Cestopis. Poďte s nami do Pobaltia. Punťo štartuje

Prešov/Košice 25. marca 2016 (HSP/Foto:HSP)

Sedem dní na spoznávanie pobaltských štátov je určite málo, no prehľad a predstavu si človek o týchto krajinách urobí. Možno práve kvôli tak krátkej dobe človek intenzívnejšie vníma všetko, čo sa dá vidieť a hlavne zažiť. No o tom, potom…

Začnem teda teplým, neskorým augustovým večerom pred obchodným centrom v Prešove. Tam sme sa stretli už všetci traja a nasadli do nášho úplne nového talianskeho vozítka s obchodným názvom pripomínajúcim malého psíka. Pohodlie bolo s prižmúrením jedného oka (druhé som používal na šoférovanie) prijateľné. Kufor praskal vo švíkoch, no naša dobyvateľská misia však bola jasná. Už nebolo cesty späť! Cieľom bol estónsky Tallin a následná spiatočná cesta po pobreží Estónska, Lotyšska a Litvy späť do našej domoviny.

Už ideme…

Trasa z Prešova bola relatívne v poriadku, ale všetci ktorí ste cestovali krížom cez Poľsko mi dáte za pravdu, že už ste zažili aj oveľa príjemnejšie trasy. Cesty charakteru I. a II. triedy s ojedinelými výnimkami vo forme zrýchlených ciest, hustá kamiónová doprava, rôzne dopravné obmedzenia, to všetko zažijete na ceste smerom k Litovskej hranici.

Odmenou za túto cestu bola krása poľského severovýchodu, s množstvom jazier, z ktorých sme jedno využili na okúpanie sa. Miestni obyvatelia sa v ňom s úsmevom čvachtali, no nám po vhupnutí do vody a zistení, že má asi tak 17 stupňov Celzia ten úsmev mierne zmrzol.

Pokračujeme… Predpokladali sme, že cestu do Tallinu zvládneme naraz, no nakoniec sme sa rozhodli prespať v kempe v lotyšskom národnom parku s názvom Gaunas nacionalais parks. Prostredie bolo nádherné s množstvom stromov, riekou v blízkosti, no drkotanie zubov v noci nám pripomenulo, že i keď je leto cestujeme na chladnejší sever.

Bod zlomu

Našim breakpointom a zároveň najsevernejším bodom trasy bol Tallin, do ktorého sme dorazili v poobedňajších hodinách. Po ubytovaní sa v blízkosti centra sme sa vybrali na spoznávanie mesta. Auto sme ako správni Slováci nechali v priľahlej uličke pri našom apartmáne, veď prečo by sme mali platiť štyri euro za parkovné.

Prvým cieľom bol prístav v Talline, ktorým sa dostanete do Škandinávie, ale napr. i do Nemecka či ruského Peterburgu. Všetko by bolo v poriadku, keby nám nezačalo škvŕkať v žalúdku. Vybrali sme sa teda do centra tohto mesta, no po chvíľke sme sa zastavili v miestnej reštaurácii. Prvý letmý pohľad na menu nás preniesol niekde do Štokholmu, či Osla. Nie tradičnými škandinávskymi špecialitami, ale cenami. Pomaly sme si začínali uvedomovať našu mylnú predstavu o lacnom Pobaltí. Nehovorím, že sa lacnejšie nenajete, nenapijete, ale nájsť veľké pivo pod 5 eur je v Tallinských knajpách zložitá úloha.

Tallin má krásne i keď relatívne malé historické centrum. Vidieť tu severský a nemecký vplyv. Nie len v architektúre, ale aj v celkovom usporiadaní, čistote. Neskorý večer sme strávili v jazzovom disko klube v úplnom centre mesta. Vekový priemer okolo tridsiatky, dobré nápoje, skvelá atmosféra a príjemní ľudia. Krásny záver večera.

Po rannom prebudení a nasadnutí do auta nás čakalo nemilé prekvapenie. Pamätáte to parkovné za 4 euro? Tak nakoniec to bol lístok s pokutou za nesprávne parkovanie za 31 euro. Tallin je proste drahý…

Od zhnitých rias po jemnozrnný piesok Severná a severozápadná časť estónskeho pobrežia je klasicky škandinávska so strmými zrázmi a občasnými plážami. Západné pobrežie je ale iné. Krajina je rovinatá, s pozvoľným vstupom do mora.

To obľubuje hlavne vtáctvo a stovky turistov s fotoaparátmi veľkými, ako protiraketová päsť , ktorí si tých vtákov s obľubou fotia. Nás však zaujímalo viac more a možnosť okúpať sa. Po nabalení čerstvých rýb v obchode sme sa vybrali na jednu z pláži. Chceli sme si spraviť piknik a okúpať sa vo sviežom Baltickom mori. Ostalo ale len pri pikniku a to ani nie na pláži, ale v bezpečnej vzdialenosti od nej. Prečo? Preto, lebo táto pláž, ako aj takmer všetky pláže, ktoré sme na západnom pobreží estónska navštívili nevyzerali veľmi vábne. Zhnité riasy a smrad.

Po prečítaní týchto riadkov začne silná komunita Estóncov, ktorí určite čítajú tento príspevok namietať: „To nie je pravda“! „Klamstvo“! Možno majú pravdu, no potom naše GPS je súce do koša, alebo určené len na vyhľadávanie estónskych hnojísk. Naša rada pre kúpania chtivých znie: „vyhnite sa západnému pobrežiu Estónska…“

Čo nebolo, ale môže byť, povedali sme si. Veď nás ešte čaká Lotyšsko a Litva. Skvelé cesty s riedkou premávkou nás nasledujúci deň doviedli niekde severne od Rigy. „Aha more“, poznamenal jeden z nás. Stojíme. Stále stojíme. Vidíme dobre? Sme len 150 km od estónskeho západu a pred nami nádherná pláž s jemným pieskom obkolesená mohutnými borovicami. Odrazu začal fungovať ten mužský pohľad. Aký to je? No to je presne taký, ako keď ide okolo krásna žena a muži bez slov, len očným kontaktom zhodnotia, že má nádhernú postavu, krásne vlasy, oči a na základe toho usúdia (tak, ako Ivan Mládek), že musí mať veľmi dobrú povahu. Nechápete? Ešte nie? No proste sme sa na seba pozreli a cieľ bol jasný. Z tridsiatnikov sa odrazu stali desaťroční chlapci, ktorí sa čvachtali vo vodách Baltu, skákali a radovali sa z nádherných chvíľ.

To sme ešte nevedeli, čo nás čaká na nasledujúci deň. Večer sme zakotvili v Rige. Budem stručný.

Krásne mesto, ktoré žije. Každá druhá letná terasa so živou muzikou. Množstvo ľudí vrátane rôznofarebných inostrancov. Za všetko stojí asi zmienka, že sa tam všetci traja chceme určite vrátiť.

A čo nás to čakalo? No predsa Jurmala. Letovisko komunistických papalášov a zbohatlíkov minulých čias. Teraz, rastúce letovisko pre všetkých aj obyčajných ľudí s atrakciami, skvelými službami, milými domorodcami a hlavne nádhernými plážami a morom s tak pozvoľným vstupom, že po 300 metroch ste stále len po pás. A tie malé, príjemné vlny…

Viete, poviem to za seba. Bol som už na niekoľkých plážach, no môj rekord bol tri hodiny. Tri hodiny čoho? No tri hodiny toho, že som na pláži vôbec vydržal. Musím však uznať, že Jurmalské pláže som si ja, ako aj moji kamaráti zamiloval. Ak chce niekto zažiť príjemné teploty, žiaden úmorný hic alebo už má dosť Chorvátska, či Turecka, tak nech sa vyberie k pobrežiu Lotyšska.

Back to the reality

Takmer všetko sa raz končí. Je čas pomaly vrátiť sa späť domov. Posledný deň v cudzine cestujeme do mesta Klaipeda. Litovské mesto s typickou prístavnou atmosférou, v ktorom sme strávili pol dňa prechádzkami a vychutnávaním si miestnych sladkostí.

Na prvý pohľad je zjavné, že Litva je zo všetkých troch pobaltských krajín najmenej ekonomicky vyspelá. Ceny sú taktiež nižšie, podobné Slovensku, či už potraviny alebo aj služby. Cítime sa však príjemne a užívame si posledné pobaltské chvíľky.

Z Klaipedy odchádzame tesne po obede smerom do Kaunasu po komfortnej diaľnici. To je viac menej posledný dobrý úsek cesty okrem okolia poľskej Varšavy. Do Starej Ľubovne, kde vystupuje jeden z nás dorážame o tretej hodine rannej a konečne vnímame, že sme doma. Policajná hliadka na najbližšej križovatke. Vlastne to sme Vám zabudli povedať. V Pobaltí sme počas celej cesty stretli dve policajné autá.

Ľudia tam, na blízkom severe sú veľmi ústretoví, milí. Príroda je nádherná. Pivo drahé. Tallin a Riga sú mestá európskeho charakteru, presahujúce úroveň každého jedného slovenského mesta. Naša predstava o Pobaltí bola iná, možno taká šedočierna. No príroda, čaro týchto krajín a ľudia žijúci v nich nás presvedčili, že sme navštívili krásny kút sveta.

Tak teda hüvasti & ardievas & sudie v Pobaltí!

Igor Jurík