To všetko si prefíkaný darebák veľmi rýchlo uvedomil a preto sa začal správať skromnejšie a menej dôležito, ba až priateľsky blahosklonne.

Rýchlo prisľúbil dokonca aj to, čo pravidelne robil, a síce že už nebude žiadať vyššie dane ani od koptov a ani od židov. Zároveň ale s úsmevom na tvári bezočivo tvrdil, že ich zbieral a zhromažďoval len pre kalifa, aby čo najlepšie naplnil jeho pokladnicu ako jeho verný služobník.

Keď Anastázius napokon drsno prerušil jeho samoľúbe luhárske chválospevy a sa ho opýtal, že ak je tomu naozaj tak, tak prečo potom do Bagdadu prichádzajú nie čoraz väčšie sumy, ale čoraz menšie, tak nehanebne a suverénne prezentoval len ďalšie klamstvo.

Povedal, že časy sa stali veľmi neisté a preto sa už obáva posielať naraz veľké množstvo peňazí. Že ich ale má pre kalifa veľmi dobre uschované a keď sa mu naskytne vhodná príležitosť, tak mu ich hneď pošle.

Samozrejme, že Anastázius veľmi dobre vedel, že luhá, až sa mu z huby práši. Ničím to však na sebe nedal znať a robil sa, že jeho lžiam aj verí.

Vedel, že moc v Alexandrii zatiaľ má koruptný miestodržiteľ a že len s prefíkaným taktizovaním a milým úsmevom na tvári ho môže prinútiť k niekoľkým ústupkom v prospech alexandrijských koptov i židov.

***

Od stretnutia Anastázia s miestodržiteľom prešli dva dni a jemu neschádzala z mysle krásna židovská Egypťanka Arsinoe. Neustále musel na ňu myslieť.

Poslednú noc sa mu dokonca s ňou snívalo. Vo sne ležala v jeho náručí a ho náruživo bozkávala a objímala – on opätoval jej bozky a hladil nežne jej krásne, ako noc čierne vlasy.

Ráno – po peknom sne – však vstával z lôžka namrzený. Veľmi sa hneval sám na seba, že sa Arsinoe neopýtal, kde býva – ako sa volá ulica, kde bol dom, do ktorého ju odprevadil.

Keď sa lúčili, tak bola úplna tma a keď teraz cez deň hľadal jej dom, tak sa už nedokázal rozpamätať, kadiaľ k nemu išli.

Márne chodil ulicami, ktoré sa mu zdali povedomé, že tadiaľ spolu kráčali. Nijako sa mu v spleti ulíc nedarilo nájsť tú, kde stál dom jeho vysnívanej krásky. A ani náhoda nebola k nemu vôbec milostivá – lebo ju nikde v uliciach nestretol. Túžba po Arsinoe ho tak spaľovala čoraz viacej.

***

Jedno predpoludnie – asi týždeň po tom, ako spoznal Arsinoe – ho vyhľadal poverenec hlavného rabína alexandrijských židov, ich najvyššia autorita. Priniesol mu oficiálne pozvanie k hlavnému rabínovi.

Pokračovanie nasleduje.

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

129. časť si môžete prečítať TU

130. časť si môžete prečítať TU