Prusku Frederick II, atď.

Mať jasnú predstavu je niečo iné, ako ísť do vládnutia s tým, že ani neviete, ako by mala krajina vyzerať o pár rokov hospodársky, ako chcete presne budovať štátnosť cez symboly a symbolické aktivity, ktoré profesné či sociodemografické skupiny ľudí by ste chceli ako presne formovať, a podobne.

2. Politik by mal mať aj predstavu ako štát vlastne funguje

Áno, naozaj to často je problém. Chápať, ako presne je nastavené zdravotníctvo či školstvo, aké sú tam dilemy, s ktorými sa treba pri rozhodovaní popasovať, a podobne.

3. Politik by mal byť pracovitý

Ale s prácou na veciach, ktoré priamo súvisia s vládnutím. Lebo mnohí naši sa považujú za veľmi vyťažených, tým, že chodia na schôdze, spoločensky sa kade-tade stretávajú, absolvujú rôzne politické a iné ceremónie. Ale kvalitné vládnutie chce určitú vôľu často si sadnúť na zadok a preštudovať si zložitejšie dokumenty, trpezlivo si vypočuť rôzne skupiny ľudí s ich faktami k nejakej problematike a podobne. A sedieť trpezlivo nad koncepciami, plánmi, zákonmi.

4. Politik by mal chápať spoločnosť

A to vôbec nie je také automatické, že aj taký, ktorý je populárny, naozaj chápe, čo sa vlastne v spoločnosti deje, ako ľudia myslia, aké majú motivácie, čo sú problémy rôznych socio-demografických či profesných skupín.

5. A nakoniec – politik by mal mať od spoločnosti aj určitý odstup

Blanár: „Slovenská opozícia neustále potvrdzuje, že je v rámci zahraničnej politiky stratená v čase a priestore“

Toto ide proti klišé o tom, že je fajn, ak je politik ľudový, rozumie si s národom a podobne. Rozumieť je síce dobré, ale treba vedieť mať aj odstup. Toto hovorím z dlhých rokov skúseností – pozorovanie ľudí, ktorí sa okolo politiky točia. Ak sa nechajú príliš zomieľať emóciami, ktoré vdychujú pri neustálych stretnutiach (veľmi často sú negatívne), ak ich neustále niekto irituje, niečo od nich žiada, začne to byť na škodu jasného pohľadu na problémy.

Naše problémy sú rôznorodé. Parlament prijíma strašné množstvo právnych noriem, viac ako je to inde, a potom ich stále opravuje. Pripadne sa tie zákony po rokoch zgruntu zmenia, lebo sa zmení predstava, ako má čo fungovať. A často len preto, že na začiatku nebol jasný argument a jasný plán, len sa niečo tak skúsilo.

A veľa vecí sa u nás snažíme riešiť zákonmi aj preto, že chýba vôľa radšej inštitúcie kvalitne riadiť. Môžete mať neviem aké prešpekulované zdravotnícke zákony, ak je vnútri nemocníc informačný a organizačný chaos, výsledky budú oveľa horšie, ako by mohli byť a ľudia si pri návšteve načerpajú veľkú dávku frustrácie. To isté platí pre univerzity, školy, fungovanie polície a podobne.

Len tak na okraj: ľudia, ktorí ma sledujú cez FB, majú pocit, že mňa vstúpiť do politiky vyzývajú hlavne tí, ktorým sa páčia moje výroky tu. V skutočnosti ak by som to mal posudzovať podľa intenzity, tak viac ma presviedčajú ľudia z biznisu, podobne aj (nepolitickí) vysokí štátni úradníci. Teda presne tí, ktorí proste chcú, aby sa minimalizoval chaos, a nastavili jasnejšie pravidlá a vízie. Akurát, že teda s tou politikou je to u nás zložité.

Takže tak. To len na ilustráciu, že bez ohľadu na ideologické boje v spoločnosti (za Ukrajinu, za Rusko, proti elitám, za trhové riešenia, za hustejšiu sociálnu sieť…) tu máme problémy fungovania politiky, ktoré sú ešte trošku hlbšie.

A naozaj je to škoda. Taká potenciálne spokojná, tvorivá a sebavedomá krajina by sme mohli byť.

Juraj Draxler