Môj profil 
Predplatné
Pokus o zavedenie asistovanej samovraždy nebol v Škótsku prvýkrát
Zákon, ktorý mal legalizovať asistovanú samovraždu, sa dostal pred Parlament už v roku 2010, kedy ho odmietli hlasovaním v pomere 85 hlasov ku 16. Vtedy text hovoril o „terminálne chorých alebo trpiacich s progresívne nastupujúcou chorobou, ktorá život robí neznesiteľným“, a tí mali mať možnosť požiadať lekára, aby im pomohol umrieť. Dospelé osoby mali mať možnosť „informovať svojho rodinného lekára o svojom úmysle umrieť“ aspoň sedem dní pred asistovanou samovraždou.
Tentokrát celkovo až 82 hlasov hlasovalo proti, 36 bolo za a 9 sa zdržali, čím sa zamietol návrh zákona, ktorý poslanci vytvorili na základe prípadu Margo McDonaldovej, ktorá trpela na Parkinsonovu chorobu a umrela minulý rok. Podľa komisie, ktorá zákon prehodnocovala, mal text „príliš veľa závažných chýb“, a pritom bol takmer vo všetkom príliš podobný so zákonmi o eutanázii v krajinách ako Holandsko a Belgicko, kde asistovaná samovražda dnes je úplne bežná a podstupujú ju okrem starých, terminálne chorých ľudí aj deti, či novorodenci, za ktorých rozhodujú rodičia, alebo dokonca aj pacienti trpiaci depresiou. O slobode či práve rozhodnúť sa „slobodne“ pre ukončenie života, ktorou propagátori dookola argumentovali, už ani nemôže byť reči. Spoločenský tlak sa stal v týchto krajinách natoľko silný, že ľudia, ktorí potrebujú pomoc, sa pre asistovanú samovraždu rozhodujú takpovediac z povinnosti, aby neboli „záťažou pre rodinu, či spoločnosť, čo potvrdil aj Dr. Peter Saunders: „Právo na smrť sa veľmi ľahko môže stať povinnosťou umrieť a chorí ľudia, ktorí sú citliví a zraniteľní s istotou budú pociťovať tlak – či už reálny alebo imaginárny – že musia umrieť, aby neboli pre iných záťažou. Varovaním by nám malo byť práve Holandsko či Belgicko.“
Text mal viaceré nedostatky
Okrem toho, že asistovaná samovražda je problémom samým o sebe, problémom bol aj nejasný text zákona. Podľa Alison Brittonovej, koordinátorky z komisie pre zdravotníctvo pri škótskom parlamente, mu chýbala jasnosť: „Povedali sme, že každá jedná časť musí byť absolútne jasná, a že kto chce spáchať samovraždu ako aj tí, čo mu majú asistovať, potrebujú prejsť ohromným a transparentným procesom. Aj naďalej sa obávame nedostatku definície kľúčových termínov ako „asistovanie“ či „skrátenie života“. Okrem toho tiež je potrebné ujasniť si, aké funkcie má „vykonávateľ““, pokračuje Brittonová. Tiež nebolo jasné, kto by ním mal byť a či by mal mať na zabíjanie nejakú licenciu. „Tieto nedostatky vedú k nejasnostiam a ponechávajú legislatívu otvorenú k interpretáciám“. Ako sa ukázalo, tieto nedostatky sú však pre propagátorov kľúčové. Akonáhle by totiž boli v texte jasné definície, zákon by bol neprijateľný, pretože by bolo zjavné, že sa jedná o cynické zabíjanie, s ktorým skutočná pomoc má len málo spoločného.
„Zbytočná a nekontrolovateľná“
Porážka propagátorov „dôstojnej smrti“ bola ohlásená už dva dni pred hlasovaním Alianciou Care not Killing (Starostlivosť, nie zabíjanie), ktorá viedla kampaň proti asistovanej samovražde: „z našich analýz môžeme povedať, že dve tretiny alebo tri pätiny poslancov budú hlasovať proti zákonu. Je to povzbudzujúce“, napísal líder Aliancie, Gordon McDonald. „Bojovali sme dlhou a ťažkou kampaňou ale so silnými argumentmi. Asistovaná samovražda nie je len zbytočná, je aj nemorálna a nekontrolovateľná. Text tohto zákona je chybný už vo svojej podstate“.
mk
