Pozvanie znelo hneď na nasledovný deň vo večerných hodinách.

Poverenec rabína ho na druhý deň prišiel osobne vyzdvihnúť a spolu sa vydali na cestu k „vysokej židovskej múdrosti“.

Hlavný rabín ho prijal bez obvyklých vítacích ceremónií, čo Anastázia trochu prekvapilo. A naviac ho privítal ešte aj  mimoriadne srdečne, akoby boli blízka rodina, alebo apoň starí dobrí priatelia.

Keď si v útulnej, veľmi skromne, ale vkusne a účelovo zariadenej neveľkej miestnosti sadli a služobník im priniesol osviežujce ovocné nápoje a už boli sami, tak Anastázius neveril vlastným ušiam, keď počul prvé slová z úst rabína:

„Môj mladý priateľu, som ti nesmierne vďačný a zároveň som ti až do smrti zaviazaný za to, čo si vykonal pre moju drahú dcéru.

Veď si ju zachránil pred zhanobením a možno, že si jej tým aj zachránil život – predsa nevedno, či by ju tí hanobitelia neboli po znásilnení aj zabili, a ak aj nie, tak ona by bola ťažko znášala svoj zneuctenie  a možno by aj sama urobila svojmu životu koniec.“

Rabín mal pri tých slovách odrazu oči zaplnené slzami.

„Čože? Čo mi to len rozprávaš, ctihodný rabín? Ja že som zachránil tvoju dcéru?“

Pýtal sa plný zadivenia Anastázius a len zarazene a nechápavo krútil hlavou.

V nasledovnom momente – skôr ako rabín stihol odpovedať – sa otvorili dvere od susednej izby a v nich sa objavila prekrásna vysoká štíhla čiernovlasá žena dokonalej postavy.

Anastázius na ňu pozeral s rozšírenými zreničkami a niekoľko sekúnd sa nezmohol ani len na jediné slovíčko.

Jeho prekvapenie bolo dokonalé a také silné, že ho priam omráčilo. A obrovskou radosťou mu zažiarila celá tvár.

Potom ale hlasno a radostne zvolal:

„Arsinoe, drahá Arsinoe – ty si tu?“

Starého rabína odrazu celkom prestal vnímať a pokračoval ďalej s očami upretými už len na krásnu ženu stojacu pred ním.

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

130. časť si môžete prečítať TU

131. časť si môžete prečítať TU