Môj profil 
Predplatné
S veľkou obľubou si vymýšľali najneuveriteľnejšie historky, a to len preto, aby upútali pozornosť a získali obdiv iných ľudí a zároveň, aby vyvolali aj ich závisť. A tak trochu bolo tomu aj v tomto prípade.
Filialova loď patriaca Anastáziovmu otcovi bola skutočne veľmi rýchla, ale takých lodí bolo aj viacej a určite nejedna z nich bola aj rýchlejšia.
O chvastúnstve a vyťahovaní sa Makedónčanov vedel dobre aj prefíkaný Núbijec, ale nedal to na sebe znať ani za mak, aby si to u kapitána nejako nepokazil. Len v jeho prefíkaných očiach sa mihol slabý náznak výsmešnej irónie, ktorý však kapitán nemohol v žiadnom prípade postrehnúť.
Ľstivý Afričan totiž vedel veľmi dobre, že veľmi rýchle lode mali aj iné spoločnosti, ale žiadny z ich kapitánov – pokiaľ náhodou nebol Makedónec – netvrdil, že práve jeho loď je najrýchlejšou zo všetkých.
Núbijec sa Filialovi úctivo poďakoval za jeho priateľskú ponuku a potom sa ho opýtal:
„Povieš mi, kedy prikážeš zdvihnúť kotvy tvojej lode, aby sme mohli včas prísť? Máme ešte nejaké veci v dome, kde sme ubytovaní.“
„Nemusíš sa vôbec obávať, máte ešte dosť času na to, aby ste sa zbalili. Určite nevyplávame na more pred zajtrajším východom slnka. Mojim mužom som dal príkaz, aby na lodi najprv poopravovali všetko to, čo nám poškodila veľká búrka.“
Ešte si vymenili niekoľko viet a čierny muž sa potom s nimi rozlúčil a Filialovi povedal, že na loď určite príde aj so svojimi druhmi aspoň hodinu pred raňajším brieždením.
***
Keď sa im potom napokon podarilo striasť sa všetkých drzých dotieravcov, ktorí na nich stoj čo stoj chceli zarobiť aspoň niekoľko drachiem, tak Filialos privolal dvoch nosičov a požiadal ich, aby zobrali Anastáziovu batožinu a vydali sa s ňou na ulicu, kde mal dom kupec Kotopoulos, u ktorého mal bývať mladý muž zo Solúna.
Bol to veľmi dobrý obchodný známy Anastáziovho otca a jeho dom sa nachádzal neďaleko prístavu, vo štvrti bohatých občanov mesta. Filialos ho dobre poznal, stretli sa už niekoľkokrát, keď prevážal na svojej lodi jeho tovary.
Uličky, ktorými kráčali spolu s nosičmi, boli spočiatku úzke a kľukaté, no postupne sa rozširovali, čím bližšie prichádzali k štvrti, kde býval kupec Kotopoulos. Mnohé z domov v blízkosti prístavu boli postavené len z dreva a hliny a bývali v nich ľudia z najnižších sociálnych vrstiev.
Anastázius tak veľmi rýchlo zbadal, že mesto nebolo znútra také nádherné, ako sa javilo pri pohľade z ďaleka a samozrejme obzvlášť pri pohľade z mora, odkiaľ skvele vynikala jeho jedinečná panoráma, ešte umocnená účinkom vôd Bosporu.
Filialos si všimol udivené pohľady svojho mladého priateľa, ktorého si medzičasom veľmi obľúbil. Videl, ako si prekvapene prezeral biedne prístrešky, okolo ktorých prechádzali. Pripomínali mu úbohé chatrče mnohých makedónskych dedín a nikdy si nepomyslel, že podobné môžu byť aj v hlavnom meste, v ktorom vládol cisár najmocnejšej ríše celého sveta.
Prv ako to mohol vysloviť, tak mu Filialos povedal, akoby čítal jeho myšlienky:
„Môj milý Anastázius, pozorujem tvoj údiv nad tým, čo práve vidíš. Ale nezabúdaj, že ani tu nie je všetko zlato, čo sa ligoce. Azda si si len nemyslel, že v Konštantinopole najdeš len samé paláce a samých šťastných bezstarostných ľudí, ktorým nič nechýba a ktorí bývajú v samých krásnych domoch a vilách?“
„To nie, Filialos – v žiadnom prípade nie – taký naivný som nebol ani ako dieťa. Bol som tu predsa už raz s mojím otcom. Je ale pravda, že vtedy sme nešli tými najbiednejšími štvrťami mesta. A tak mi na Konštantinopol ostali len príjemné, ničím neskalené spomienky, ktoré som si časom zaiste aj trochu zidealizoval.“
Odpovedal mierne sklamaným hlasom Anastázius.
Chvíľu mlčali a potom sa opäť ozval mladý muž:
„Musím ti ale povedať aj to, že som sklamaný, že sa cisár nestará viac o svojich poddaných, a to dokonca ani len vo svojom meste. Čo potom od neho možno očakávať v tomto smere vonku, v provinciách ríše!“
„Nie som veľký priateľ nášho cisára a aj ja mám voči nemu svoje výhrady, ale predsa nemôžeš očakávať od cisára, že sa bude starať o všetkých úbožiakov svojej ríše. Veď nemôže dať všetkým úbožiakom postaviť kamenné a murované domy. V takom prípade by mu predsa nevystačili peniaze na to, čo vyžaduje naša veľká armáda. A bez nej by bolo len otázkou času, kedy by Byzanciu v dnešných nebezpečných časoch zničili jej početní nepriatelia.
Podľa mňa stačí už to – a to aj ctí nášho cisára – že všetci ľudia v našej ríši, aj tí najbiednejší, majú vždy aspoň niečo pod zub a nemusia zomrieť od hladu.“
Ďalej kráčali už mlčky a zamyslene. Anastázius myslel na to, aký bude začiatok jeho nového života v Konštantinopole a Filialos už myslel na ďalšiu cestu k brehom Afriky.
Pokračovanie nasleduje
Roman Bednár
1. časť si môžete prečítať TU
….
45. časť si môžete prečítať TU
46. časť si môžete prečíta TU
.jpg)
.JPG)
