Vo veku 90 rokov zomrel básnik Jozef Mihalkovič

Jozef Mihalkovič sa narodil 30. januára 1935 vo Veľkých Kostoľanoch v okrese Piešťany. Po maturite na trnavskom gymnáziu vyštudoval v rokoch 1953 – 1959 anorganickú chémiu na Vysokej škole chemicko-technologickej v Pardubiciach. Ako chemický inžinier si mohol vybrať medzi troma pôsobiskami v Čechách, na Morave a na Slovensku. Napokon sa rozhodol pre cementáreň v Stupave, kde pracoval v rokoch 1959 – 1964.

V roku 1964 sa stal riaditeľom Múzea Ľudovíta Štúra v Modre. V rokoch 1966 – 1967 bol redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ v Bratislave. V literárnej redakcii Československého rozhlasu pôsobil v období rokov 1968 – 1973. Neskôr bol zástupcom vedúceho redaktora Revue svetovej literatúry (1973 – 1977), redaktorom časopisu Romboid (1977 – 1978) a redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1981 – 1991). V 90. rokoch 20. storočia pracoval v Národnom literárnom centre.

Koncom 50. rokov 20. storočia vytvoril spoločne s Ľubomírom Feldekom, Jánom Stachom a Jánom Ondrušom základ tzv. Trnavskej skupiny, alebo tiež skupiny konkretistov. Išlo o reakciu na vtedajšiu ideologizáciu umenia a konkretizmus mal, ako sa vyjadril samotný Mihalkovič, odmietnuť „ideologické táranie“.

Reakcia štátnej moci na seba nenechala dlho čakať. Literárny historik Pavel Matejovič vo svojej eseji Cenzúra v druhej polovici päťdesiatych rokov na Slovensku (Latentné formy stalinského riadenia kultúry) uvádza, že 4. číslo časopisu Mladá tvorba, v ktorom bol publikovaný aj manifest Trnavskej skupiny, postihol jeden z najväčších cenzúrnych zásahov.

Správa tlačového dozoru v auguste 1958 vypracovala aj 25-stranovú analýzu, kde uvádza, že redakcia Mladej tvorby podľahla malomeštiackemu liberalizmu, zverejnila nevhodné narážky na Sovietsky zväz a názory autorov „vyznievali proti nášmu spoločenskému zriadeniu, proti strane a jej vedúcej úlohe, proti straníckym a ústavným činiteľom“. Správu potom zaslali aj generálnemu konzulovi Sovietskeho zväzu v Bratislave.

Knižne Jozef Mihalkovič debutoval v roku 1962 zbierkou Ľútosť, ktorá bola aj reakciou na tragickú udalosť v jeho osobnom živote. Zomrela mu manželka, učiteľka na základnej škole, s ktorou sa zoznámil v stupavskom ochotníckom divadle. Druhú básnickú zbierku Zimoviská publikoval v roku 1965.

Medzi jeho ďalšie básnické knihy patria Albá (1972), Kam sa náhlite (1974), Približné položenie (1978). V roku 1985 mu vyšiel výber s názvom Plodnosť, po ktorom nasledovali zbierky Príležitostné básne (1988), 20 básní (2000) a knižný výber Z nových básní (2006).

V roku 2000 sa prezentoval aj esejami Modranské reflexie a o deväť rokov neskôr vydal knihu básní, esejí a rozhovorov Listové tajomstvá (2009) a v roku 2012 Listové tajomstvá II.

Venoval sa aj prekladom básnikov Alexandra Bloka, Alexandra Puškina, Róberta Desnosa, Henriho Michauxa, Williama Carlosa Williamsa, Emily Dickinsonovej alebo Arthura Rimbauda.

V roku 2001 mu Spolok slovenských spisovateľov udelil Cenu za poéziu za zbierku 20 básní, v roku 2009 si prevzal Cenu predsedu Národnej rady SR za rozvoj kultúry, v roku 2010 získal prémiu Literárneho fondu za dielo Listové tajomstvá. Cenu ministerky kultúry za odbornú a vedeckú prácu v oblasti výskumu histórie slovenskej literatúry a za významnú literárnu a prekladateľskú činnosť dostal v roku 2024.

Z prvého manželstva mal dvoch synov – literárneho vedca a spisovateľa Borisa Mihalkoviča a fyzika Mareka Mihalkoviča. S druhou manželkou mal syna Jozefa.