Vyšší arcibiskup Svjatoslav Ševčuk: Čelíme “cholodomoru”, genocíde mrazom

Vaša Blaženosť, od začiatku vojny na Ukrajine uplynuli štyri roky. Čo by ste chceli pri tejto príležitosti povedať?

Povedal by som, že ide o tragické výročie. Nikto si nevedel predstaviť, že v Európe bude vojna trvať štyri roky. Keď hovoríme o štyroch rokoch, máme na mysli iba rozsiahlu ruskú inváziu. Vojna sa totiž začala už v roku 2014 okupáciou Krymu a časti východného Donbasu. Stojíme zoči-voči skutočnej tragédii, ktorá sa v posledných mesiacoch ešte zhoršila. Počet mŕtvych a zranených civilistov neustále rastie. Môžem povedať, že ani na začiatku invázie v roku 2022 nebola situácia taká dramatická ako dnes, najmä počas tejto zimy v hlavnom meste.

Ako žijú ľudia v Kyjeve a ako Cirkev pomáha čeliť týmto výzvam?

V Kyjeve prežívame skutočnú tragédiu, ktorú dnes niektorí nazývajú „cholodomor“ – od ukrajinského slova cholod, čo znamená mráz. Všetci poznáme slovo „hladomor“, genocídu vyvolanú hladom; teraz však čelíme inej forme genocídy spojenej so zimným mrazom. Táto zima je najchladnejšia za posledné desaťročia, teplota v Kyjeve klesla až na mínus dvadsať stupňov. Rusi systematicky ničia životne dôležitú infraštruktúru. V našej štvrti nie je plyn, varí sa na elektrine, ktorá je potrebná aj na čerpanie pitnej vody do výškových budov. Keď teplota klesla pod mínus dvadsať, potrubia zamrzli a popraskali.

Ako reagujeme? Pri veľkých budovách boli zriadené tzv. „centrá nezlomnosti“ – vykurované stany s generátormi, kde si ľudia môžu nabiť telefóny a zohriať sa. Aj v našej katedrále sme v podzemnom kryte otvorili takéto centrum. Náš generátor beží takmer dvadsať hodín denne, pretože z mestskej siete dostávame elektrinu iba na dve alebo tri hodiny.

Ako Cirkev v tejto fáze, poznačenej únavou, sprevádza ľudí?

Sme jeden národ a trpíme spolu. Som občanom Kyjeva a mráz sa nepýta, či si kňaz alebo biskup. Z Kyjeva vidím, že sa nedostavuje únava vedúca k zúfalstvu. Naopak, s pokračujúcimi raketovými útokmi rastie vôľa vzdorovať. Spomínam si na päťročného chlapca u nás v katedrále. Keď som sa ho spýtal, či mu je doma zima, odpovedal: „Keď ja zvíťazím nad mrazom, zvíťazí aj Ukrajina.“ To je hlas celého národa. Podľa OSN bol rok 2025 pre civilistov najsmrteľnejší od začiatku invázie. Čím viac sa hovorí o mierových dohodách, tým viac krvi sa prelieva na ukrajinskej pôde.

Kňazi pravdepodobne prežívajú hlbokú empatiu aj preto, že sami vo svojich rodinách zažili straty…

Iste, neexistuje rodina, ktorá by nezažila stratu blízkeho. Spustili sme program sprevádzania pre našich kňazov. Zistili sme, že mnohí si nechcú vziať voľno – psychoterapeuti nám vysvetlili, že je to príznak traumy. Sprevádzame ich programom „uzdravovania rán“. Ten, kto prekonal vlastné utrpenie, sa stáva „zraneným lekárom“, ktorý dokáže lepšie viesť iných k uzdraveniu.

Ako vnímate solidaritu univerzálnej Cirkvi?

V roku 2025 sa zdalo, že pomoc slabne, ale táto tragická zima ju opäť prebudila. Keď som poslal správu o „pekelných nociach“ v Kyjeve kardinálovi Ryśovi z Krakova, o štyri dni už boli na ceste kamióny s generátormi. Ako hovorí latinské príslovie: Bis dat qui cito dat – dvakrát dáva ten, kto dáva rýchlo. Tieto generátory boli nevyhnutné na záchranu životov. Je pre nás dôležité, že sa v európskych farnostiach hovorí o trpiacom Kyjeve, pretože modlitba dokáže pohnúť svedomím.

Aké posolstvo by ste chceli adresovať svetu?

Myslím si, že štvrté výročie tejto vojny je hanbou pre ľudstvo. Je hanbou, že sa za štyri roky medzinárodnému spoločenstvu nepodarilo zastaviť vražednú ruku agresora. Táto vojna sa nikdy nemala začať a teraz sa musí skončiť. Preto prosím všetkých, aby dali sľub Bohu aj sebe: hľadať cesty pokoja – cesty k mieru. Každý je povolaný zúčastniť sa. Musíme urobiť všetko pre to, aby sa agresor zastavil. Orate pro nobis. Modlite sa za nás.

Zdroje: VaticanNews/Cirkev.cz

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk