Keď prechádzali na svojich koňoch trochu kľukatou uličkou, s názvom Ulica troch jazdcov, dosť vzdialenou od paláca vládcu, tak postretli istú jednoduchú ženičku z ľudu, ktorej dieťaťu bol cisár Michal krstným otcom.

Aj toto bola jedna z obdivuhodných vlastností tohto takmer už humanisticky zmýšľajúeho panovníka, že každý rok si dal vyhľadať dva, tri razy nejakých úplne chudobných manželov z jednoduchých sociálnych vrstiev, ktorí očakávali prírastok do rodiny a keď už prišiel na svet, tak sa zúčastnil krstu ako krstný otec ich dieťaťa. Štedro ho obdaroval a každé narodeniny mu dal poslať nejaký dar.

Blížil sa už podvečer a žena sa práve vracala domov z neďalekých mestských termov, kde sa bola po celodennej lopote okúpať. Ten malý luxus si dovolila raz týždenne. Bola zahalená len do veľkého uteráka, omotaného okolo tela. V ruke niesla neveľký džbán s vínom, ktoré cestou domov kúpila.

Keď ju cisár zbadal, hneď ju spoznal a svižko zoskočil z koňa. Svojich troch senátorov, ktorí ho sprevádzali, poslal naspäť do paláca, lebo čo zamýšľal vykonať, nebolo veľmi vhodné pre oči dôležitých a nafúkaných štátnych hodnostárov. Zvyšní štyria muži jeho sprievodu boli jeho starí dobrí priatelia a boli už dávno zvyknutí na rôzne a pre cisára naozaj nezvyčajné nápady.

Cisár dal znamenie svojim štyrom sprievodcom, aby zosadli z koní a jednému z nich dal do rúk uzdu svojho koňa a posunkom ruky im naznačil, že majú kráčať za ním. Potom sa pridružil k prekvapenej žene, z ruky jej vzal džbán s vínom a jej oznámil, že ide k nej aj so svojimi druhmi na návštevu, lebo dostal neodolateľnú chuť na celkom obyčajné jednoduché jedlo a na dúšok zdravého sedliackeho vína.

Tvár ženy odzrkadlovala zmätenú rozpačitosť, ale súčasne aj placho pôsobiacu radosť. Ostala stáť a pozerala mu do tváre, pričom jej oči zvlhli dojatím. Veď to bola nesmierna pocta, ktorou ju, chudobnú ženu z ľudu, tak nečakane obdaroval sám cisár.

Prv však, ako mohla niečo odvetiť, ju cisár dôverne vzal za ruku a jemne ju postrčil, aby už išla ďalej. Keď sa potom o malú chvíľu ocitli na prahu jej jednoduchého chudobného prístrešku, tak ho žena začala váhavo upozorňovať na to, že je chudobná ako kostolná myš a že u nich nieto ani stola a ani obrusu.

Panovník Byzancie sa ale nedal odradiť a vkročil do príbytku. V prítmí neveľkej kutice sa poobzeral dookola a keď mu zrak padol na debnu stojacu v kúte, tak ju vzal a postavil do stredu miestnosti. Potom po krátkom, sotva badateľnom zaváhaní pristúpil k mladej žene a bez slova jej strhol z tela uterák a rozprestrel ho na debnu namiesto obrusu. Vyzliekol si svoje vzácne cisárske rúcho a chvíľu s obdivom pozeral na nahú krásu zarumenenej ženy, znalecky mľaskol jazykom a rúcho ovinul okolo jej štíhleho drieku, aby ju napokon usadil na zem, a to isté prikázal svojim priateľom, ktorí na to nasledovali ženu a usadili sa k nej. Od toho momentu prebral úlohu domáceho pána, hostiteľa a kuchára v jednej osobe.

Z biednych, veľmi skromných zásob pohľadnej mladej ženy potom povyberal všetko, čo sa mu pozdávalo vhodné a sám vlastnoručne pripravil hostinu pre celú spoločnosť sediacu okolo bedne. Keď si potom všetci z toho trochu zajedli, lebo veľmi nasýtiť sa z toho nedalo, sa cisár galantne žene poďakoval za pohostenie a bohate ju obdaroval byzantskými striebornými, čo znamenalo, že aspoň pol roka mohla z toho uživiť rodinu a nemusela pohnúť ani len prstom.

Keď urodzená návšteva už opustila príbytok ženy, tak sa cisár obrátil k svojim spoločníkom a povedal trochu zatrpknuto a s istou rezignáciou v hlase, že aspoň v takých chvíľach, ako ich zažili u chudobnej ženy, sa cíti ako následník Krista. Na tróne také pocity nemôže mať nikdy. Potom dodal, že je veľkou lžou, keď to neustále o sebe prízvukuje najvyšší byzantský patriarcha z Konštantinopolu, ako aj rímsky pápež. Veď ako môžu tak hovoriť, keď nepretržite trónia na svojich piedestáloch moci a nikdy z nich nezostúpia, aby sa aspoň niekedy zamiešali medzi prostý ľud, a vypočuli si jeho sťažnosti a náreky, a tak sa stali opravdivými následníkmi Krista. Ten predsa nemal nikdy nijakú svetskú moc, no napriek tomu vykonal pre obyčajných ľudí neporovnateľne viac, ako všetci vysokí cirkevní hodnostári dohomady.“

***

Dnes sa konečne dočkali posledného dňa ich dlhej cesty do domova. Všetci sa nesmierne potešili, keď za neveľkou dedinkou Sasos opustili koryto rieky Axios a posledný raz odbočili smerom doľava a vydali sa priamo na východ, k hrdému mestu Solún.

Podvečer sa konečne pred ich zrakmi objavilo ich milované mesto a jeho veže sa kúpali v lúčoch zapadajúceho slnka. Georgios a jeho spoločníci si radostne padli do náručia a nehanbili sa za slzy radosti, ktoré im tryskali z očí. Klesli na kolená a vrúcne ďakovali bohu, že im doprial šťastný návrat v dobrom zdraví do ich rodného mesta. Potom si vzájomne ďakovali, že si statočne navzájom pomáhali.

Panoráma mesta bola naozaj úchvatná a očarujúca. Anastázius nemohol ani na chvíľu odtrhnúť oči od obrazu, ktorý sa núkal jeho zraku. Videl pred sebou obrovské množstvo vody a na jej hladine nespočetné množstvo veľkých lodí s plachtami na stožiaroch i veľa malých a veľkých člnov s veslami.

Keď už neskôr vošli do mesta, tak bol uchvátený jeho veľkosťou a počet domov sa mu zdal nekonečný. Solún bol vtedy najväčším prístavom nielen Byzancie, ale aj celého balkánskeho polostrova. Každý deň doň prichádzali i ho opúšťali desiatky obchodných lodí zo všetkých významných prístavov Stredozemného mora.

V meste v čase cisára Michala III. žilo okolo sedemdesiattisíc obyvateľov. Už za jeho vlády bol Solún veľmi starobylé mesto, ktoré bolo staré aspoň tisíc sto rokov.

Toto druhé najväčšie byzantské mesto bolo vďaka svojmu prístavu a vďaka širokej vrstve úspešných podnikateľov, schopných kupcov a obchodníkov, ale v neposlednom rade aj zásluhou majiteľov kvalitných a bezpečných obchodných lodí mimoriadne bohaté a architektonicky nádherne vybudované. Vyznačovalo sa rozsiahlou štvrťou bohatých a zámožných ľudí, pričom ani jeho štvrte, kde žili chudobní obyvatelia, nevyzerali ani zďaleka tak biedne , ako v iných mestách. V tomto ohľade Solún predstihol dokonca aj hlavné mesto – Konštantinopol.

Solún bol skutočne veľmi dôstojným reprezentantom miest starej gréckej kresťanskej tradície. Okrem iného aj preto, že v ňom v rokoch 49 a 50 žil a vyučoval apoštol Pavol, ktorý sa veľmi obetavo staral o vzrast a rozmach tamojšej dobre prosperujúcej kresťanskej obce.

Bolo to mesto, kde bolo nahromadené veľké bohatstvo a kde bolo aj dostatok práce takmer pre každého. Nijaký občan tam nemusel trpieť hladom. Žila v ňom pomerne široká vrstva majetných občanov. Skoro každý , kto chcel pracovať, tak prácu aj dostal a pláca za ňu bola taká, že mohol dobre vyživiť seba i rodinu. Ak niekto naozaj nezohnal prácu a nemal nijaký majetok, tak sa mohol spoľahnúť na sociálnu výpomoc. To bolo na tú dobu niečo neuveriteľne pokrokové.

Sociálne zabezpečenie najbiednejších ľudí nebolo v Byzancii len vecou cirkevných ustanovizní, ale aj záležitosťou štátnej správy. Štát zo svojich prostriedkov financoval starobínce, sirotínce, nemocnice i domovy pre tých, ktorí nemali nijakú strechu nad hlavou.

Prebohatý Solún poskytoval financie pre úbohých dokonca aj cirkevným organizáciám, ak nemali dostatok vlastných prostriedkov na tieto účely.

V obdobiach hospodárskych kríz určoval byzantský štát najvyššie prípustné ceny pre základné potraviny a platil časť nájomného za tých, ktorí na to nemali. To je zaiste pre každého, kto nepozná dejiny Byzancie veľmi prekvapujúci poznatok, lebo tu sa javí údajne v každom ohľade arcikonzervatívna Byzantská ríša modernejšia a sociálnejšia, ako mnohé súčasné štáty.

***

Dom Georgiovej rodiny stál vo východnej časti štvrte bohatých Solúnčanov a ležal priamo na brehu mora. Býval v ňom už len s manželkou a najmladšou dcérou, štrnásťročnou Kaligone. Obe staršie dcéry, dvadsaťročná Eudokia a osemnásťročná Eugenia, boli už vydaté a bývali v domoch svojich manželov. Ostali však v Solúne, a tak rodičovský dom často navštevovali. Najmä vtedy, keď ich otec bol preč na dlhých obchodných cestách.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

23. časť si môžete prečítať TU

24. časť si môžete prečítať TU