Všetci sa pýtajú, prečo to Putin robí

Moskva 6. apríla 2016 (HSP/snn/Foto:TASR/AP-RIA Novosti, Kremlin Pool Photo via AP)

Moskva ako partner USA v sýrskom mierovom procese. Prezidentovi Vladimírovi Putinovi sa opäť podarilo celosvetovo byť na prvom mieste správ. Bol aj v centre komentárov hľadajúcich odpoveď na stiahnutie podstatnej časti ruského vojenského letectva a obslužného personálu zo Sýrie.

Čo chcelo Rusko dosiahnuť a čo v skutočnosti dosiahlo operáciou, ktorá sa začala vlani na konci septembra a bola nevídane rozsiahla? Bola to prvá vojenská operácia v zahraničí od čias desaťročnej sovietskej intervencie do Afganistanu (1978 – 1989), ktorá tiež prispela k rozpadu ZSSR v roku 1991. S čím sa vracajú ruské vojská zo Sýrie? A prečo tam šli? Podľa prvého ruského hodnotenia ruské VKS – vojenské letecké a kozmické sily – dosiahli úroveň, akú mala spojenecká operácia Púštna búrka v Iraku z roku 1991, kde však bolo 730 lietadiel a 106 rakiet systému Tomahawk.

Vysoká účinnosť

Ruské lietadlá v Sýrii uskutočnili, podľa slov ministra obrany Sergeja Šojgu, za necelý polrok vyše deväťtisíc vzletov. Podľa hodnotenia NATO uverejneného začiatkom marca „postupovali vysoko profesionálne, nálety boli presné a účinné. A to aj keď v Sýrii nasadilo Rusko menej lietadiel ako USA. Celkovo 40 ruských lietadiel sa denne zameralo až na 70 cieľov. Stoosemdesiat lietadiel spojencov USA len na dvadsať.“ Tak ako nikto neočakával vstup ruských vojsk do Sýrie, tak spravodajské služby aliancie NATO zaskočilo aj sťahovanie ruských síl, tvrdí štúdia NATO. Alianciu NATO údajne prekvapili nové ruské vojenské technológie aj to, že ich nebolo schopné odhaliť pred nasadením.

Efektivita nasadenia

Keď sa operácia 30. septembra 2015 začala, nikto na Západe, ale ani v Rusku  neveril, že sa podarí udržať vysoké nasadenie a tempo leteckých úderov a že sa to podarí bez mnohých strát. Dnes je to naopak. Vysoké tempo a efektivita ruských leteckých úderov vyplývali z snahy čo najskôr sa stiahnuť. Akcia bola vyrátaná na týždne resp. dva mesiace. Rusko nechcelo byť nadlho vtiahnuté do vojny – do krvavého a neprehľadného konfliktu na Blízkom východe, s ktorým si západní spojenci nevedia poradiť už päť rokov. Lenže 24. novembra 2015 Turecko, člen NATO zostrelilo ruský bombardér SU 24. A to situáciu zvrátilo. Turecko, dovtedy jeden z najbližších partnerov Ruska, sa stalo najhorším nepriateľom a celá ruská vojenská operácia dostala nový rozmer.

Čo rozhodlo

Namiesto jednej základne pri mori, dnes má Rusko dve, leteckú v Latakii. Zároveň obe základne ochraňujú moderné systémy protiraketovej obrany a elektronického „oslepovania“ a elektronickej kontroly, ktoré predtým Rusko nikde v zahraničí nenasadilo. Táto kontrola vzdušného priestoru a elektronickej komunikácie vojsk vyradila možnosti tureckého letectva na sýrskom území. A zároveň urobila Rusko partnerom spojencov na čele s USA. V praxi muselo totiž dôjsť ku koordinácii. To sa stalo potom základom aj vojenskej spolupráce pri vytvárané podmienok na prímerie. Rusko tak politicky dosiahlo jeden z cieľov – stať sa partnerom, pretože dovtedy boli už od marca 2014 prerušené všetky komunikačné kanály. Do istej miery sa teda Rusko vrátilo na medzinárodnú scénu ako partner USA a Západu. To bol aj zrejme hlavný cieľ ruskej polročnej vojenskej kampane v Sýrii. Začali sa mierové rozhovory o politickom riešení v rozloženom sýrskom štáte, kde ale značnú časť územia stále ovládajú sily tzv. Islamského štátu. Rusko siahnutím „podstatnej časti vzdušných síl“ si naďalej udržuje „všestrannú ochranu svojho vojenského kontingentu, ktorý zostal ešte v Sýrii pred hrozbou zo vzduchu, zeme či mora.“ Naďalej úderné letecké sily podporujú sýrsku armádu v boji proti islamistom.

Kritika NATO

Ruské vojenské sily prevýšili svojím výkonom všetko, čo bolo v minulosti, či už v Ruskej federácii alebo predtým v ZSSR. No nielen to, nastalo podstatné a všestranné zlepšenie od situácie počas pamätnej päťdňovej vojny v Gruzínsku v roku 2008 a vtedajších strát útočných lietadiel SU 25. V porovnaní na jeden vzlet boli vtedy straty na úrovni strát v druhej svetovej vojne. Sýria sa stala polygónom pre skúšky a previerku viacerých nových zbraní a koordinácie leteckých a raketových vojsk, účinnosti strategických lietadiel vyrobených ešte v ZSSR. Podľa názoru odborníkov previerka schopností armády, letectva a techniky vrátane nových technológií bola jedným z kľúčových pre rozhodnutie o zásahu v Sýrii. Udialo sa tak v situácii, keď Ruská federácia trvalo varuje pred zvyšovaním vojenského potenciálu NATO na ruských hraniciach a pred budovaním prvkov americkej protiraketovej obrany v Európe.

“Všímame si návrhy celkom nebezpečného a nekonštruktívneho smeru, akým je posilnenie vojenského potenciálu NATO v blízkosti našich hraníc”, vyhlásil o. i. minister zahraničných vecí Sergej Lavrov s tým, že podľa neho „v aliancii NATO rozhodujú Američania a Európa iba salutuje.“

Vplyv sankcií

V čase, keď sankcie USA a Európskej únie citeľne zasiahli ruskú ekonomiku, ruskú menu rubeľ a možnosti tamojších bánk, sa dlhšie diskutuje o otázke: “koľko stála vojenská operácia v Sýrii?”. Oficiálnym argumentom bolo, že sýrsky zásah sa bude financovať namiesto rozsiahlych cvičení doma. To bolo na začiatku, keď sa rátalo s krátkou, rýchlou a mimoriadne účinnou kampaňou. Denné náklady vtedy boli 158 miliónov rubľov. Teraz to zrátal prestížny ekonomický denník RBK na 38 miliárd rubľov (jedno euro je 78 rubľov). Hovorca Kremľa to nepriamo dementoval. V každom prípade sa to deje v situácii, keď sa skracujú o päť percent náklady na armádu, pretože sa znižuje celý rozpočet federácie, všetkých jeho zložiek najmenej o desať percent. Rusko si nákladnú vojenskú operáciu takého rozsahu ako doteraz nemôže dovoliť. V dôsledku sankcií pocítilo jednak závislosť od tovarov, technológií i manažérov z rozvinutých štátov. Zároveň pocítilo aj nevýhodu jednostranného exportu, čím sa stalo surovinovou zásobárňou, slúžiacou ako servis Európe a Západu.

Pôvodný článok vyšiel v denníku Slovenské národné noviny.

Dušan Kerný