Bratislava 12. januára 2019 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot:YouTube)

Konštantín sa stal kresťanom až na smrteľnej posteli. Ale len údajne, lebo žiadny historický dôkaz na to neexistuje. Podľa všetkého čo o tom vieme, tak je to len zbožná a dojímavá legenda

Ale rozoberme to trochu racionálne. Konštantín sa po celý život neodhodlal k tomuto kroku, hoci pre kresťanstvo a jeho akceptanciu v Ríme urobil všetko, lebo v prijatí jeho ideológie videl záchranu a obnovu upadajúcej Rímskej ríše.

Po celý čas ale ostal prívržencom starých bohov.

Preto je len málo pravdepodobné, že by ich na smrteľnej posteli zradil. Jediné logické zdôvodnenie toho, prečo by bol predsa len mohol urobiť, že sa tesne pred smrťou dal pokrstiť, môže spočívať v tom, že týmto aktom vykonal svoj posledný a azda najgeniálnejší politický ťah svojho života.

Ak to bolo skutočne tak, tak vedel vopred, že jeho symbolický význam bude natoľko účinný , že navždy zaistí kresťanstvu jeho výsostné postavenie vo svete. To druhé, čo s tým mohol spájať, bolo to, že si myslel, že tým bude zaistená aj svetovláda Rímskej ríše. Táto jeho možná domnienka sa však nesplnila. Už v nasledujúcom storočí sa Konštantínova nadovšetko milovaná Rímska ríša rozpadla a zanikla.

V každom prípade prioritu malo pre neho zachovanie Rímskej ríše a kresťanstvo považoval len za vhodný prostriedok pre tento účel.

Isté je určite ale jedno. Počas celého života bol Konštantín mimoriadne múdrym a rozvážnym politikom a v celom dlhočiznom zástupe rímskych cisárov sa sotva nájde osobnosť, ktorá by sa mu v tomto smere vyrovnala.

Či sa Konštantín stal na smrteľnej posteli kresťanom alebo nie, je z pohľadu jeho mesta Konštantinopolu úplne nepodstatné, lebo kresťanstvo mu prinieslo veľký prospech a tým bolo pre mesto zároveň aj požehnaním. Bolo v ňom usídlené – a tým aj v celej obrovskej Byzantskej ríši, ktorá sa rozprestierala na dvoch kontinentoch – celé jedno tisícročie, a to až do príchodu Turkov a s nimi aj islamu. Potom sa odtiaľ ale postupne celkom vytratilo toto starobylé byzantské kresťanstvo.

Konštantinopol sa s novou vierou veľmi rýchlo spriatelil a kresťanstvo tam veľmi rýchlo zapustilo hlboké korene. Ešte počas storočia, keď žil cisár Konštantín preniklo tak intenzívne do myslenia obyvateľov mesta, ako voľakedy starým Aténčanom do mozgu prenikla filozofia. Rozdiel medzi nimi bol ale v tom, že pokiaľ dávni Aténčania hľadali odpovede na otázky životnej problematiky takmer výlučne prostredníctvom filozofie, tak obyvatelia Konštantinopolu sa najradšej zaoberali s teológiou kresťanskej viery a v nej nachádzali odpovede na svoje problémy.

Preto keď do mesta na Bospore zavítal nejaký cudzinec z inej krajiny, tak veľmi rýchlo nadobudol dojem, že občania mesta sa najradšej bavia o nejakých pre neho nezrozumiteľných a mu úplne neznámych veciach. To pozoroval takmer všade, celkom jedno, či sa túlal ulicami mesta alebo kupoval na trhoch a v obchodoch, postával na námestiach, prípadne vysedával v hostincoch.

Ak vstúpil do nejakého obchodu, aby si niečo kúpil a majiteľa sa opýtal na cenu objektu, ktorý ho zaujal, tak si najprv musel vypočuť dlhú prednášku napríklad o tom, ako bolo možné, že Otec stvoril Syna, hoci pritom vôbec nesplodil.
A keď si zašiel niekde do pekárne kúpiť chlieb a či k mäsiarovi kúpiť kus chutnej byzantskej šunky, tak si mohol byť istý, že prv ako mu niečo predali, tak na neho spustili niečo teologické, hoci aj to, že Otec je rozhodne väčší ako Syn, aj keď sú tej istej podstaty a že tento Syn je ale rozhodne väčší ako Matka, pričom ale že aj tá je nesmierne veľká, lebo je nepoškvrnená.

Ak napokon už unavený toľkými učenými teologickými výkladmi, ktorým sotva rozumel, sa rozhodol ísť sa okúpať do verejných kúpeľov a kúpeľného majstra požiadal o teplý upokojujúci kúpeľ, tak dokonca aj tam sa mu mohlo prihodiť, že aj ten ho obšťastnil ďalšou učenou prednáškou. Trebárs o tom, že Otec stvoril Syna len z vlastnej vôle a nepotreboval na to nijakú ženu. Keď chudák cudzinec po toľkých ťažkých teologicko-filozofických úvahách ešte vládal trochu logicky premýšľať, tak sa musel začudovane pýtať sám seba, či to všetko nie je predsa len jednoduchšie a oveľa zrozumiteľnejšie v panteóne mnohých bohov, než v kráľovstve jediného Boha, ktorý ale je vraj jeden v troch. Nech to pochopí, kto to dokáže, ale pre nášho cudzinca to bol neriešiteľný hlavolam. Naozaj len pre neho?

Veď ako len mohol pochopiť niekto takú komplikovanú nepochopiteľnosť?!

***

Hlavné mesto Byzancie sa rozprestieralo na strategicky skvelom mieste. Až z troch strán ho obklopovala voda. Bolo ako trojuholníkový klin voľne vtesnané medzi vody Zlatého Rohu, Marmarského mora a Bosporu.

Bolo politickým, administratívnym, hospodárskym, náboženským a v neposlednom rade aj kultúrnym centrom ríše. Mestský prístav bol zo strategického hľadiska veľmi výhodne umiestnený – nachádzal sa dobre chránený a takmer celkom ukrytý priamo v Zlatom Rohu.

Keď Anastázius spolu s kapitánom vystúpili na breh v prístave, tak ich privítal živý ruch a veľké množstvo ľudí, náhliacich sa všetkými smermi a ktorých prenikavá hlučná vrava takmer trhala ušné bubienky. Aj napriek zdanlivému chaosu a záplavy ľudí všade okolo nich ich príchod neunikol pozorným očiam mužov v prístave, ktorých každodenný zárobok súvisel s prichádzajúcimi loďami. A tak odrazu boli obkolesení hlúčikom asi dvadsiatich gestikulujúcich mužov, jeden cez druhého hlasno im ponúkajúcimi svoje služby. Niektorí z nich sa im doslova násilne vnucovali.

Najdotieravejší z nich bol muž stredných rokov, s mimoriadne dlhou, hustou, už mierne prešedivelou bradou. Bol oblečený v ošúchanom sivom kaftane, prepásanom úzkym opaskom. Ponúkal sa im, že ich za nízku cenu povodí po meste a poukazuje im všetky najväčšie pozoruhodnosti. Turizmus nie je vynálezom modernej doby. Už starí Gréci i starí Rimania boli horlivými obdivovateľmi dejín a navštevovali staré pamiatky v rôznych krajinách.

Filialos sa však len hlasno rozosmial a odmietavo mu odvrkol, že ich všetky veľmi dobre pozná, lebo je rodákom z Konštantinopolu. Samozrejme, že len drzo luhal. Ale sa chcel čo najrýchlejšie zbaviť všetkých tých dotieravcov okolo nich. No tí boli neoblomní a už iní dvaja ich pozývali do svojich hostincov, ktoré boli v blízkosti prístavu a sľubovali skvelé pohostenie i nocľah za málo peňazí.

Všetkých však prekričal svojím neobyčajne vysokým hlasom nápadne malý, krívajúci mužík. Na chrbte mal veľký kôš plný lákavo rozvoniavajúcich malých chlebových bochníkov a blížil sa k nim. Pristavil sa pri nich a chvíľku si našich dvoch prišelcov obzeral, potom zložil kôš na zem a hneď ich začal ponúkať:

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

43. časť si môžete prečítať TU

44. časť si môžete prečítať TU