Môj profil 
Predplatné
Kernovi, Gálisovi aj Mesežnikovovi pripomeniem, že v auguste minulého roku Inštitút ľudských práv (sic !), výkonný riaditeľ Peter Weisenbacher, usporiadal anketu o Homofóba roka. Aby sa hlasujúci náhodou nepomýlili, bola to tzv. uzavretá anketa, čiže organizátori nominovali “súťažiacich” : poslanca Štefana Kuffu, poslanca Igora Matoviča, ekonóma Lukáša Krivošíka, hovorkyňu Aliancie za rodinu Annu Verešovú a Konferenciu biskupov Slovenska. Vyhrala posledná menovaná. Denník SME, kde Kern a Gális boli vtedy redaktormi a Mesežnikov usilovne prispieval, s nadšením publikoval výsledky 7. augusta bez akéhokoľvek kritického komentára (Homofób roka: najviac hlasov získali biskupi! ? uvádzam link : http://www.sme.sk/c/7204514/na-cenu-homofob-roka-nominovali-kuffu-matovica-aj-biskupov.html ). Ešte dodávam, že anketa na webe SRS bola otvorená, čiže žiadne mená redakcia na začiatok neuviedla.
Páni Kern a Gális, čo keby ste na svoju publicistiku uplatnili kritériá Vašej publicistiky zo 7. augusta minulého roku zo SME? Pán Mesežnikov, o svedomí radšej nehovorme, ale keby ste chceli žalovať Vašu školu o vrátenie školného, ponúkam sa ako advokát. Vidím celkom dobré šance.
Ale teraz sa držte. Cez internet sme zistili, že Inštitút ľudských práv dostal v roku 2013 dotácie na rôzne projekty z Ministerstva zahraničných vecí SR – dvakrát po 25 000.- ?, raz 15 000.- ? a raz 14 996.- ?, čiže spolu 79 996.- ?. Posledné dve dotácie dostali na vzdelávanie proti homofóbii, čiže aj na anketu o Homofóba roka. Anketu financovali z našich daní. Okrem toho dostávali menšie dotácie aj z rozpočtu Hlavného mesta Bratislavy. Dotácie za rok 2014 ešte nie sú na webe.
Po mojom statuse o Borisovi Nemcovovi ma viacerí autori komentov obvinili, že v rozpore so zásadou “o mŕtvych len dobre” som písal o súkromných problémoch zavraždeného. Dlho som rozmýšľal, či mám taký status napísať. Nakoniec som ho napísal, pretože celá slovenská tlač v prvej chvíli robila z Nemcova antického hrdinu, ktorým on nebol a ako som ho poznal, ani sa nesnažil byť. S určitým uľahčením som si na druhý deň prečítal v SME o Nemcovovi to isté od ich redaktorky z Moskvy. Keďže SME má uzávierku okolo 17. hodiny predošlého dňa, redakcia dala na uverejnenie fakty zo súkromného života Borisa Nemcova skôr než ja.
V piatok a v sobotu 6. a 7. marca som sa zúčastnil na košickej konferencii Cesty k mieru o konflikte na Ukrajine. Do slovenskej delegácie ma pozvali slovenskí usporiadatelia. Význam konferencie vidím najmä dvojaký. Bolo to prvýkrát, keď sa stretli ruskí a ukrajinskí členovia občianskych spoločností (z ruskej strany aj dvaja poslanci Štátnej dumy, pôvodne mal pricestovať aj poslanec Verchovnej rady Ukrajiny) a spolu hovorili racionálnym spôsobom o mieri. Všetci sa prihlásili k dohode Minsk II. Ukrajinci aj Rusi navrhli pokračovanie košických stretnutí. Ukrajinci navrhli, aby sa na ďalšom stretnutí zúčastnili aj zástupcovia Donecka a Luhanska. Zhodli sa na spoločnom záverečnom vyhlásení. To je málo? Záleží, či tam boli predsedovia strán alebo ministri? Druhý prínos je pre Slovensko. Iniciatíva vyšla z Nemecka, ale aj Nemci usúdili, že najlepším miestom pre stretnutie je Slovensko. To sa potvrdilo. Uľahčovanie dialógu znepriatelených strán, organizovanie stretnutí znepriatelených strán, to by malo byť všeobecným cieľom zahraničnej politiky Slovenska. Tak stúpne medzinárodná autorita Slovenska. O stretnutí v Košiciach informovali aj zahraničné médiá a žiadne negatívne. Kritika košického stretnutia v slovenských pravicových médiách zaráža svojou primitívnosťou. Intelekt je najväčším problémom redaktorov SME a ešte väčším Denníka N.
