Môj profil 
Predplatné
„Veľkou dilemou každého svedomitého lekára je problém, či má ľudí učiť nabádať k tomu, aby žili zdravo a rozumne a aby tak podľa možnosti boli čo najmenej chorí. Alebo, či má čakať a vyčkávať až kým neochorejú a liečiť ich až potom, čo mu pochopiteľne vynesie podstatne väčší zárobok“, vysvetľoval Anastáziovi pri istej príležitosti s úsmevom Johannes a pokračoval:
„Takže, môj milý, pre lekára vždy ide o to, či má najprv myslieť na svoj mešec a až potom na chorých, alebo, ako mu to Hippokrates vo svojom morálnom kódexe lekára prikazuje, vždy najprv len na chorého.“
Najučenejší muž v celej Byzancii bol Leon – taká bola všeobecná verejná mienka. Anastázius si však to isté myslel aj o Fotiovi a Johannovi. Videl všetkých troch na rovnakej výške učennosti a podľa neho nebolo objektívne možné rozhodnúť, či niektorý z nich bol učenejší, ako ostatní dvaja. Každý z tých troch mal svoju doménu, kde vedel viac ako tí druhí dvaja. Pritom ale všetci traja vedeli veľmi veľa aj z toho, čo nebolo ich doménou – boli jednoducho univerzálnymi učencami. A práve to na nich Anastázius veľmi obdivoval.
Leon Grammatikos bol učencom, ako to naznačovalo už aj jeho meno (ktoré však nebolo jeho skutočným menom, ale len prezývkou a vyjadrovalo to, čím sa zaoberal), ktorý sa v prvom rade zaoberal literatúrou a analýzou reči. Okrem toho bol aj vynikajúcim polyglotom. Ovládal viacero jazykov, medzi nimi aj dva ázijské. Bol brilantným rétorom a vyučoval aj rétoriku. Pritom mal skvelé poznatky aj z astronómie a matematiky, teda z takých disciplín, ktoré s jeho špeciálnou disciplínou, literatúrou, vôbec nsúviseli. Pochádzal zo známej patricijskej rodiny a jeho otec pôsobil dlhé roky ako vysoko postavený úradník na cisárskom dvore.
***
Strážcovia, ktorí strážili vchod do cisárovho paláca, ich úctivo pozdravili a okamžite pustili dovnútra, lebo veľmi dobre poznali oboch slávnych učencov, ktorí cisára smeli navštíviť kedykoľvek, a to aj bez ohlásenia.
Pred očami Anastázia sa objavilo veľké priestranné nádvorie, kde panoval veľký ruch a zhon. Neustále prichádzali a odchádzali skvostne parádne koče rôznych významných osobností. Po priestranstve sa pohybovalo množstvo sluhov, lokajov, paholkov, pážat, úradníkov, krásnych urodzených dám v drahocenných šatách, vojakov, dôstojníkov a ďalších osôb, oprávnených sa zdržiavať v paláci.
Bolo to pre mladého muža veľmi nezvyklé divadlo, veď tu bol po prvý raz. Prekvapene hľadel na početné alabastrové sochy významných starogréckych bohov, umiestnené vedľa seba, pozdĺž jedného z múrov nádvoria. Každá z nich mala niečo, čo symbolizovalo nejakú jej typickú vlastnosť.
Socha bohyne Afrodity mala na čele zlatý diadém, ako znak jej jedinečnej božskej krásy. Pod nohami boha Dia bol malý dvojkolesový voz, ťahaný štyrmi vraníkmi, ako znak jeho moci a vševlády nad všetkými. A bohyňa Hera zas mala na hlave olivový venec, čo bolo symbolom jej veľkej múdrosti, rozvážnosti a vnútornej rovnováhy.
Cisárovi Michalovi patrili v Konštntinopole ešte dva iné, trochu menšie paláce. Jeden z nich ležal priamo na brehu Zlatého rohu a slúžil Michalovi ako letný príbytok, keď sa počas horúceho leta zdržiaval v hlavnom meste.
Rezidenčný palác cisára, kde sa práve nachádzali, bol akoby mestom v meste, taký bol totiž rozľahlý a v podstate obsahoval všetko čo bolo aj v meste, ktoré sa okolo neho rozprestieralo. Vo vnútri múrov, ktoré obkolesovali palác, boli viaceré ulice, domy, záhrady, parky, fontány, obchody, kolonády. Všetko to bolo navzájom dokonale harmonicky zladené a už len z toho dôvodu musel byť každý návštevník tým uchvátný a mať pocit, že niečo také má len byzantský panovník.
Moc a kult byzantského vládcu možno porovnávať s mocou a kultom egyptských faraónov. Podstatný rozdiel medzi nimi spočíval len v tom, že zatiaľ čo faraóni boli považovaní za synov božích a ich otcom bol sám boh Slnka, Re, tak byzantský cisár bol len miestodržiteľom Boha na zemi.
Pokračovanie nasleduje
Roman Bednár
1. časť si môžete prečítať TU
….
54. časť si môžete prečítať TU
55. časť si môžete prečítať TU
