Oficiálne síce boli Byzantíncami, ale občianstvo Byzancie získali ako cudzinci. Veľmi mnohí z nich nosili v sebe potláčaný hnev, lebo sa právom domnievali, že štátna byzantská byrokracia v hlavnom meste, ako aj dôležití úradníci v ich provinciách, všetko gréckeho pôvodu, ich považujú len za ľudí druhej triedy. Podceňovali ich a zaobchádzali s nimi nedôstojne a opovržlivo.

Rebel Tomáš zašiel vo svojich diplomatických aktivitách a intrigách proti svojmu cisárovi dokonca tak ďaleko, že sa spojil s bagdadským kalifom Mamunom, a tak využil vo svoj prospech aj záujem arabského sveta na oslabení vojenskej moci byzantského cisára.

Okrem toho, aby si získal širokú podporu obyvateľstva vo svojom boji proti právoplatnému cisárovi Michalovi II., tak sa dal arcibiskupom z Antiochie na arabskom území korunovať za nového cisára Byzancie. O niekoľko mesiacov po svojej korunovácii sa s mohutnou armádou prepravil cez Helespont a zaútočil na hlavné mesto Byzancie úplne prekvapujúco, a to súčasne z pevniny i z mora.

Niečo také Konštantinopol zažil po prvý raz, nie však aj posledný raz – ten prišiel v roku 1453, keď táto kresťanská bašta na východe Európy padla navždy do rúk mohamedánov.

Obrancovia mesta však tento nečakaný a strategicky plánovaný Tomášov útok, vedený veľkou silou, napokon odrazili.

Ale Tomáša to neodradilo a neodtiahol porazený, ale mesto zo všetkých strán obľahol. Obliehanie trvalo viac ako rok, no obliehateľom sa nepodarilo dosiahnuť nijaký výrazný úspech. Mohutné hradby mesta nedokázali pokoriť. Naopak, obrancom sa podarilo urobiť niekoľko veľmi úspešných výpadov na more a pomocou takzvaného gréckeho ohňa (ten bol vynálezom byzantského vedca a architekta Kallinikosa, ktorý Byzntínci po prvý raz úspešne použili, keď v roku 688 Konštatinopol obliehal so svojím vojskom kalif Muavija) zničili veľkú časť nepriateľskej floty.

V trinástom mesiaci obliehania dorazili ku Konštantinopolu spojenci cisára Michala, Bulhari, a Tomáš sa musel vzdať obliehania, lebo Bulhari spôsobili jeho armáde veľké straty.

V tom čase už Georgiov otec nežil a Georgios ako najstarší zo súrodencov musel prebrať na svoje plecia zodpovednosť za matku, brata a tri sestry. Mal vtedy necelých šestnásť rokov a vďaka svojej usilovnosti a zodpovednosti, čo mal v krvi, našiel možnosti, ako zarobiť toľko, že nemuseli hladovať a mali peniaze aj na to, aby mohli zaplatiť nájomné za strechu nad hlavou.

***

Vo veku dvadsať rokov sa Georgios záslohou svojej pracovitosti a zaťatej húževnatosti dopracoval už k celkom slušnému majetku a otec jeho milovanej Irene ho postupne začal akceptovať a brať ako seberovného a vedel si ho predstaviť už aj ako budúceho manžela svojej dcéry.

O rok neskôr sa tak aj stalo a mladí zaľúbenci mali veľkolepú svadbu, o ktorej sa v Solúne ešte dlho hovorilo. Ich šťastie bolo nevýslovné. No ešte viac sa znásobilo, keď sa im narodilo prvé dieťa. Najväčšie prianie sa mu však nikdy nesplnilo. Nesmierne túžil po tom, aby mohol ísť študovať. Keďže v mladosti musel zarábať peniaze pre svoju rodinu, tak na štúdiá nemohol ani len pomyslieť.

Ako len závidel svojim rovesníkom z bohatých rodín, že mohli chodiť do škôl. Nesmierne rád by bol študoval, lebo veľmi obdivoval skvelé vedomosti, ktoré mali byzantskí vedci a učitelia, čerpajúci z dedičstva starogréckych mudrcov.

Veľakrát sníval o tom, ako na škole spoznáva filozofické učenie Platona, Sokrata, Demokrita, Aristotela a ďalších významných gréckych učencov. Život mu to však nedoprial a osud mal s ním iné plány. A tak sa neskôr začal učiť sám a z múdrosti starých Grékov sa postupne dozvedal viac a viac. Robil to len úchytkom vždy na obchodných cestách, keď mu ostala chvíľa času, ktorého tam však nikdy nebolo nazvyš. Používal na to knihy, ktoré si brával na cesty. Bolo mu ľúto, že tak veľa v tomto smere zmeškal a preto si sľúbil, že všetko čo premeškal, vynahradí raz svojmu synovi a zabezpečí mu všetky možné štúdiá.

Keď sa mu po troch dcérach konečne narodil vytúžený syn, mal pocit, že je najšťastnejším človekom pod slnkom. Jeho nečakaná smrť bola pre neho veľmi ťažkým úderom a dlho mu trvalo, kým opäť nadobudol vnútornú rovnováhu. Pociťoval nesmierne sklamanie a bolesť z toho, že jeho sen poslať svojho syna na štúdiá ostane navždy nesplnený.

Teraz mu osud ale ponúkol nečakane novú šancu. Daroval mu múdreho a nadaného malého chlapca, ktorý mu môže nahradiť jeho mŕtveho syna.

***

Karavána sa blížila k jednej polorozpadnutej pevnosti, kde sa odohrala jedna zo zrážok občianskej vojny. Georgios sa pri pohľade na ňu v spomienkach opäť vrátil do čias Tomášovho povstania proti cisárovi Michalovi II. Myslel na to, ako sa to nezmyselné krviprelievanie napokon skončilo.

Zásah Bulharov do obliehania Konštantinopolu bol príčinou niekoľko týždňov trvajúcej prestávky bojových aktivít. Bola veľmi prospešná pre cisára Michala a jeho prívržencov. Ale až počas štvrtého roku bojov prišlo k rozhodujúcej zrážke. Armáda cisára v nej dosiahla veľké víťazstvo. Tomášove vojsko bolo rozprášené a on si len s veľkou námahou zachránil život, avšak len dočasne. O rok neskôr ho zajali v Trákii, kam ušiel. Bol osúdený na trest smrti a popravený.

Za nových guvernérov provincií, ktoré počas vojny stáli za Tomášom, vymenoval cisár svojich lojálnych prívržencov. Opäť sa mu podarilo obnoviť svoju mocenskú pozíciu a úspešne vládol ďalej.

***

Michal III., vnuk Michala II., ktorý vládol v Byzancii v súčasnosti, bol celkom inou osobnosťou ako jeho starý otec. Už len to, že nemal rečovú vadu, ako jeho starý otec, ho robilo pre ľudí sympatickejším. Ale najdôležitejšie pre jeho poddaných bolo to, že bol skvelou štátnickou osobnosťou a mal viac politickej rozvážnosti a predvídavosti, ako Michal II.

Vyznačoval sa síce občasnou náladovosťou, mal však aj veľký zmysel pre humor, a to u byzantských cisárov naozaj bola výnimočná vlastnosť. A jednoduchí ľudia ho milovali ešte viac pre jednu pozoruhodnú vlastnosť. Vedel zostúpiť zo svojho vysokého absolutistického piedestálu cisárskej moci, znížiť sa celkom dole a nadviazať priateľský, ba neraz až dôverný kontakt aj s príslušníkmi najnižších sociálnych vrstiev.

Georgios mal na cisárskom dvore, v Konštantinopole, veľmi dobrého priateľa, ktorý v paláci vykonával veľmi dôležitu funkciu. Pracoval ako odigos – bol šéfom cisárovho veľkého skladu pre potraviny. Bol dokonale informovaný o všetkom, čo sa dialo v bezprostrednom okolí Michala III. a poznal viaceré, veľmi diskrétne epizódy, súvisiace s jeho osobou.

Jeho priateľstvo s Georgiom bolo dlhe a pretrvávalo už od detstva a zvykol mu porozprávať s dôverou aj veľmi pikantné veci.

Keď občas Georgios zavítal do hlavného mesta, tak svojho priateľa nikdy neobišiel a ten bol schopný ho zabávať hoci aj hodiny s najnovšími dvornými klebetami a historkami, ale aj informáciami o vysokej politike. Preto mu Georgios neraz so smiechom povedal, že by bol skvelým osobným poradcom jeho majestátu.

Raz, pri jednej takej príležitosti, mu dvorný odigos porozpraval jednu mimoriadne zaujímavú a pikantnú historku zo svojej historkovej klenotnice o cisárovi Michalovi III.

A solúnsky kupec pritom len mlčky prejavoval úžas a nestačil sa diviť:

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

22. časť si môžete prečítať TU

23. časť si môžete prečítať TU