Bratislava 4. novembra 2022 (HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)
Na jar boli štyri nezávislé opozičné weby bez varovania a vysvetlenia „teroristickým spôsobom“ vypnuté. V lete ich zase zapli a potom načas zostalo ticho. Zľakli sa cenzori hroziaceho rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva? Teraz sa však zdá, že sa znovu pokúsia o ďalšiu prasačinu
Vládna junta na svojom stredajšom zasadnutí schválila novelu zákona o kybernetickej bezpečnosti, ktorá umožní Národnému bezpečnostnému úradu (NBÚ) zablokovať webové stránky, a tiež účty na sociálnych sieťach, ktoré pracovníci tohto úradu budú považovať za dezinformačné (viac o tomto návrhu nájdete tu )
NBÚ by mal o zablokovaných stránkach informovať na svojom webe, v súčasnosti mu to zákon neumožňuje. Na to, aby NBÚ mohol stránku zablokovať, bude po novom potrebovať aj súhlas Najvyššieho správneho súdu. Ten musí o jeho žiadosti rozhodnúť do 15 dní od jej podania. Súd zároveň rozhodne, na aký dlhý čas stránky alebo profily na sociálnych sieťach, označené ako dezinformačné, majú byť zablokované. Maximálne to môže byť na deväť mesiacov (to je dostatočný čas na to, aby majiteľ zablokovaného média skrachoval). Ak tento návrh Národná rada schváli, platiť má od apríla 2023. To bude akurát deväť mesiacov do parlamentných volieb začiatkom roka 2024. Aká náhoda, však?
Po opätovnom zapnutí štyroch vypnutých opozičných webov to už vyzeralo, že totalitné štruktúry vo svojom džiháde proti slobode slova poľavili a možno sa tak trochu aj zľakli, keď sa od právnikov dozvedeli, že za to, čo predviedli na jar, nemôžu čakať od Európskeho súdu pre ľudské práva iné ako jednoznačný verdikt. Zdá sa však, že sa pripravovali na ďalšie kolo boja.
Kto skutočne ohrozuje bezpečnosť štátu?
„Prejavy nenávisti, extrémizmu a klamlivý obsah by sa mali z internetu stratiť,“ uviedla svoju reportáž o navrhovanej novele zákona RTVS. Ako príklad stránok, ktoré vraj šíria nepravdy, spomenuli Hlavné správy a tiež Infovojnu a Hlavný denník.
Roman Mikulec (OĽaNO) na tlačovke k tomu povedal: „Cieľom je, aby takéto stránky, ktoré šíria škodlivý obsah, boli blokované a pokiaľ budú šíriť taký obsah, tak dovtedy aby boli blokované.“
Čo je škodlivý obsah, to vysvetlil štátny tajomník Ministerstva obrany Marian Majer: „Hybridná hrozba je vlastne čokoľvek, čo nejakým nevojenským spôsobom ohrozuje bezpečnosť štátu.“
Lenže čo znamená, „ohrozovať bezpečnosť štátu nevojenským spôsobom“ v súvislosti so žurnalistickou činnosťou, teda s prinášaním názorov na veci verejné a verejne overiteľných informácií? My v Hlavných správach sme napríklad hlboko presvedčení, že štát Slovensko svojou činnosťou neohrozujeme, ale naopak robíme čo je v našich silách pre jeho ochranu. Sme vlastenci a slovenská zvrchovanosť a štátnosť je pre nás jednou z najdôležitejších priorít a motivácií pre pokračovanie v činnosti aj napriek nepriazni a ekonomickej vojne zo strany mainstreamu, vládnucej garnitúry a malomestskej kaviarne.
My si dokonca myslíme, že kto skutočne ohrozuje bezpečnosť Slovenska a jeho obyvateľov, sú práve tí, ktorí uprednostňujú záujmy Washingtonu a Bruselu pred tými slovenskými.
Keď chýba argument, pomôže obvinenie zo šírenia nenávisti
Vládny návrh zákona legalizujúci cenzúru však zrejme nebude koalíciou prijatý bez výhrad. Riziko, že ľudia patrične ocenia jeho nedemokratickú podstatu, si uvedomuje napríklad Boris Kollár. Ten k návrhu uviedol: „Musím si ho pozrieť, ale nie som príliš zástancom toho, aby sme robili cenzúru. Kto sme my, aby sme hovorili čo je správne a čo je nesprávne?“
Návrh však schválila vláda, ktorej je Sme rodina súčasťou, a preto Kollár a spol. pri hlasovaní o tomto návrhu asi zase raz budú musieť lavírovať. Ide im to vynikajúco, lenže volebný bič plieska na konci a momentálny stav preferencií Sme rodina je podľa nedávneho prieskumu 5,0 percenta…
Na Kollárovo vyjadrenie zareagoval parlamentný zabávač Jozef Pročko.: „Ja s tým nesúhlasím. Pretože nielen že klamú tie dezinformačné weby, ale aj šikanujú a šíria nenávisť. A to je to.“ Keby to povedal niekto iný, tak by sme sa mohli aj pohoršiť nad primitívnosťou a úbohosťou takejto demagógie.
Keď sa týchto ľudí spýtate, čím konkrétne šírime nenávisť, začnú sa ošívať. Aj oni veľmi dobre vedia, že keby sme čo len jediný raz uverejnili nejakú výzvu, ktorá by spĺňala právne stanovené kritériá na šírenie nenávisti či šikanu, tak by sme hneď mali na krku súd. A tak iba bľabocú, že tú nenávisť šírime tak akosi všeobecne, implicitne, celým naším obsahom – inými slovami, opačným politickým názorom. Pravdaže, keď oni šíria svoj názor, napríklad na lídrov opozičných strán, trebárs taká stránka Zomri s ich vkusným humorom, tak to je niečo celkom iné, to nie je šírenie nenávisti, ale iba objektívne informovanie, podfarbené všeobjímajúcou láskou, humanizmom a medziľudskou nehou.
Len dodajme že Hlavné správy, ani nikto z redakcie Hlavných správ, nebol počas celej desaťročnej existencie Hlavných správ, ani nikdy predtým obvinený z dôvodu šírenia akýchkoľvek nepravdivých tvrdení, ohovárania, poplašných správ a podobne. Voči Hlavným správam nikdy neboli vedené žiadne súdne spory – na rozdiel od mnohých iných slovenských médií, vrátane tých, ktoré o sebe tak hrdo roztrubujú, že sú slovenskou špičkou novinárskej profesionality a etiky.
Nové ministerstvo pravdy
Celý tento nenávistný pokus o šikanu, cenzúru a hrubozrnnú likvidáciu politickej názorovej opozície je postavený na vode. V normálnej demokracii platí, že čo nie je zakázané, je povolené – čo nie je trestné, je legálne. Tu si však panstvo vyhradilo právo určiť akýsi šedý priestor medzi „normálnym“ obsahom a obsahom, ktorý by bol súdne napadnuteľný, ako sú dokázané klamstvá, ohováranie, výzvy ku konaniu trestnej činnosti a pod. Oni si vyhradili právo cenzurovať obsah, u ktorého síce nevedia nijako dokázať, že je klamlivý, nelegálny alebo nesprávny, ale oni si to myslia, a preto ľudí, ktorí takýto obsah šíria, jednoducho vypnú. Teraz už aj s papierom od súdu, ktorý si v rámci svojej „reformy“ zriadili.
P.S. O tom, čo predchádzalo blížiacej sa novej vlne totalitného umlčiavania opozičných médií na Slovensku a o tom, ako vidíme tento problém my, z opačnej strany, sa viac môžete dozvedieť v knihe o príbehu Hlavných správ, ktorá vyšla vo vydavateľstve Torden. Kúpiť si ju môžete tu.
Ivan Lehotský