Môj profil 
Predplatné
„Majestát touto historkou som chcel povedať len toľko, že pre mňa nie je dôležité, či niekto chodí do kostola alebo nie, ale len to, ako žije a či v jeho srdci prebýva, podobne ako u Krista, hlboká a súcitná láska k ľuďom, alebo nie. Lebo veď, čo je z toho, ak sa klaniame a bijeme sa do srdca pred Bohom na nebi, pred Bohom v kostole, pred Bohom na ikonćh a svätých obrázkoch a pritom bez mihnutia okom urážame a ponižujeme Boha, ktorý je v každom z nás, bez rozdielu a teda je aj v tom najúbohejšom a najbiednejšom?
A preto zbožný nie je ten, kto sa len modlí, k Tomu, čo sídli hore na nebesiach a nič viac nerobí pre Boha, ale naozaj zbožný je len ten, kto má lásku a milosrdenstvo aj pre toho najúbohejšieho človeka na zemi. Veď či nám neodkázal Ježiš Kristus, že čokoľvek dobré vykonáme aj pre najmenšieho z našich bratov, akoby sme vykonali pre neho.?
Na chvíľu zavládlo mlčanie. Potom sa do dialógu, ktorý dovtedy viedli len cisár a Anastázius, zamiešal Fotios, pričom jeho pohľad spočíval s úľubou, ba dokonca až s obdivom na vášnivo diskutujúcom mladíkovi:
„Majestát teraz určite už zbadal, že sme mu nesľubovali príliš veľa, keď sme vychvaľovali neobyčajné poznanie tohto mladého muža a keď sme sa prihovárali za jeho pozvanie k našim učeným rozhovorom.“
„Ak mi Majestát láskavo dovolí niečo dodať“, ozval sa po tejto veľkej pochvale od svojho majstra opäť Anastázius a ani nečakajúc na súhlas, pokračoval smelo ďalej:
„Ešte ma niečo napadlo k téme zbožnosti vo vzťahu k mojej osobe. Svoju zbožnosť, ktorú nosím vo svojom srdci, chcem vždy prejavovať podobným spôsobom ako to robí aj môj mnou veľmi obdivovaný majster Johannes z Kapadokie. Aj ja chcem pomáhať chorým a trpiacim ako on. Tým, ktorí najviac potrebujú našu lásku, našu ochotu a našu trpezlivosť. Viem a som si istý, že to je najlepší dôkaz mojej lásky a mojej zbožnosti voči nášmu Pánovi Najvyššiemu.
Čo sa ale týka uctievania relikvií a svätých obrazov, tak musím povedať, že som toho názoru, že naše ortodoxné autority, ktoré reprezentujú cirkev pravoslávnu by nemali prikazovať ani jedno, ale ani druhé, len ako výlučne správnu možnosť. Každý veriaci by mal smieť sa o tom rozhodnúť sám a podľa vlastného uváženia.
Ak to urobí z hlbokej zbožnosti ku Kristovi, tak som si istý, že Bohu je rovnako milé, či sa rozhodne pre jedno alebo pre to druhé. Keď niekto chce uctivať Boha a jeho svätosť vo forme symbolov, ako sú relikvie, sväté sošky a obrázky a návštevou kultových miest, tak nech tak robí.
Ale ak to niekto nepotrebuje a vie Boha nájsť a zbožne ho uctievať aj bez toho a vie s ním vstúpiť do zbožného kontaktu, tak mu to doprajme a pokladajme ho za zbožného človeka.“
Prítomný teológ, veľaučený Eudoxios nesúhlasil celkom s týmto neobyčajným názorom mladého študenta. Bol prívržencom tézy Johanna Grammatika, ktorý bol známy ako odporca uctievania svätých obrazov a relikvií. Johann bol jednoznačne za to, aby každý veriaci pristupoval k Bohu priamo bez používania akýchkoľvek religióznych pomôcok a kultových symbolov.
Rozhodným hlasom začal Eudoxios namietať:
„Pravoverná religiózna náuka musí byť jednoznačná vo svojom výklade. Preto v nej nie je možné a prípustné mať na jednu vec dva rôzne pohľady. Ortodoxná teológia musí byť bez akýchkoľvek ambivalentných výpovedí. Práve v tom leží sila jej presvedčivosti.
Veriaci v nej musí nájsť ľahko schodnú a jedinú možnú, presne predpísanú cestu k svojmu Bohu. Nesmie na nej naraziť na žiadne odbočky či rázcestia. Všetci pravoverní kresťania musia k Bohu kráčať len po jednej rovnakej ceste.
Obyčajný pospolitý ľud má veľmi jednoduché myslenie a v tomto prípade ho nesmieme stavať pred alternatívy a tu dokonca pred protichodné alternatívy. Tento ľud potrebuje vidieť len jednu, presne vyznačenú líniu, na konci ktorej stojí Boh v celej svojej veľkoleposti.
Táto línia ho musí k nemu spoľahlivo priviesť.“
Pokračovanie nasleduje
Roman Bednár
1. časť si môžete prečítať TU
….
60. časť si môžete prečítať TU
61. časť si môžete prečítať TU
