Do konca roka 1993 sa dostali do obehu všetky mince, vrátane halierových: na desaťhalierniku bola zvonica zo Zemplína, na dvadsaťhalierniku národný vrch Kriváň a na päťdesiathalierniku staroslávny Devín. A aby sa povedalo všetko, čo sa povedať smie, v januári 1993 pri razbe prvej mince, desaťkorunáka, došlo v Kremnici k nemilej príhode. Vtedajší predseda parlamentu – budúci prezident ‒ natrčil ruku a uchmatol prvý zlatistý desaťkorunák. Keď prechádzal kontrolou na vrátnici, mincu našli. A bolo treba ťahať „horúce gaštany“ – konkrétne riaditeľa mincovne Mariána Pauča – z ohňa. Podarilo sa.

Zatiaľ čo česká strana mohla ukončiť platnosť okolkovaných bankoviek už koncom augusta (vďaka dlhšej príprave i vlastnej tlačiarní cenín), niektoré slovenské okolkované bankovky dobiehali ešte aj začiatkom roku 1994. Napriek tomu treba zdôrazniť, že to, čo NBS dokázala pri vydávaní vlastných mincí i bankoviek (prvá prišla od obehu už v auguste), je obdivuhodné. Prvej slovenskej emisnej banke (zriadenej v apríli 1939) trvalo dva a pol roka do vydania prvých vlastných peňazí, teraz sedem či osem mesiacov.

Prvou slovenskou bankovkou päťdesiatkorunáčka, ktorá sa dostala do obehu 30. augusta 1993. Pri tej príležitosti sa konala vo vládnom hoteli na Bôriku „čaša vína“. Zúčastnil sa na nej prezident Michal Kováč, predseda Národnej rady Ivan Gašparovič, ďalší významní politici, veľvyslanci USA a iných štátov. Nebol na nej predseda vlády Vladimír Mečiar.

Niekoľko dní predtým sme mali tlačovú besedu, na ktorej som ukázal novinárom päťdesiatkorunáčku so sv. Cyrilom a Metodom. Vtedy som povedal, že ako prvej dám do rúk zväzok päťdesiatkorunáčok „našej spriatelenej redakcii Nového času“… V tom čase totiž práve Nový čas začínal proti mne s masívnou kampaňou. Na titulnej strane uverejnil fotografiu, ako so synom Marošom nasadám do úradného mercedesu s titulkom: „Nehanbíte sa pán Tkáč?“ Keďže som sa nemal prečo hanbiť za výsledky NBS, práve preto som sa mal hanbiť za nezmyselné útoky len preto, že cestou do práce sa v mojom služobnom aute viezol syn do školy?

Úspech sa neodpúšťa, pomyslel som si prvý raz, keď sa ma po skončení tlačovej besedy novinár zo Sme opýtal, čo poviem na to, že niektorí poslanci Národnej rady(?) tvrdia, že som bol agentom ŠTB. Nepovedal som na to nič iné, len pravdu, a že mám o tom dokonca až dve negatívne potvrdenia podpísané federálnym ministrom vnútra Jánom Langošom. Akoby mi ktosi za každú cenu chcel znechutiť prácu a život.

Akoby som nemal mať ani na chvíľu pokoj. Uvádzanie nových peňazí do obehu sprevádzala aféra, akoby podľa scenára „spravodajských hier“. Napriek veľkej opatrnosti a utajovaniu takmer do posledného dňa, sa už niekoľko dní po výmene vraj objavili falošné kolky. Prišli také správy. Hovorilo sa aj o možných falošných slovenských bankovkách či kolkoch. Možno to však bola len bohapustá „spravodajská hra“.

Vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar spomínal s odstupom rokov (v roku 2017), že „prišla informácia, že sa zbierajú tisíckorunáčky. Bolo znehodnotených niekoľko miliárd a budú uvedené na trh. Pôvodná informácia bola, že to pôjde na český trh. Neskôr sa tá informácia zmenila, že nepôjde na český, ale na slovenský trh…“ Boli to, ako ukázal život, informácie nie celkom pravdivé. Okamžité „protiopatrenia“ sa však robili.

„Museli sme urobiť opatrenia v priebehu veľmi krátkej doby,“ spomína predseda vlády. Ale hej, v sobotu ráno boli rokovania, v sobotu na obed bol vydaný právny predpis, ktorým sa nariaďuje stiahnutie tisíckorunáčok, a v pondelok sa už robili obraty len s päťstokorunáčkami. A tých nebolo nazvyš. Ľudia okolo Jána Mathesa mali s tým plné ruky (i hlavy) práce.

Priznávam, že som bol a aj som ostal optimistom aj v najťažších chvíľach. Čoskoro však môj osobný optimizmus „schladili“ reči a k tomu ešte aj záhadné skutky, všetko akoby z ríše snov. Falošné kolky, „vysoký funkcionár banky“, indiánska zmenka… Takmer v priamom televíznom prenose policajti zastavili auto, v ktorom sa cez slovensko-maďarské hranice prevážali kolky, určené na kolkovanie bankoviek v hodnote deväťdesiattisíc korún…

Moju mamu veľmi znepokojilo, keď počula z úst predsedu vlády slová o vysokom funkcionárovi banky, ktorý mal byť do toho zapletený. „Synu, veď ty máš skoro 190 centimetrov,“ trápila sa. „Nie, mami, len 186.“

Marián Tkáč

(Kapitola z knihy „Príbeh slovenskej koruny“, ktorá vyšla vo vydavateľstve „PostScriptum“ v roku 2019)