Dôvod je pomerne jednoduchý, klasický feminizmus rozvíja prirodzené ženstvo – plodenie, materstvo, schopnosť liečiť, starať sa, budovať, výrazne posilňuje ekologické myslenie, láskavosť, toleranciu, ale aj manipulovanie, odvahu, nepoddajnosť a vytrvalosť. Na rozdiel od moderného feminizmu, ktorého pôvod môžeme vystopovať do osvietenectva nie je zameraný na dosahovanie okamžitých úspechov (a to často za každú cenu), presadzovanie sa v typicky mužských profesiách, športoch, spoločenských, ekonomických a politických arénach. Feministické prúdy nájdeme v judaizme, kresťanstve, islame, budhizme, hinduizme aj sikhizme, predovšetkým však v novopohanstve. S Bohom, v tomto prípade bohyňou je stotožňovaná (matka) príroda, či planéta.

Ak by sa moderný feminizmus začal zaoberať klasickými feministickými náboženstvami a duchovnom, veľmi rýchlo by odhalil svoju čiastočnú mylnosť, zasadil sám sebe ranu. Ich podstatou totiž je vyzdvihovanie rozdielov medzi mužmi a ženami, oslava ženstva, ženského tela, ženských daností, schopností, skúseností. Hovoria aj o tom, že ženy majú iné úlohy a poslanie na tomto svete, ktorých stredobodom je výchova detí, starostlivosť o domácnosť a rozhodovanie v nej, poskytovanie opory a útočiska, pestovanie a starostlivosť o záhradu. Z tohto titulu nie je pre moderný feminizmus strategické na ne upozorňovať, diskvalifikoval by sa.

Tvrdí totiž, že medzi mužmi a ženami v podstate nie je okrem minimálnych biologických rozdielov už žiaden iný rozdiel. Akoby biológia priamo a veľmi silne nevplývala na ľudskú psychiku – odlišný mozog, hormóny, pohlavné orgány – menštruácia, menopauza, atď. Moderný feminizmus je do značnej miery pavedou a slepo sa sústredí iba na rozdiely sociálne, ktoré je vraj správnym prostredím a výchovou možné úplne eliminovať. Akým spôsobom však vznikli tieto sociálne rozdiely? Nie sú celkom prirodzeným dôsledkom rozdielov telesných? Moderný feminizmus zvrhávajúci sa od čias sexuálnej revolúcie vychádza z paradigiem, ktoré sú mylné a tie rozvíja v myriadu často absurdných hypotéz, teórií až filozofií. Nebudeme vôbec chybovať ak ho označíme aj za neomarxistický a uvedomíme si, že sa prelína veľmi úzko s LGBTI hnutím.

Klasický feminizmus naproti tomu pracuje s tisícročiami skúseností, používa mýty, legendy, pohanstvo, či novo pohanstvo. Skôr než o odstránenie patriarchátu mu ide o čiastočný matriarchát po boku čiastočného patriarchátu – každý v svojej oblasti, typickej a prirodzenej pre dané pohlavie. Ženské telo nie je schopné podávať mužské výkony, nie je stavané na silu a odolnosť, preto je iracionálne nebrať na túto skutočnosť žiaden zreteľ, naopak mužské telo nikdy neodnosí dieťa, citovosť vs. racionalita, typy a priebeh ochorení, atď.

Čarodejnicu, ako feministickú ikonu vyzdvihuje pre jej schopnosti intuície, vhľadu, empatie, prácu s bylinkami, energiami, spojenie s prírodou, životom, ale aj vnútornú silu, odvahu. Čarodejnica nie je ani panna, ani “skazená neviestka”. Vyníma sa duálnemu pohľadu, ktorý je tak typický pre mužské uvažovanie o ženách. Pozerá sa na svet holisticky, citovo, snaží kráčať mimo hlavný prúd, vytvára alternatívu, nepodlieha propagande, nezaujímajú ju veľmi  materiálne statky a nie je povrchná. Je ako živel, ktorý pôsobí antisystémovo a to prirodzene nie je vyhovujúce.

Zatiaľ čo moderné feministky sú predovšetkým mladé popové celebrity, disponujúce podporou mimovládnych organizácií, vykonávajúce rôzne obskúrne kúsky, klasické feministky sú zrelé ženy, ktoré nezaujíma sláva, ani moc. Zatiaľ čo moderné feministky sú predovšetkým antiteistky, či ateistky, klasické feministky ponúkajú alternatívu k patriarchálnym náboženstvám, vyznávajú určité náboženstvo, či praktikujú určité duchovno. Typicky aj na workshopoch, v spoločenstvách, či seminároch, ktoré sa dnes tešia čoraz väčšej obľube.

Všetko má svoj začiatok a koniec. Dá sa povedať, že klasický feminizmus dosiahol na Západe svoje ciele už pred pár desaťročiami, v závislosti od krajiny, na ktorú sa zameriame. Pokiaľ ide o islamské, či africké krajiny, čaká ho ešte dlhá cesta. Ak sú u nás ciele dosiahnuté, mal by prirodzene nastať koniec, žiaľ nestalo sa tak. Máme fyzické násilie na ženách a psychické násilie na mužoch, máme rovnosť platov, avšak nerovnosť výkonov, máme sexuálne obťažovanie, ale aj sexuálne provokovanie, máme diskrimináciu pohlaví u žien, ale aj mužov, máme síce stereotypy, ale u oboch pohlaví, atď. V spoločnosti, ktorá sa odtrháva od reality nastupujú stále nové a nové, extrémnejšie a patetickejšie vlny feminizmu, ktoré začínajú ženám viac škodiť, než prospievať.

Pracovať rovnako dlho a rovnako tvrdo v rovnakých profesiách a na rovnakých pozíciách, mať menej času na deti, uvažovať mužským spôsobom pre maximálnu efektivitu a nezávislosť, zžiť sa príliš s technológiami, otupiť city, zmeniť stravovacie návyky, podliehať viac rozličným drogám, meniť koníčky a záľuby, byť čo najviac drsná a nekompromisná, odmietať prejavy džentlmenstva, atď. Múdre ženy sa radikálnemu feminizmu bránia a je iba otázkou času, než ho posunú do role číreho exotizmu.

Anton Smataník