Toto fórum je tradične venované diskusiám na najaktuálnejšie otázky globálnej politiky a ekonomiky. Tentokrát organizátori, ako už bolo povedané, vytýčili veľmi komplikovanú úlohu: pokúsiť sa nazrieť za horizont, popremýšľať nad tým, aké budú budúce desaťročia pre Rusko a pre celé medzinárodné spoločenstvo. Prirodzene, nemožno dopodrobna predpovedať a zohľadniť všetky možnosti a riziká, s ktorými sa stretneme. Musíme však pochopiť, precítiť práve kľúčové tendencie, hľadať netriviálne odpovede na otázky, ktoré nám kladie a ešte určite bude klásť budúcnosť. A tempo udalostí je také, že reagovať na ne treba neustále a rýchlo.

Svet vstúpil do obdobia prudkých zmien. Stáva sa realitou a každodennosťou to, o čom sme ešte celkom nedávno hovorili ako o fikcii, ako o niečom neuskutočniteľnom. Vo všetkých sférach sa synchrónne rozbiehajú kvalitatívne nové procesy. Vybičovaná dynamika spoločenského života rôznych krajín, technologická revolúcia, všetko sa prelína so zmenami na medzinárodnej scéne. Vyhrocuje sa konkurenčný boj o miesto vo svetovej hierarchii. Mnohé bývalé recepty na globálne riadenie, prekonávanie konfliktov a prirodzených protirečení sa už pritom často nehodia, už nefungujú, avšak nové zatiaľ vytvorené nie sú.

Je pochopiteľné, že záujmy štátov v mnohom nie sú totožné. To je normálne, prirodzené, tak to vždy bolo. Popredné veľmoci majú rôzne geopolitické stratégie, rôzne videnie sveta. Taká je nemenná podstata medzinárodných vzťahov, vybudovaných na rovnováhe vzájomnej súčinnosti a konkurencie.

Pravdaže, ak sa táto rovnováha poruší, ak sa pochybuje o dodržiavaní alebo dokonca o samotnej existencii všeobecne zaužívaných pravidiel správania, keď sa vlastné záujmy presadzujú za každú cenu, rozpory sa stávajú nepredvídateľnými a nebezpečnými a vedú k ostrým konfliktom.

Za takýchto podmienok a pri takom nazeraní na vec sa pritom ani jeden reálny medzinárodný problém nedá vyriešiť, vzťahy medzi štátmi iba degradujú. Vo svete je menej bezpečnosti. Namiesto postupného pokroku a demokracie sa uvoľňujú ruky radikálnym elementom, extrémistickým zoskupeniam popierajúcim samotnú civilizáciu a snažiacim sa o jej uvrhnutie do predpotopného chaosu a barbarstva.

Udalosti posledných rokov to všetko názorne ilustrujú. Stačí pozrieť, čo vzniklo na Blízkom východe, ktorý sa pokúsili pretvoriť a naformátovať podľa seba niektorí hráči, nanútiť cudzí model vývoja prostredníctvom zvonku riadených prevratov, prípadne aj priamo silou zbraní. Namiesto toho, aby sme spoločne napravili situáciu a reálne zasadili terorizmu úder (nielen imitovali boj s ním), niektorí naši kolegovia podnikajú všetko, aby chaos v regióne nadobudol permanentný ráz. Niekomu sa doteraz zdá, že tento chaos sa dá riadiť.

Avšak niektoré súčasné skúsenosti z nedávnych čias predsa len ukazujú aj kladné príklady. Mám na mysli – asi ste aj čakali, že to spomeniem – skúsenosti zo Sýrie. Práve ony demonštrujú, že taká sebavedomá a ničivá politika má aj alternatívu. Rusko bojuje s teroristami spolu s legitímnou vládou Sýrie a ďalšími štátmi tohto regiónu, vyvíja činnosť na základe medzinárodného práva. Pritom musím povedať, že táto činnosť a tento pozitívny vývoj nás stojí veľa námahy. V regióne je veľmi mnoho rozporov. Ale vyzbrojili sme sa trpezlivosťou a s touto trpezlivosťou veľmi diplomaticky, zvažujúc každý krok aj slovo, komunikujeme so všetkými účastníkmi tohto procesu, pričom rešpektujeme ich záujmy.

Naše snahy, ktorých možné výsledky ešte celkom nedávno naši kolegovia spochybňovali, poviem to opatrne – predsa len nás napĺňajú nádejou. Ukázali sa ako veľmi dôležité, správne, profesionálne a dobre načasované.

Alebo druhý príklad –  ten zaklinený stav, v ktorom sa nachádza situácia okolo Kórejského polostrova. Aj o tomto ste už dnes určite veľa diskutovali. Áno, bezvýhradne odsudzujeme jadrové skúšky, ktoré uskutočňuje KĽDR, a stopercentne dodržiavame všetky rozhodnutia týkajúce sa Severnej Kórey, ktoré boli prijaté v rámci Bezpečnostnej rady OSN – toto chcem zvlášť zdôrazniť, kolegovia, aby tu nedošlo k nijakému dvojakému výkladu: plníme všetky rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN. Avšak tento problém treba bezpodmienečne riešiť cestou dialógu, a nie zaháňať Severnú Kóreu do rohu, nie vyhrážať  sa jej použitím sily, ani znižovať sa k vyslovenému hulvátstvu a nadávaniu. Či sa to páči alebo nie, či sa niekomu páči severokórejský režim alebo nie, neslobodno zabúdať, že Kórejská ľudovodemokratická republika je suverénny štát.

Akékoľvek rozpory treba riešiť civilizovane. Rusko vždy bolo za taký prístup. Sme pevne presvedčení, že aj najzamotanejšie uzly, či už ide o krízu v Sýrii alebo v Líbyi, na Kórejskom polostrove alebo povedzme na Ukrajine, treba rozmotávať, nie pretínať.

Aká krehká môže byť stabilita aj v tom najprosperujúcejšom a prekvitajúcom štáte, to názorne ukazuje situácia v Španielsku. Kto by ešte celkom nedávno mohol očakávať, že diskusia o statuse Katalánska, ktorá prebieha už dávno, vyústi do ostrej politickej krízy?!

Stanovisko Ruska je známe. Všetko, čo sa tam deje, je internou záležitosťou Španielska a treba sa s tým vysporiadať v rámci španielskej legislatívy v súlade s demokratickými tradíciami. Vieme, že vedenie štátu podniká kroky v tomto smere.

V situácii s Katalánskom sme mali možnosť pozorovať jednohlasné odsúdenie prívržencov nezávislosti zo strany Európskej únie, aj zo strany celého radu ďalších štátov. Viete, v tejto súvislosti si neodpustím poznámku: na to sa malo myslieť už skôr. Vari nikto nevedel o podobných celé stáročia pretrvávajúcich rozporoch vnútri samotnej Európy? Nevedel? Pravdaže vedel. Jednako svojho času v podstate uvítali rozpad celého radu štátov v Európe, ani sa netajili svojou radosťou z toho.

Načo bolo treba tak bez rozmyslu iba na základe aktuálnej politickej konjunktúry a chúťok vyhovieť – poviem to otvorene – „staršiemu bratovi“ z Washingtonu a bezvýhradne podporiť odčlenenie Kosova, provokujúc tak podobné procesy v ďalších regiónoch Európy, ba aj na celom svete?

Pripomeniem, že keď napríklad Krym rovnakým spôsobom vyhlásil svoju nezávislosť a potom sa na základe referenda pripojil k Rusku, to sa už z nejakých dôvodov nestretlo s takým priaznivým ohlasom. A teraz nech sa páči, máme tu Katalánsko. V inom regióne zasa Kurdistan. A to ešte nemusí byť vyčerpávajúci zoznam. Vyvstáva otázka: čo budeme robiť, aký postoj máme k tomu zaujať?

Vyzerá to tak, že podľa niektorých našich kolegov na jednej strane existujú „správni“ bojovníci za nezávislosť a slobodu, a na druhej strane sú „separatisti“, ktorí nemôžu bojovať za svoje práva, a to ani pomocou demokratických mechanizmov.

Celý čas hovoríme, že podobné dvojaké štandardy (a tu máme ukážkový príklad dvojakých štandardov) v sebe skrývajú obrovské nebezpečenstvo pre stabilný rozvoj Európy a iných kontinentov, pre napredovanie integračných procesov vo svete.

Svojho času nás apologétovia globalizácie presviedčali o tom, že zaručenou ochranou pred konfliktmi a geopolitickým súperením bude všeobecná ekonomická previazanosť. Žiaľ, nestalo sa tak, ba čo viac, charakter rozporov sa skomplikoval, sú mnohovrstevné a nelineárne.

Áno, vzájomná previazanosť, to je uzemňujúci a stabilizujúci faktor. Ale zároveň môžeme vidieť čoraz viac príkladov, keď politika hrubo zasahuje do hospodárskych, trhových vzťahov. Len nedávno hovorili, že to nie je možné, že je to kontraproduktívne a že to neslobodno pripustiť. Teraz tí, čo tak hovorili, to všetko sami robia. Niektorí sa dokonca ani netaja tým, že používajú politické zámienky a dôvody, aby si presadili svoje čisto komerčné záujmy. Tak je nedávny balík sankcií, ktorý bol prijatý americkým kongresom, otvorene zameraný na vytlačenie Ruska z európskych trhov – jeho cieľom je donútiť Európu prejsť na americký skvapalnený plyn. Ale však ho ani nie je toľko, koľko by bolo treba.

Pokúšajú sa nám hádzať polená pod nohy pri budovaní nových prepravných trás, „Južného“ a „Severného“ prúdu, a to napriek tomu, že diverzifikácia logistiky je ekonomicky efektívna, pre Európu výhodná a slúži na upevnenie jej bezpečnosti.

Opakujem, že každý štát má samozrejme svoje politické, ekonomické a ďalšie záujmy. Problém je len v tom, akými prostriedkami ich obhajuje a presadzuje.

V súčasnom svete nie je možné dosiahnuť strategickú výhru na úkor iných. Podobná politika, založená na sebavedomí, egoizme, nárokovaní si vlastnej výnimočnosti, neprinesie ani úctu, ani skutočnú veľkosť, ale naopak nutne vyvolá prirodzený a spravodlivý nesúhlas a odpor. Výsledkom bude ďalšie stupňovanie napätia a rozporov namiesto toho, aby sme spolu skúsili vybudovať trvalo udržateľný, stabilný svetový poriadok a odpovedať na tie technologické, ekologické, klimatické a humanitárne výzvy, s ktorými sa dnes potýka celé ľudstvo.