Anna Karenina žije pretrvávajúci zlý sen

Treťou premiérou baletu v prebiehajúcej sezóne bude 25. apríla uvedenie neoklasického baletu Anna Karenina na motívy známeho románu L. N Tolstého a na hudbu Rodiona Ščedrina. S košickými tanečníkmi ho pripravuije ruský režisér a choreograf Kirill Simonov, s ktorým sme hovorili o vznikajúcej inscenácii.

Prečo ste sa rozhodli s košickým baletom naštudovať práve Annu Kareninu?

Baletných partitúr, ktoré by boli dramatické a mali by aj zaujímavý príbeh, nie je veľa. Mám pocit, že partitúra Ščedrina je veľmi silná a dramatická. Je to európska hudba, hoci bola napísaná za sovietskych čias a špeciálne pre Maju Pliseckú. Myslím si, že hudba Ščedrina je naozaj súčasná a veľmi zaujímavá svojou štruktúrou. Obsahuje množstvo momentov, ktoré zobrazujú vnútorné stavy a sny Anny. Je to akoby sa ona pozerala na svoj život a svoj strašný príbeh zvonku. Akoby sme ju špehovali. Pre mňa je Anna ako exponát v múzeu. Anna sa môže páčiť alebo nepáčiť, znervózňovať, môže vyvolať búrku nepochopiteľných, nepríjemných pocitov, môžeme ju ľutovať, ale ona trpí tým, ako ju spoločnosť neustále sleduje. Vo veľkej miere ju zlikvidovala nielen láska, ale aj konzervatívnosť doby, pravidlá a zákony, kvôli ktorým celý tento príbeh nemohol dobre dopadnúť. Ja to cítim ako pretrvávajúci zlý sen.

Aká bude košická Anna Karenina?

Nikdy sa nedá dopredu povedať, ako sa inscenácia podarí. Často sa mi stalo, že som veľa rozprával o svojich predstaveniach v rozhovoroch, ale neskôr, keď som ich videl hotové, tak som zistil, že som hovoril o jednom a realita bola iná. Pre mňa veľa znamená osobnosť tanečníka, mám rád a vítam, keď je tanečník natoľko silný a hlboký, že mi dokáže dať impulz a ja môžem z neho čerpať, tak ako on zo mňa. A keď stretnem takého interpreta, je to obrovská radosť. A tu v Košiciach som takých tanečníkov stretol.

Pretaviť románový príbeh do tanca nie je určite jednoduché…

Keď chcete spoznať príbeh Anny Kareniny, treba si ho prečítať. Ale balet? To je trochu iná vec. Je to subjektívny pohľad režiséra, skladateľa na tento príbeh, je to pokus o prejav svojho názoru a svojho cítenia daného diela. Pokus preniesť príbeh cez plastiku pohybu. Je to ako vo filme, aj keď, úloha filmu je o niečo ľahšia, pretože obsahuje aj slovo. Napriek tomu, keď vidíme filmy podľa knižnej predlohy, máme k nim veľa výhrad, lebo každý z nás má na to svoj osobitný pohľad. Keď čítame knihu, predstavujeme si to každý po svojom, preto, keď vidíme aj dobre spracovaný film, stále máme pocit, že to nie je tak, ako by sme to chceli vidieť. Preto by som aj to, čo vzniká v Košiciach, skôr nazval Anna Karenina dreams. A to je už iná štruktúra.