69. časť neznámych slovenských dejín: Po vojne všetko inak

Bratislava 1. decembra 2019 (HSP/Kresba:Marián Tkáč)

Veľká vojna sa skončila 11. novembra 1918 o 11. hodine a 11. minúte. Po vojne, na základe dlho sa rodiacej Versaillskej mierovej dohody, v dôsledku prehry zmizli z mapy dva veľké štátne útvary: Osmanská ríša a Rakúsko-Uhorsko – žalár národov. Zároveň vzniklo jedenásť nových štátov: okrem Rakúska a Maďarska aj Poľsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (neskôr Juhoslávia), Litva, Lotyšsko, Estónsko, Fínsko, Slobodné mesto Gdansk, Ukrajina a aj spoločný štát Slovákov a Čechov, Česko-Slovensko

S tým pred vojnou málokto počítal, sotva už aj tých len niekoľko stoviek uvedomelých Slovákov, ktorí prežívali maďarizáciu, ktorej miera dosiahla priam absurdný vrchol. Veď čo dať − otáznik, či výkričník − za text zo Slovenských ľudových novín z januára 1913: „Nech Slovákov Pán Boh ochraňuje pred odtrhnutím sa od Uhorska, zrúcanie monarchie by znamenalo našu istú národnú smrť v bruchu veľkých susedov“(?!).

Ale potom predsa sa len Slováci zobudili. Najprv Slováci v Amerike. Jeden spomedzi nich, Daniel Šustek, zabudnutý slovenský cestovateľ, si kúpil roku 1877 v štáte Iowa 80 akrov zeme, na ktorej plánoval zriadiť čisto slovenskú kolóniu, tak veľa Slovákov utekalo pred tuhým útlakom v Hornom Uhorsku. Americkí Slováci sa angažovali politicky, čoho výsledkom boli dohovory Slovenskej ligy s Českým národným združením o spojení Slovákov a Čechov v jednom štáte. Najprv išlo o Clevelandskú zmluvu z októbra 1915, hovoriacu o „federatívnom zväzku štátov“, a potom o Pittsburskú zmluvu z mája 1918.

Tú vlastnoručne napísal budúci prezident Tomáš G. Masaryk, a ako svedčí Karol Sidor, práve Masaryk ju v liste Andrejovi Hlinkovi z 10. októbra 1921 nazval falzifikátom. Americkí Slováci vedení Slovenskou ligou v Amerike, predstavovaní takými osobnosťami ako Štefan Furdek, Jozef Murgaš, Michal Bosák, Albert Mamatey a mnohí ďalší, angažovali sa aj hmotne. Ako uvádza Karol Sidor v knihe Slováci v zahraničnom odboji, zozbierali od roku 1914–1919 milión dolárov na „oslobodenie Slovenska“. 200-tisíc dolárov darovali Masarykovi (on sám sa o tom zmienil v knihe Světová revoluce), 120-tisíc dolárov vyplatili Predsedníctvu Česko-Slovenskej národnej rady v Paríži, teda Edvardovi Benešovi. Minimálna hodnota všetkých zlatých a strieborných predmetov, ktoré americkí Slováci poslali do Prahy v zapečatenom kufri 2. júna 1921, bola viac ako milión dolárov. Za oslobodenie Slovákov spod maďarského útlaku sa usilovali aj Slováci žijúci mimo hraníc Slovenska v Európe.

Boja proti rakúsko-uhorskej monarchii sa zúčastnili aj slovenskí vojaci – ako sme uviedli, na frontoch Veľkej vojny ich bojovalo takmer pol milióna a domov sa nevrátilo 70-tisíc. Obeťami vojny boli aj príslušníci 71. trenčianskeho pešieho pluku, ktorí sa vzbúrili a 3. júna 1918 z 81 obvinených Slovákov bolo 44 odsúdených na trest smrti zastrelením a hneď potom popravených v srbskom Kragujevaci.

V poslednom roku vojny sa aktivizovali viacerí z okolo päťsto vedúcich osobností Slovenska, ktorých evidovalo budapeštianske ministerstvo vnútra ako „vlasti nebezpečných panslávov“. Od mája 1918 sa na domácej pôde aktivizovala SNS a vyvrcholením politických aktivít bolo ustanovenie Slovenskej národnej rady (SNR), ktorú v ovzduší maďarského prenasledovania vytvorili katolíci, reprezentovaní ľudovou stranou na čele s Andrejom Hlinkom, evanjelici – luteráni, sústredení predovšetkým v Slovenskej národnej strane, vedenej Matúšom Dulom, ako aj socialisti, na čele s Emanuelom Lehockým.

Ak prijmeme tézu, že na začiatku vlády Arpádovcov v Uhorsku bola svadba (jedinej?) dcéry Mojmíra II. so Zoltánom (Zultom), najmladším synom Arpádovým niekedy na sklonku vladárenia Svätoplukovho syna, je prirovnanie zániku Uhorska k „rozvodu“ namieste. Zhodnotil to tak Andrej Hlinka, keď 24. júna 1918 na porade predstaviteľov SNS vyhlásil: „Okolkovaním nedopracovali by sme sa nikdy k vytúženému cieľu. Tu je doba činov. Nutno nám určite vysloviť, či pôjdeme naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme otázku, povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ Bol to ten Andrej Hlinka, o ktorom vládne maďarské noviny v roku 1907 napísali: „Hlinku by mali zaživa z kože zodrieť a potom to jeho už odrané mäso vrelým olejom obariť“.

Takže rozvod. Prečo k nemu došlo? A boli na vine obaja partneri? To teda nie, Slováci si nezmysleli „vrátiť“ Uhorsko, niekdajšiu Sclavoniu či Moravu(?) sebe, ale naopak, Maďari si chceli privlastniť celé kráľovstvo uhorské, aj keď v ňom boli v menšine. Na konci 19. storočia z 10 miliónov Uhrov bola len štvrtina Maďarov, a aj keď ich počet i podiel na obyvateľstve vplyvom tuhej maďarizácie rástol, nikdy nedosiahol ani len polovicu.

Jediný vtedajší slovenský poslanec v Budapešti Ferdiš Juriga, katolícky kňaz, 19. októbra 1918 pripravil uhorskému snemu nemilé prekvapenie, a privodil zúrivé útoky na seba, keď v mene svojom a v mene SNR odmietol akúkoľvek právomoc uhorského snemu rozhodovať o práve Slovákov na samourčenie. Reagoval na priebeh snemu i na slová Tiszu Istvána-úra: „Treba sa nám vynasnažiť rozptýliť tú mylnú mienku, že Maďari sú utlačovateľmi národností a česko-slovenská otázka nie je nič iného ako snahy Čechov po rabovaní“. V peštianskom parlamente prvý a posledný raz zaznela slovenčina.

Rozhodujúce zhromaždenie SNR sa uskutočnilo 30. októbra 1918 v Dvorane martinskej Tatra banky, čo svedčí o pričinení sa slovenských bankovníkov o vznik česko-slovenského štátu. (Slovenské banky boli po zatvorení Matice slovenskej poslednou oporou nielen hospodárstva, ale i spoločenského a politického života Slovákov. Koncom roku 1918 bolo na území Slovenska takmer 230 samostatných účastinných bánk, z ktorých malo 33 slovenskú správu. Z 250 dedinských úverových družstiev mala polovica slovenskú a polovica maďarskú správu.)

Tri dni predtým rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Július Andráši oznámil americkému prezidentovi, že Rakúsko-Uhorsko je ochotné rokovať o prímerí. Faktická kapitulácia Rakúsko-Uhorska znamenala, že 28. októbra 1918 vydal pražský Národný výbor vyhlásenie o vzniku samostatného česko-slovenského štátu. Celkom nezávisle od toho sa 29. októbra 1918 začalo schádzať do Martina vyše 200 slovenských národných a politických činiteľov z celého Slovenska. Uhorské úrady, v snahe nestratiť nad situáciou kontrolu, povolali do Martina 15. honvédsky pluk z Levíc. 30. októbra sa dopoludnia začala dôverná predporada. Väčšina delegátov za základ budúcej deklarácie prijala návrh Samuela Zocha, ktorý sa mal štylisticky upraviť. O 14. hodine sa konalo slávnostné zhromaždenie, na ktorom najprv predseda zhromaždenia Matúš Dula referoval o situácii, a prešlo sa k ustanoveniu Slovenskej národnej rady. Andrej Hlinka ako prvý rečník vyzval Slovákov k jednote. Zhromaždenie ustanovilo 20-člennú SNR a jej 12-členný výkonný výbor. Následne zhromaždenie prijalo samotnú deklaráciu. Text pred publikovaním však „svojvoľne“ upravil Milan Hodža, ktorý sa neskoro večer vrátil z Budapešti. Na základe jeho návrhu bola vypustená požiadavka na samostatné zastúpenie Slovákov na mierovej konferencii. Slováci takto oficiálne zrušili zväzok s Uhorskom, a to nezávisle na udalostiach v Prahe. Deklarácia aj tak predstavuje jeden zo základných dokumentov zrodu česko-slovenského štátu, ktorý za zvrchovaný orgán, oprávnený vystupovať v mene slovenského národa, vyhlásil SNR.

V súvislosti s touto deklaráciou sa dodatočne vyskytlo viacero pochybnosti, diskusie sa viedli o tzv. tajnej klauzule, podľa ktorej po desiatich rokoch sa má „štátoprávny pomer“ Slovákov (v Česko-Slovensku či mimo neho) znova dohodnúť „úmluvou medzi legálnymi zástupcami“ Slovenska a Česka. Malo ísť o zápis deklarantov z 31. októbra, ktorý bol podľa signatárov Jura Koza-Matejova, Ferdiša Jurigu i Emila Stodolu chápaný deklarantmi ako záväzná časť rozhodnutia. Informáciu o tejto klauzule v novoročnom čísle denníka Slovák v roku 1928 uverejnil Vojtech Tuka, začo bol odsúdený na 15 rokov väzenia.

Osobitný význam pre vznik Česko-Slovenska mali vojenské légie zahraničných Slovákov a Čechov, ktoré organizoval Milan Rastislav Štefánik (1880–1919), ktorý významne zaslúžil o vznik nového štátu. Vo vojne vycítil možnosť zásadnej zmeny postavenia Slovákov v monarchii a túto zmenu spájal s Čechmi. Dožil sa posledného dňa vojny, ale nedožil sa návratu na Slovensko 4. mája 1919…

Marián Tkáč