Na vláde Smeru mi však vadia dve dosť zásadné veci.

Chlapci príliš veľa kradnú – rozsah zlodejiny je na hranici únosnosti. Každý, kto má kontakt s biznisom, vie, že všetky toky peňazí v štáte boli presmerované a sú pod kontrolou Smeru v širšom ponímaní. Všetky zdroje cirkulujú v uzavretom kruhu smerákov, ich priateľov a priaznivcov. Ani omrvinky sa nedostanú k ostatným. Podnikanie mimo týchto štruktúr sa tak stalo v štáte veľmi náročné. Smerácka podnikateľská elita napojená na peňazovody predbieha a likviduje ostatných neskutočným tempom.

Po druhé, smeráci jedno hovoria doma, iné v EÚ a nakoniec urobia to, čo od nich chce EÚ. Po veľkohubých vyjadreniach proti EÚ nasleduje tichučké schválenie a presadenie európskych záujmov. Tak to bolo pri vojenskej základni na území SR, kde miesto referenda Smer jednohlasne zahlasoval za túto základňu a tak to bolo v tisícoch ďalších vecí.

Voliť opozíciu si dnes však okrem masochistov trúfne málokto. Na migrantskej kríze vidieť, že im vôbec nezáleží na vlastných ľuďoch. Nemajú ani najmenší záujem sa za nich postaviť a chrániť ich. Unášaní psychopatickými liberálnymi prúdmi o multikulturalizme a o akejsi vine, kvôli ktorej by sme mali všetko naše rozdať každému, kto k nám dôjde z Afriky, sa stále viac vzďaľujú každému človeku v štáte.

Ich bezbrehý liberalizmus, keď má každý právo na všetko, len postaviť sa voči tomuto šialenstvu nikto, ukazuje na ich morálnu skazenosť a zvrhlosť, jednostrannosť a dvojitý meter.

Lídri týchto politických subjektov sa nechávajú riadiť ideológiami generovanými pravdoláskarsko-kolaborantskými kruhmi, tak sa ani nie je čomu čudovať.

„Koho teda voliť? Niet koho.“ Toto stále častejšie počúvam, keď sa pohybujem medzi ľuďmi. „Budem voliť Kotlebu.“ – počujem stále častejšie od ľudí, u ktorých by ma pred pol rokom niečo také ani nenapadlo.

Nezamýšľajú sa nad dôsledkami, lebo žiadne ani nepredpokladajú. Myslia si, že Kotlebovi trochu porastú preferencie, do parlamentu sa i tak nedostane, ale trochu to postraší súčasnú politickú garnitúru a možno sa trošku spamätá. Tá voľba nie je za niekoho, je proti súčasným politikom, proti súčasnej verchuške. Vyjadrenie nespokojnosti, sklamania, znechutenia, odporu – je to „protestný hlas“.

Možno si poviete, že sa zbytočne zaoberám niečím, čo ani neexistuje. Vo volebných prieskumoch nie je vidieť, že by sa chystal niekto voliť Kotlebu. Má svojich „stabilných“ 0,7 až 1,7 percenta. Ľudia, o ktorých hovorím, a ktorí sa stále viac pohrávajú s myšlienkou protestného hlasu, by však v žiadnom prieskume nikdy nepriznali, že budú voliť Kotlebu. Vedia veľmi dobre, čo je podľa politickej korektnosti prípustné a čo nie, hlasovanie vo voľbách, je však tajné.

Kotlebovi sa v parlamentných voľbách nemôže podariť to, čo sa mu podarilo pri voľbách do banskobystrického VÚC, keď ho protestný hlas vyniesol do kresla župana. V parlamentných voľbách by sa aj pri extrémnom zafungovaní protestného hlasu mohol maximálne dostať do parlamentu. S pár poslancami by tam sedel v laviciach a nikto by si s ním ani ruku nepodal. Nehovoriac o nejakom schválení jeho návrhu zákona. Za štyri roky by nepresadil ani jednu vec. Médiá by od neho i naďalej bočili ako od chorého s leprou, rovnako ako to robia teraz, a tak by sa verejnosť nedozvedela ani žiadne jeho názory alebo postoje.

To sa však s najväčšou pravdepodobnosťou nestane a Kotleba sa do parlamentu nedostane, takýto protestný hlas však môže riadne zamiešať kartami na politickom nebi a zásadným spôsobom ovplyvniť politickú situáciu po voľbách.

Ide hlavne o to, komu tieto protestné hlasy budú chýbať v konečnom súčte.

Bude to pravica? Jediným adeptom na straty v dôsledku protestného hlasu Kotlebovi je na tejto strane spektra KDH, pretože aj Kotleba sa profiluje kresťansky plus národne. Ostatným budú v rámci protestného hlasu odoberať body „lídri“ ako Miškov.

Omnoho väčšie straty sa však dajú predpokladať na ľavej strane. Ficov génius síce zapracoval a Fico Kotlebovi úspešne prebral protimigrantskú agendu, akonáhle sa väčší dav zhromaždil na proteste proti islamizácii, ale protestný hlas nie je iba o nekontrolovateľnom prisťahovalectve.

Protestný hlas je vyjadrenie nespokojnosti s politickou elitou. A teraz, keď Fico v prieskumoch balansuje na okolo 75-tich kreslách, aj jedno percento, ktoré v dôsledku protestného hlasu stratí, môže znamenať zásadné zmeny. Jedno percento voličov, ktorí sa budú riadiť logikou protestného hlasu môže rozhodnúť o tom, že Fico nebude môcť zostaviť vládu sám.

Toto bude znamenať zásadnú zmenu oproti súčasnosti. Smer, na to aby mohol vládnuť, bude potrebovať koaličného partnera.

Všetci sa spoliehajú na SNS, ktorá by v takomto prípade mala zabrať. Jej preferencie sa pohybujú okolo 7 percent, teda 15 poslancov, čo je dosť, aby v prípade potreby podržala Smer, ale málo na to, aby v parlamente čokoľvek vypolitikárčila. Aj keď sa v hovorí o tom, že SNS po voľbách preskočí k opozícii a potopí Smer, nie je to veľmi pravdepodobné a nebezpečnejšie pre Smer bude, ak sa do parlamentu SNS vôbec nedostane.

Ak by sa preferencie SNS ukázali ako prieskumami nadhodnotené a SNS by zostala pred bránami parlamentu, až potom by nasledovalo skutočné politické zemetrasenie.

Smer by v takom prípade nielenže nevládol sám, ale mohlo by sa mu ľahko stať, že by nevládol vôbec. Ak sa nad ním nezľutuje KDH, ktoré by ho však za svoju podporu zodralo z kože, čo sa týka počtu ministerstiev, dozorných rád atď., tak by Smer zostal v opozícii. A to si v Smere iste všetci uvedomujú.

Juraj Martus