„Moje meno je Arsinoe a nemám najmenší problém ti povedať aj to, že môj otec je učený židovský rabín a moja matka je Egypťanka, ktorá sa z veľkej lásky k nemu stala tiež židovkou.“

Odpovedala mladá kráska Anastáziovi, ktorý z nej ani na okamih nespúšťal oči – bol celkom v zajatí jej čarovného pôvabu.

Dievčina potom trochu skepticky dodala, ale neprestávajúc sa na neho usmievať, pričom nevedomky trochu od neho odstúpila:

„Ale neviem, či teraz, keď som ti prezradila svoj pôvod a už vieš, akého som pôvodu, budeš sa ešte chcieť so mnou aj ďalej rozprávať. Som židovka a som na to veľmi hrdá a nikdy to nezapieram, ale vždy sa k môjmu židovstvu hlásim.“

Arsinoe ho odhadovala na kresťana, ale nie na kresťana koptského vyznania – muž, ktorý stál pred ňou vyzeral celkom inakšie ako kopti v jej meste.

Vyzeral na kresťana z Európy, a to napriek tomu, že bol oblečený ako Arab, ale arabsky vôbec nevyzeral.

I jeho arabčina, hoci bola dokonalá, tak mala sotva badateľný cudzí prízvuk. A keďže vedela veľmi dobre, že európski kresťania židov v mnohých prípadoch vyslovenie nenávidia, a tak preto v jej hlase zaznievala pochybnosť, či bude aj teraz o ňu stáť, keď mu povedala, kto je.

A musela si priznať, že si veľmi želala, aby to nebol prvý a zároveň aj posledný raz, čo spolu hovorili.

Pozerela na neho teda spýtavo a čakala na jeho odpoveď.

Anastázius samozrejme hneď pochopil, kam mieri so svojím skepticizmom a preto sa poponáhľal jej povedať:

„Arsinoe – aké je to len nádherné meno, ale žena, ktorá ho nesie, je ešte neporovnateľne nádhernejšia a ľúbeznejšia – ubezpečujem ťa, že už len preto, že muž vo  mne je príliš veľkým obdivovateľom nádherných žien, k akým patríš aj ty, a tak skutočne za nič na svete by nemohol zavrhnúť možnosť získať si tvoju náklonnosť.

A to ešte o to viac, že tvoju krásu ešte viac zvýrazňuje múdrosť ducha, ktorý je v tebe.

Preto vedz, že môj vlastný duch uprednostňuje takých ľudí, ktorí sú múdrí a ušľachtilí a potom je mi celkom jedno, akým spôsobom a v akom náboženstve vyznávajú toho Najvyššieho a Jediného, ktorý nás všetkých rovnako stvoril a stvoril nás všetkých na svoj obraz.“

***

Ostalo ticho – chvíľu obaja mlčali a pozerali si uprene do očí. Arsinoe bola úplne unesená slovami muža, akého nikdy nepoznala a ani neverila,  že taký môže niekde existovať.

Potom pristúpila tesne k Anastáziovi, uchopila ho za ruku a pevne ju stisla a ozvala sa:

„Nikdy som ešte nepoznala muža, ktorý by vyzeral tak atraktívne ako ty a ktorý by zároveň mal v sebe toľko nevšednej múdrosti a toľko lásky ku všetkým dobrým ľuďom, bez rozdielu odkiaľ pochádzajú a ako veria.“

Pokračovanie nasleduje

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

127. časť si môžete prečítať TU

128. časť si môžete prečítať TU