Washington 13. mája 2023 (HSP/Foto:TASR/AP-Jose Luis Magana, Evan Vucci)

Nedávne vyjadrenia štátneho tajomníka Antonyho Blinkena, ktorý privítal možnú úlohu čínskeho sprostredkovania v rusko-ukrajinskej vojne, sú príjemným prekvapením, píšu Anatol Lieven a Jake Werner pre Responsible Statecraft. Spolu s ďalšími nedávnymi pozitívnymi náznakmi, ako napríklad práve skončeným dvojdňovým stretnutím poradcu pre národnú bezpečnosť USA Jakea Sullivana a najvyššieho čínskeho diplomata Wanga Yi vo Viedni, by to mohlo predznamenávať významný posun Bidenovej administratívy od konfrontácie s Čínou – a ak sa takýto posun uskutoční, konštruktívnejší vzťah USA a Číny by sa mohol stať základným kameňom mieru na Ukrajine

Zostávajú však značné pochybnosti o tom, či administratíva dokáže byť dostatočne flexibilná voči svojim proklamovaným protivníkom, aby tento krok mohla zrealizovať.

Keď Čína vo februári prvýkrát vydala svoje zásady pre mier na Ukrajine, Bidenova administratíva – a samotný Blinken – tento krok odmietli ako poskytovanie záštity Rusku s tým, že Čína nie je dôveryhodná, pretože neodsúdila ruskú inváziu. Opovrhnutie, ktoré administratíva vyliala na snahy Číny, nasledovalo po bubnovaní varovaní najvyšších predstaviteľov Bidenovej vlády, že Čína zvažuje poskytnutie smrtiacej podpory Rusku – varovania, ktoré mohli byť motivované snahou zdiskreditovať čínske nároky na neutralitu, keďže administratíva priznala, že neexistujú “žiadne náznaky” takéhoto rozhodnutia v blízkej budúcnosti.

Verejné pripomienky Číny k mierovému procesu na Ukrajine boli skutočne nepodstatné, opatrne podávané ako frázy, namiesto toho, aby sa postavili tvárou v tvár obrovským ťažkostiam situácie, a postoj Číny v konflikte jasne uprednostňoval Rusko. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj však reagoval úplne inak ako Biden, keď opatrne privítal úsilie Pekingu a podporil časť jeho vyhlásených mierových zásad.

Podľa nášho názoru to bola správna reakcia. Vydávanie morálne korektných vyhlásení nemá veľkú cenu – v súčasnej situácii sú potrebné podnety, ktoré privedú Rusko k rokovaciemu stolu, a Čína má dobré predpoklady na to, aby takúto úlohu zohrala, ak sa tak rozhodne.

Bidenova reakcia sa skôr než od Zelenského odvíjala od jeho širšej orientácie na všetky čínske zahraničnopolitické iniciatívy: verejne sa snažil zdiskreditovať ciele a motivácie Pekingu. Výsledkom takéhoto prístupu vo všeobecnosti nebol pokrok v súvislosti so sťažnosťami Bidenovej administratívy, ale len otrávenie vzťahov s Čínou, priblíženie Ruska a Číny k sebe a zahodenie príležitostí na produktívnu americko-čínsku spoluprácu.

V takomto kontexte vyniká Blinkenovo inak nenápadné diplomatické gesto, ktorým privítal úsilie Číny v otázke Ukrajiny, ako potenciálna zmena stratégie, ktorá by mohla otvoriť významné nové diplomatické príležitosti.

Ak sa však Bidenova administratíva rozhodla nastúpiť nový kurz, bude musieť čeliť niekoľkým uzlovým problémom. Prvý sa týka podmienok, za ktorých by sa Washington snažil spolupracovať s Čínou na dosiahnutí mieru. Podľa Davida Ignatiusa z denníka Washington Post americkí predstavitelia navrhli, že “predpokladom takéhoto diplomatického úsilia by boli ukrajinské úspechy na bojisku, ktoré by mohli Kyjevu zabezpečiť silnejšiu vyjednávaciu pozíciu”.

Toto stanovisko je príliš obmedzujúce, pretože všetky možné výsledky sľubovanej ukrajinskej ofenzívy smerujú k potrebe rokovaní o prímerí, pri ktorých by sa pomoc Číny mohla ukázať ako kľúčová. Ak sa ukrajinskej ofenzíve podarí preraziť a ohroziť ruskú pozíciu na Kryme, existuje veľká pravdepodobnosť radikálnej ruskej eskalácie a volania európskych vlád (a mnohých vo Washingtone) po prímerí, ktoré by upevnilo ukrajinské zisky bez rizika jadrovej vojny.

Na druhej strane, ak sa ukrajinskej armáde nepodarí dosiahnuť prielom, čo povedie k perspektíve nekonečného vojenského patu, potom môže ochota Západu (a najmä Európy) pokračovať v poskytovaní súčasnej úrovne podpory Ukrajine prudko klesnúť a výzvy na prímerie môžu vzrásť. Ak Ukrajinci utrpia ťažký neúspech s veľkými stratami a Rusko úspešne podnikne protiútok, potom bude prímerie naliehavo potrebné na záchranu Ukrajiny pred stratou ďalších území. Je administratíva ochotná spolupracovať s Čínou aj za zúfalejších okolností?

Druhým problémom je, či je administratíva pripravená čeliť ťažkým a nepopulárnym rozhodnutiam. Blinken a ďalší americkí predstavitelia sa tiež vyjadrovali veľmi nejednoznačne o podmienkach mieru, ktoré by boli ochotní presadzovať alebo akceptovať. Môže to byť kreatívna nejednoznačnosť – alebo to môže odrážať rozpoltenosť a nerozhodnosť. Ak ide o druhú možnosť, je nepravdepodobné, že by to v Pekingu vzbudilo veľkú dôveru.

Predovšetkým to súvisí s otázkou územia. Na jednej strane Bidenova administratíva opakovane vyhlásila, že mierové podmienky sú výlučne záležitosťou Ukrajiny – a ukrajinská vláda opakovane uviedla, že návrat všetkých území, ktoré Ukrajina stratila od roku 2014 (vrátane Krymu), je “nevyjednávateľný”. To znamená, že o mierovom urovnaní nemožno rokovať, pretože ak nedôjde k úplnej vojenskej porážke, žiadna ruská vláda sa Krymu nevzdá. Očakávať, že čínska vláda bude na Rusko vyvíjať nátlak, je zbytočné. Peking to neurobí a Moskva by to neprijala.

Vo Washingtone existujú vážne obavy, že tvárou v tvár možnej strate Krymu by Rusko eskalovalo smerom k jadrovej vojne. Aj preto predstavitelia Bidenovej administratívy naznačili, že v skutočnosti by mohlo dôjsť k určitej forme kompromisu v otázke Krymu, ak Ukrajina získa späť územie, o ktoré prišla v uplynulom roku. Vzhľadom na neprekonateľnú vzdialenosť medzi formálnymi pozíciami Kyjeva a Moskvy sa však formálna mierová dohoda zdá byť nemožná. To však stále ponecháva otvorenú možnosť vyjednaného a trvalého prímeria, v ktorom by sa de facto (ale nie de iure) akceptovala pokračujúca ruská kontrola nad niektorými ukrajinskými územiami až do budúcich rokovaní – podobne ako na Cypre, v Kašmíre a inde.

Poslednou otázkou, ktorá visí nad deklarovaným záujmom administratívy o čínsku mediáciu, je, či sa podarí vybudovať dostatočnú dôveru medzi USA a Čínou, ktorá by tento proces podporila. Blinken uviedol, že jedným z dôvodov, prečo by účasť Číny mohla byť žiaduca, je ochrana pred tým, aby Rusko jednoducho obnovilo svoje sily a v budúcnosti opäť zaútočilo na Ukrajinu. To je úplne pravda, ale prináša to so sebou dva zásadné dôsledky, ktoré Bidenova administratíva a washingtonský establišment vo všeobecnosti môžu byť veľmi vzdialené tomu, aby ich akceptovali.

Prvým je, že Washington by musel v plnej miere verejne podporiť prímerie a svoj vplyv; a ak požiada Čínu, aby využila svoj vplyv na Rusko, aby zabránila budúcej ruskej ofenzíve, bude sa musieť zaviazať, že využije vplyv Ameriky na Ukrajinu, aby zabránila budúcej ukrajinskej ofenzíve. Vzhľadom na rozpad americko-čínskych vzťahov bude v Pekingu veľké podozrenie, že Washington sa snaží zvaliť na Čínu zodpovednosť za prímerie, ku ktorému sa samotné USA necítia byť zaviazané – podobne ako v prípade politiky USA voči dohode Minsk II z roku 2015, ktorú sprostredkovali Francúzsko a Nemecko s cieľom vyriešiť konflikt v Donbase.

Druhým dôsledkom je, že ak sa má Čína podieľať nielen na dosiahnutí prímeria, ale aj na pokračujúcom dlhodobom úsilí o udržanie prímeria a podporu mierových rokovaní, potom bude musieť Washington akceptovať hospodársku úlohu Číny pri obnove Ukrajiny a určité čínske slovo v oblasti európskej bezpečnosti. To by bolo v rozpore s celým nedávnym trendom politiky USA voči Číne, ale bez tohto súhlasu je ťažké si predstaviť, ako by sa mohol udržať čínsky záväzok voči ukrajinskému mieru.

Bidenova administratíva stojí na križovatke. Môže stavať na tejto skromnej, ale pozoruhodnej zmene tónu, uznať, že záujmy USA a Číny sa častejšie zhodujú, ako protikladné, a preskúmať, čo by sa dalo dosiahnuť, keď dve najmocnejšie krajiny sveta ustúpia od konfrontácie.

Alebo, čeliac frustrácii, ktorá by nevyhnutne sprevádzala dialóg s Pekingom, a demagógii v USA, ktorá by nevyhnutne nasledovala po konštruktívnom vzťahu s Čínou, môže administratíva pokračovať v ceste k otvorenému konfliktu.