Vatikán/Svet 25. septembra 2017 (HSP/CorrectioFilialis-Andrew Medichini)

Včera, 24. septembra, bol publikovaný 25-stranový list, tzv. Correctio (Korekcia), ktorý podpísalo 40 prelátov a laických odborníkov a ktorý bol doručený pápežovi Františkovi už 11. augusta tohto roku. Keďže od sv. otca neprichádzala odpoveď, list bol zverejnený

List, pod ktorý sa môžu podpísať ďalší signatári, má v súčasnosti 62 podpísaných katolíkov z 20 krajín a bol spísaný pod latinským názvom: Correctio filialis de haeresibus propagatis (Priateľská korekcia z dôvodu propagovaných heréz).

V liste signatári prehlasujú, že pápež prostredníctvom svojej apoštolskej exhortácie Amoris Laetitia ako aj prostredníctvom iných svojich vyjadrení, skutkov a opomenutí, živí 7 heréz týkajúcich sa manželstva, morálneho života a prijímania sviatostí, pričom sa tieto heretické názory začali šíriť aj v rámci Katolíckej cirkvi. 7 heréz je v liste naformulovaných v latinčine, oficiálnom jazyku Cirkvi.

Táto oficiálna korekcia pápeža Františka nemá v moderných dejinách Cirkvi obdoby. Analogická situácia siaha až do roka 1333, kedy verejne upozornili na herézy vtedajšieho pápeža Jána XXII.

List je rozdelený do troch hlavných častí.

V prvej signatári, ktorí sú deklarovaní praktizujúci katolíci, vysvetľujú, prečo majú právo ale aj povinnosť obrátiť sa touto korekciou na najvyššieho predstaviteľa Cirkvi. Samotný zákon Cirkvi vyžaduje, aby kompetentné osoby nemlčali, keď sa stane, že pastieri Cirkvi dezorientujú svoje stádo, pričom tento postoj nie je v konflikte s katolíckou dogmou o neomylnosti pápeža, nakoľko Cirkev učí, že pápežove vyhlásenia sú neomylné len vtedy, keď sú podrobené presným kritériám, ku ktorým nedošlo. Ani sám Pápež František neprehlásil, že tieto heretické postoje majú byť považované za definitívne učenie Cirkvi, alebo že katolíci majú povinnosť im veriť na základe svojej viery. Cirkev učí, že žiaden pápež nemôže tvrdiť, že mu Boh odhalil nejakú nové pravdy, ktorým odteraz majú katolíci veriť.

Druhá časť listu je jadrom a obsahuje “Korekciu” v pravom slova zmysle. Prechádza časťami exhortácie Amoris Laetitia, v ktorých sú naznačené resp. podporované heretické postoje. Vymenúva situácie, slová či mlčania pápeža Františka, ktoré si priam “pýtajú” heretický výklad zo strany katolíkov. Obzvlášť za závažný považuje fakt, že Pápež František, či už priamo alebo nepriamo, pripustil, že možno veriť tomu, že poslušnosť Božiemu zákonu je nedosiahnuteľná a že Cirkev by mala akceptovať cudzoložstvo ako životný štýl kompatibilný so životom praktizujúcich katolíkov.

Záverečná časť listu pod názvom “Objasnenie” vymenúva dve príčiny tejto krízy. Jednou z nich je Modernizmus, ktorý tvrdí, že Boh nezveril Cirkvi konečné pravdy, a tak tá musí v súlade s tým učiť až do skončenia čias. Modernisti trvajú na tom, že Boh dáva ľudskému rodu len skúsenosti, na základe ktorých majú ľudia reflektovať a následne prehlasovať rôzne veci o Bohu, živote a náboženstve a tieto prehlásenia sú len dočasné, nie konečné dogmy. Modernizmus odsúdil už pápež Pius X. na začiatku 20. storočia, no v polovici storočia sa znova objavil. Veľký a neprestajný zmätok spôsobený práve Modernizmom núti signatárov popísať pravý význam pojmov “viera”, “heréza”, “zjavenie” a “Magistérium”.

Druhou príčinou krízy je očividný vplyv myšlienok Martina Luthera na pápeža Františka. List poukazuje na to, ako Luther (zakladateľ protestantizmu) uvažoval o manželstve, rozvode, odpustení a Božom zákone a ako tieto jeho myšlienky korešpondujú s tým, čo hovorí a ako koná pápež František. Taktiež je zjavný explicitný a bezprecedentný obdiv pápeža Františka voči tomuto nemeckému kacírovi.

Signatári nechcú posudzovať stupeň poznania či vedomia, ktorým má pápež František propagovať 7 menovaných heréz. Avšak úctivo trvajú na tom, aby odsúdil tieto herézy, ktoré priamo či nepriamo podporuje.

7 heréz, ktoré sa podľa signatárov prostredníctvom dokumentu Amoris Laetitia začali šíriť aj v rámci Katolíckej Cirkvi

1. “Ospravodlivená osoba nemá silu s Božou milosťou napĺňať objektívne prikázania Božieho zákona, akokeby niektoré prikázania bolo nemožné dodržiavať pre toho, ktorý je ospravedlnený; alebo akoby Božia milosť, ktorá ospravedlňuje človeka, svojou podstatou nevyvolávala obrátenie od každého ťažkého hriechu, alebo akoby nebola dostatočná k obráteniu od akéhokoľvek ťažkého hriechu.”

2. “Kresťania, ktorí sa civilne rozviedli (pričom boli platne zosobášení) a uzavreli následne civilné manželstvo s inou osobou (zatiaľ čo manžel/manželka ešte žije); alebo osoby žijúce v stave “more uxorio” (bez uzavretia manželstva) s partnerom a pretrvávajú v tomto stave pri plnom vedomí si povahy tohto ich skutku a s odhodlaním zotrvať i naďalej v tomto stave, nie sú nevyhnutne v stave smrteľného hriechu a môžu obdržať posväcujúcu milosť a vzrastať v láske.”

3. “Kresťan si môže byť plne vedomý božieho zákona a dobrovoľne sa môže rozhodnúť porušiť ho vo vážnej veci a zároveň sa neocitnúť v stave smrteľného hriechu, ktorý je inak dôsledkom takéhoto činu.”

4. “Osoba, ktorá plní Boží zákon, môže hrešiť proti Bohu v rámci tej istej poslušnosti voči Bohu.”

5. “Svedomie môže opravdivo a správne posúdiť, že sexuálne vzťahy medzi osobami, ktoré uzavreli civilné manželstvo, hoci jeden z nich alebo obaja sú zároveň sviatostne zosobášení s inou osobou, sú morálne správne, žiaduce či dokonca nariadené od Boha.”

6. “Morálne princípy a morálne pravdy obsiahnuté v Božom Zjavení a v prirodzenom zákone nezahŕňajú negatívne príkazy, ktoré by absolútne zakazovali isté druhy konania, ktoré už sú už zo samotnej podstaty striktne nedovolené”.

7. “Náš Pán Ježiš Kristus chce, aby Cirkev upustila od svojej odjakživa platnej disciplíny nepodávať Eucharistiu rozvedeným, ktorí sú civilne znovusobášení a neposkytovať rozhrešenie rozvedeným znovusobášeným, ktorí neprejavujú ľútosť nad svojím štýlom života a odhodlanie zmeniť to.”

Tieto herézy majú podľa autorov vyplývať z dokumentu Amoris Laetitia, konkrétne z 8. kapitoly a u čitateľa navodzovať dojem, že platia. Ako uvádzajú signatári, týchto sedem téz protirečí skutočným pravdám, ktoré boli zjavené a ktorým katolíci majú veriť, a preto je pre dobro ľudských duší nevyhnutné, aby tieto herézy boli odsúdené cirkevnou autoritou.

Čo je dôležité podotknúť, autori pápeža nenazývajú heretikom, len ho chcú priateľsky upozorniť, že niektoré jeho nejasné vyjadrenia a postoje živia vyššie spomínané herézy a mätú katolíkov.

Napokon, podpísaní záverom vyznávajú svoju lojálnosť svätej Rímskej Cirkvi a uisťujú pápeža o ich modlitbách a prosia ho o apoštolské požehnanie.